V predošlom článku som sľúbil, že ďalej sa budem venovať dopadu formulky 3S (spievanie – služba slovom) na piesne, ktoré na bohoslužbách spievame. Tento článok o tom naozaj je a nakoniec sa dostane tam, kam má od začiatku namierené, aj keď začína trocha obšírnejšie.
Možno ste sa už stretli s tým, že vedúci chvál(ovej skupiny) pri bohoslužbách povedal nejakú podobu nasledovného výroku: „Vstúpme teraz do Božej prítomnosti.“ A potom chválová hudobná skupina i zhromaždenie začali spievať. Povedzme, že na bohoslužbách bol vtedy aj mladý muž Kamil a ten si na základe toho, čo počul a dovtedy počúval, pri prvých tónoch už úprimne myslel, že vstupuje do Božej prítomnosti.
Ak sa však počas toho spievania vyslovene prácou Ducha Svätého neznovuzrodil, nestal sa reálne kresťanom, neuveril v Ježiša, tak do Božej prítomnosti nevstúpil. Možno v nej už bol a je v nej naďalej, alebo, ak nebol kresťan, tak v nej ešte stále nie je.
Problém, na ktorý tu narážame, vychádza presvedčenia, že v pozemskom živote kresťana sú okolnosti, počas ktorých sú kresťania nejakým spôsobom viac v Božej prítomnosti než inokedy. A tieto okolnosti sa veľmi často spájajú so silnými emóciami, ktoré vzbudzujú hudba a spev. Preto si niektorí ľudia myslia, že úlohou či funkciou spevu a hudby (okrem iného) pri bohoslužbách je sa do tejto Božej prítomnosti dostať.
To je nesprávne z viacerých teologických i praktických dôvodov. V prvom rade platí, že ak už sme kresťania, ak sme ľudia, ktorí sa vierou a pokáním obracajú k Ježišovi, nasledujú ho preto, lebo nás Svätý Duch znovuzrodil, tak už v Božej prítomnosti istým spôsobom sme. Všimnite si, čo píše apoštol Pavol v Liste Efezanom 2:4-7:
Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, zo svojej veľkej lásky, ktorou si nás zamiloval, keď sme boli pre svoje priestupky mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení! – spolu s ním nás vzkriesil a spolu s ním nás uviedol na nebeský trón v Kristovi Ježišovi, aby sa ukázalo v nadchádzajúcich vekoch, aké nesmierne bohatstvo milosti je v jeho dobrote voči nám v Kristovi Ježišovi.
V Liste Efezanom Pavlovi ide hlavne o to, aby uistil kresťanov pohanského, nie židovského pôvodu, že skutočne sú kresťanmi, a povzbudzuje ich si to pripomínať. Robí to odvolávaním sa na Božiu prácu prostredníctvom Ježiša (na rozdiel od Mojžišovho zákona), ktorú podrobne rozoberá, aby jeho adresáti hlboko spoznali, kým vďaka Bohu sú. Naše verše sú súčasťou tohto balíka. Boh nás uviedol na nebeský trón v Kristovi Ježišovi. Teda istým spôsobom už sme v nebi s Ježišom a s Bohom. A to všetko už urobil Boh. Pavol ďalej (a ani Biblia nikde inde) čitateľov nevyzýva, aby sa nejakým spôsobom do Božej prítomnosti sami uviedli alebo aby sa do nej uvádzali nejak viac. Naopak, majú si pripomínať, že už v nej sú, lebo je to súčasť toho, čo Boh pre nás urobil (to je tá známa výzbroj spásy z Efezanom 6:11-17; pozri tiež 1Pt 1:3-13).
Môže sa nám stať, že bytie v Božej prítomnosti či Božiu prítomnosť pri nás vyhodnocujeme na základe toho, ako sa cítime. Rozhodujúce sú pre nás naše emócie. Ak v nás spev a hudba vzbudí dostatočný úžas, dostatočné nadšenie, dostatočné dojatie, dostatočnú bázeň atď., tak vstúpim do Božej prítomnosti.
To je vyslovene nepravdivé a škodlivé. Môže to byť vyslovene spojené s nedôverou v autoritu Biblie a Svätého Ducha, ktorý cez ňu pôsobí. Potom hľadáme zdroje autority inde, a hudba je veľmi výrazná oblasť, pretože oslovuje „duchovno“ (nech sa tým myslí čokoľvek). Prácu Svätého Ducha preto začíname definovať dopadom hudby na nás a nejaká verzia Svätého Ducha, osobná a určená našimi zážitkami pri hudbe, sa stáva autoritou. A pretvárame Boha na ľudský obraz, namiesto toho, aby sme sa my nechali pretvárať ním – cez jeho slovo ako najvyšší zdroj autority.
