„Sú hrozní,“ lamentoval jeden študent.
Ostatní sa vrteli a niektorí sa pozerali do zeme, zatiaľ čo ich spolužiačka sa delila o svoje dojmy z vyčíňania Izraelitov v starozákonných príbehoch, ktoré som triede zadal na prečítanie. Ďalej sa sťažovala na rozkúskovanie tiel, nechutný životný štýl a brutálne sexuálne útoky. Moja hodina prinútila mnohých študentov po prvýkrát konfrontovať sa s týmito hanebnými skutočnosťami z dejín Izraela. Bolo jasné, že celá trieda ich potrebuje spoločne spracovať.
Biblický príbeh Izraela je plný zlých správ. Kým sa nedostali na moju hodinu, mnohí z mojich evanjelikálnych kresťanských študentov nikdy nečítali ani nepočuli o týchto ťažkých príbehoch v Písme. My si ich však musíme osvojiť. Súčasťou toho, čo robí dobrú správu o Ježišovi Mesiášovi dobrou správou, sú zlé správy, ktoré nachádzame v príbehoch Starej zmluvy.
Mnohí moderní kresťania začínajú stvorením a pádom a potom skočia priamo na Kalváriu. Na modeli stvorenie – pád – spasenie nie je nič zlé, až na to, že zvyk vynechávať časť medzi nimi – chaotické dejiny Izraela – nás môže viesť k tomu, že ich budeme považovať za nepodstatné.
Biblia neprejde priamo od zasľúbení príbehu Tóry k štyrom evanjeliám. Tieto dve časti sú spojené príbehom Izraela. Veľké milosrdné skutky Hospodina zapĺňajú stránky tejto bohatej histórie.
Žiadny biblický autor sa však nevyhýba ľudskej hriešnosti. Čítame o vzbure od zasľúbenej krajiny až po Mezopotámiu a späť. A musíme pozorne počúvať, pretože zlé správy v rámci dejín spásy vrcholia v učení, smrti a vzkriesení Mesiáša. Jasne to ukazujú tri príklady.
Keď bol Jonatán mladík
Nechronologické usporiadanie knihy Sudcov pripravuje šokujúci záver. Po tom, čo sa veci od jedného vysloboditeľa k druhému zhoršujú, sa kniha končí dvojicou strašných príbehov, ktoré sú príliš skazené na to, aby sa dali opísať opakovanou charakteristikou, že „Izraeliti robili to, čo je zlé v Hospodinových očiach“ (preklad môj, Sdc 2:11; Sdc 3:7,12; Sdc 4:1; Sdc 6:1; Sdc 10:6; Sdc 13:1). Namiesto toho rozprávač hovorí: „Každý robil, čo pokladal za správne“ (Sdc 17:6; Sdc 21:25).
Ale kedy sa veci tak pokazili? Na záver debaklu s falošným uctievaním Dánovcov a uprostred občianskej vojny, ktorú vyvolal zločin Benjamínovcov proti konkubíne istého Léviovca, rozprávač prezrádza, že tieto veci sa odohrali za čias Mojžišových a Áronových vnukov (Sdc 18:30; Sdc 20:28). Aby to rozprávač zdôraznil, päťkrát hovorí, že Mojžišov vnuk Jonatán bol ešte „mládenec“ (Sdc 17:7,11,12; Sdc 18:3,15).
Každý, kto sa s túžbou pozerá späť na dni, keď Izrael prvýkrát vstúpil do zasľúbenej krajiny, by si mal znovu prečítať záver Knihy sudcov. Nič také ako staré dobré časy neexistuje – aspoň nie v Benjamínovej a Efraimovej vysočine. Mojžišov vnuk je ešte mladý v časoch, keď „každý robil, čo považoval za správne v jeho vlastných očiach“.
Keď Menachém urobil kompromis
Ak by sme sa Menachéma, vládcu severného izraelského kráľovstva, opýtali, možno by nám vysvetlil, že politickí vodcovia niekedy musia robiť ťažké rozhodnutia v záujme vyššieho dobra. Menachém by tým narážal na svoje rozhodnutie dať Izrael do vazalského pomeru k Asýrskej ríši.
Ako Menachém zaplatil Asýrii nadštandarné výkupné? Samozrejme, cudzím striebrom. Kniha kráľov vysvetľuje, že Menachém urobil toto rozhodnutie, aby posilnil svoju vlastnú vládu (2Krľ 15:19-20). Ak toto nie je už dosť zlé, autor uvádza aj hrozný Menachémov vojnový zločin, aby ukázal jeho zlý charakter.