Takýto prístup nám škodí preto, lebo v podstate tým (často mimovoľne) vyznávame jednak to, že Ježišov život, smrť, vzkriesenie a nanebovstúpenie neboli dosť, my k tomu musíme pridávať – náš hudobný výkon a emocionálny zážitok – a jednak to, že naše emócie majú vyššiu autoritu ako Božie slovo.
Prakticky a pastoračne to býva zlé vtedy, keď pri hudbe žiadne silné emócie neprežívame. Alebo neprežívame také emócie, aké by sme chceli. Napríklad náš spomínaný Kamil sa síce túto nedeľu cítil priam extaticky a v „Božej prítomnosti“ sa vyžíval, v ďalšiu nedeľu opäť spieva piesne počas chvál, ale nemá z toho vôbec dobrý zážitok ako minule. Tempo sa mu zdá pomalé, frázovanie akési krkolomné, melódia nie je dosť veselá, novému klaviristovi to navyše párkrát ušlo a zo zastaralého textu necítiť tú skutočnú „silu“. Okrem toho sa dosť zle vyspal, ráno sa nestihol naraňajkovať a tak okrem chválovej skupiny vyhrávali muzikanti aj jemu v bruchu. V tých momentoch sa Kamil vôbec necíti Bohom milovaný a necíti ani svoju lásku k Bohu. Ako to, že sa Kamilovi nepodarilo dostať do jeho prítomnosti? Kam sa len Boh podel? Kam zmizol?
Ďalší problém vnímania hudby ako cesty do Božej prítomnosti je v tom, že negatívne riadi spôsob, akým sa vedú celé chvály – teda aké piesne sa spievajú a ako. To potom dlhodobo deformuje to, čomu ľudia o Bohu veria. Piesne sa nevyberajú podľa nasledovného správneho rebríčka priorít:
1. správna teológia
2. básnické spracovanie teológie
3. zhudobnenie
Vyberajú sa presne podľa opačného poradia a teologická správnosť – čo je len inak povedané vernosť Biblii – je často na poslednom mieste. Je jedno, že Kamil spieva vyslovené nezmysly typu „Ježiš, vezmi trón svoj“ (Kam, Kamil? Na vandrovku?) alebo „Si dokonale nádherný ku nám“ (Vysvetli mi, Kamil, vysvetlí, aké to je, keď je ku mne niekto nádherný, nikdy som nič také nezažil), hlavne, že sa mu pieseň dobre spieva, má chytľavú melódiu a dobre sa pri nej cíti. (Mimochodom, piesne s dobrou melódiou ale nesprávnou teológiou sú ešte horšie než piesne s nesprávnou teológiou a zlou hudbou, lebo nám pomáhajú dobre si pamätať zlé veci.)
Keby Kamil čítal tento článok, mohol by ma teraz nesprávne pochopiť a obviniť ma, že som proti emóciám, hlavne tým pozitívnym a že piesne na bohoslužbách majú byť len o máličko živšou verziou teologickej prednášky. Nie je to tak. Milujem Bibliu a tá je plná emócií a je napísaná spôsobom, ktorý v nás má emócie vyvolávať – poézia, obrazy, drámy, tragédie i komédie. Dokonca i apoštol Pavol, keď píše svoje listy – a to je žáner, ktorého hlavnou črtou je logická argumentácia a vysvetľovanie – sa často nezdrží a vloží do svojho rozvíjajúceho sa argumentu chválospev (napr. Rim 11:33-36, 1Tim 1:17). Jeden môj priateľ sa veľmi často rozplače pri tom, ako káže – a to vôbec nie je nejaká neriadená strela, ktorá by kázala „ako Duch vedie“ (inými slovami, čo mi práve napadne alebo ako sa práve cítim). Naopak, je to človek, ktorý má veci dobre premyslené, má hlbokú znalosť Biblie a táto jeho znalosť – znalosť Boha samotného – ho tak často dojme. Kiež by sa to stávalo častejšie i nám.
Naše emócie by sa mali podriaďovať Božej pravde – teda pravde o Bohu, a nie naopak. Úloha piesní a spevu počas bohoslužieb je rovnaká ako úloha kázne – vyučovať Božie slovo a viesť nás k reakcii. Preto musí byť teológia piesní na prvom mieste, básnické a hudobné spracovanie majú podliehať tejto teológii a podporovať ju – pomáhať v čitateľoch vyvolať náležitú emočnú odozvu na pravdy o Bohu, ktoré sa spolu piesňami učíme a ktoré si pripomíname. Kamilovi teda povieme, že jeho pocity nedefinujú to, v akom vzťahu k Bohu je, ale naopak – to, v akom vzťahu k Bohu je, by malo meniť jeho pocity. Emócie vyvolané piesňami nie sú lístkom do Božej prítomnosti, ale reakciou na ňu. A Kamilov zbor by mal spievať také piesne, ktoré to budú Kamilovi pripomínať a k správnej reakcii ho viesť. To je spievanie – služba slovom.
Poznámka redaktora: Článok patrí do série Kresťania a hudba.