Biblický text spomína Menachéma, ako roztrhal tehotné ženy z Tappúach ako odplatu za to, že sa okamžite nevzdali (2Krľ 15:16). Starovekí Asýrčania v Menachémových časoch sa nehanbili za brutality, ktoré páchali na svojich nepriateľoch. Odporné ukrutnosti zapĺňajú kráľovské nápisy a steny asýrskych palácov. Asýrčania však Menachémov podlý čin bežne neoslavujú. Len jeden staroveký asýrsky nápis a len jeden vizuálny reliéf zaznamenávajú toto správanie.
Tieto zriedkavé prípady ostro kontrastujú s dlhým radom asýrskych kráľov, ktorí nútili svojich pisárov a sochárov opakovane zvečňovať rozštvrcovanie, sťahovanie kože zaživa a mučenie tých, ktorých porazili. Menachémove ohavné činy ho odlišujú od najhorších asýrskych kráľov.
Keď Nehemiáš ubíjal povstalcov
Nehemiáš robí to, o čom mnohí vodcovia len tajne snívajú. Fyzicky vytrháva brady a bije vzbúrených mužov Jeruzalema, ktorí vstúpili do odpadlíckych manželstiev (Neh 13:25). Nehemiáš vie, čo je v stávke.
Dvanásť rokov predtým navrátilí vyhnanci slávnostne sľúbili, že budú poslúchať Božiu vôľu. Judejci dali svoj sľub písomne a podpísali ho (Neh 10), ale teraz si už na svoju prísahu nepamätajú. V Nehemiášovom druhom funkčnom období správcu používa sľub ľudu ako kontrolný zoznam, aby odhalil ich hriech (Neh 13:4-31). Vzbúrili sa proti všetkému, čo sľúbili, a tak ulice Jeruzalema opäť zaplnili hriešnici. Akoby k vyhnanstvu nikdy nedošlo.
Hospodinovo milosrdenstvo a láska sa v Starej zmluve objavujú všade. Ale stránky príbehu Izraela zapĺňajú aj zlé správy o hriešnych vzburách. V rozprávaniach, ktoré nás vedú od záhrady až po babylonské vyhnanstvo, sme v pokušení pýtať sa, čo môže byť horšie. Odpoveďou je to, čo sa stalo na Golgote.
Všetci potrebujeme najprv zlé správy
Pastori, rečníci na konferenciách a blogeri už dlho nariekajú nad biblickou negramotnosťou dnešných kresťanov. Nie je to však len záležitosť nepohodlia. Nejde len o to, že musíme ponúknuť nápravné vysvetlenie biblických príbehov, ktoré predchádzajúce generácie dobre poznali. Nie, keď mladšie generácie vynechávajú príbeh Izraela, ochudobňuje to evanjelium. Potrebujeme tieto príbehy, aby sme posilnili našu víziu dobrej zvesti prinajmenšom dvoma spôsobmi.
Po prvé, keď v Písme čítame o vzbure, učíme sa ju rozpoznať v sebe. Stará zmluva nám neposkytuje len obrazy hriechu iných; jeho historické príbehy sú zrkadlom, ktoré nám má ukázať náš hriech (1Kor 10:6,11; Jk 1:23-25).
Po druhé, čítanie o tejto dlhej histórii vzbury nám ukazuje, kam až Hospodin pri hľadaní svojho ľudu zachádza. Hospodin znova a znova konal s vykupiteľskou milosťou. Ježiš vyvodzuje, že Stará zmluva dostatočne svedčí o Božích vykupiteľských zámeroch – dostatočne na to, aby sme nemali ospravedlnenie, ak odmietneme Kristovo vzkriesenie z mŕtvych (Lk 16:31).
Z tohto dôvodu musia študenti na mojich hodinách študovať starozmluvné dejiny, aj keď im z hriešnosti Izraela padá sánka. Iba tí, ktorí chápu hĺbku ľudskej hriešnosti, dokážu vidieť potrebu pokánia a rozpínavosť milosti. Hospodin vo svojej múdrosti rád predstavil staroveký Izrael v celej jeho neporiadnosti. Potrebujeme zlú správu, aby sme si obnovili dobrotu dobrej správy. Potrebujeme príbeh Izraela, ktorý vrcholí v učení, smrti a vzkriesení nášho Pána.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
