Keď počujeme o tom, že nás niekto „vedie v učeníctve”, zvyčajne si predstavíme vzťah jeden na jedného alebo malú skupinku. Aj to sú dôležité spôsoby, ktorými ako kresťania rastieme. Premýšľal si však niekedy nad tým, ako sa učeníctvo deje v zhromaždenej cirkvi?
Písmo nás učí, ako máme spoločne tráviť čas — ako „byť cirkvou” — a každý prvok našich bohoslužieb Boh zamýšľal tak, aby v učeníctve viedol teba a zároveň ti dal príležitosť viesť v učeníctve druhých v tvojej zborovej rodine. Zamysli sa teda nad tým, ako nasledujúce prvky spoločnej bohoslužby formujú naše učeníctvo.
Spev
Kresťania spievali spoločne už na tých najstarších zhromaždeniach cirkvi. Spoločný spev zhromaždenia je vlastne charakteristickou črtou biblického kresťanstva. Pavol píše cirkvi v Kolosách: „Kristovo slovo nech vo vás prebýva bohato: vo všetkej múdrosti sa navzájom učte a napomínajte a vďačne spievajte vo svojich srdciach Bohu žalmy, hymny, duchovné piesne” (Kol 3:16).
Kresťania spievajú Bohu „vďačne” a je to jeden z hlavných spôsobov, ako vyjadrujeme lásku, úctu a chválu Kristovi, nášmu Spasiteľovi a Pánovi. Podľa Pavla však spev buduje aj druhých. Inak povedané, spievame pre učeníctvo tých okolo nás. A takýto spev nemá byť vystúpením z pódia pre zhromaždenie. Zborový spev je spevom celého zboru.
Niektoré piesne sú adresované Bohu, iné jedni druhým a mnohé sa uberajú oboma smermi. Keďže jedným z cieľov spevu je vyučovať druhých a viesť ich v učeníctve, mali by sme spievať z celého srdca, akoby Pánovi. Možno sa cítiš unavený, slabý alebo sa hanbíš za svoj hlas — buď však ochotný dať druhých na prvé miesto a spievať naplno s nimi a pre nich. Potrebujú to rovnako ako ty.
Neznamená to, že pri spoločných stretnutiach máme spievať len radostné piesne. Náš spev má odrážať radosti aj bolesti kresťanského života, pretože Boh ustanovuje jedno aj druhé (Flp 1:29). Slabým a trpiacim tak pomáhame spievať a slúžime im v ich bolesti. Silné kázne spred desiatich rokov si možno nepamätáme, no na silné piesne presiaknuté evanjeliom si často spomíname aj po desaťročiach.
Spoločná modlitba
V cirkvi sa aj spoločne modlíme. V Skutkoch apoštolov opakovane vidíme, ako sa zhromaždená cirkev modlí (Sk 2:42; Sk 3:1; Sk 6:4) — bol to jeden z hlavných prostriedkov, ktorými Duch posúval cirkev vpred. To isté platí aj dnes.
Zvyčajne vedie modlitbu zhromaždenia jeden človek, čo znamená, že sa týždeň čo týždeň učíme modliť. Učiť sa môžeme od dobrých modlitieb aj od dobrých modlitebníkov. Keď ťa teda nabudúce požiadajú, aby si sa v zbore modlil, vynalož všetko úsilie na to, aby si sa modlil v súlade s Božím slovom — lebo tým vedieš druhých, aby robili to isté.
Spoločné čítanie Písma
Ďalším spôsobom, ako nás zhromaždenie vedie v učeníctve, je spoločné čítanie Písma. Tak ako Pavol hovorí Timotejovi „venuj sa predčítavaniu” (1Tim 4:13), aj my máme na svojich bohoslužbách počúvať čítané Písmo a čítať ho druhým. Dôležitosť počúvania Písma podčiarkujú Pavlove slová z neskoršieho listu, kde píše: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na učenie, karhanie, nápravu a výchovu v spravodlivosti, aby Boží človek bol dokonalý a pripravený na každé dobré dielo” (2Tim 3:16-17).
Božie slovo je mocné a dáva život; je pre nás duchovným pokrmom. Keď sa číta verejne, obnažuje ľudské duše a prehovára do ich situácie. Tak ako pri osobných rozhovoroch radíme jednotlivcom z Písma, aj celému zboru slúžime radou z Písma.
Kázanie Božieho slova
Jedným z hlavných spôsobov, ako rastieme v učeníctve, je počúvanie kázaného Božieho slova. Písmo vyučuje zbor a formuje ho k väčšej zrelosti v podobnosti Kristovi (Kol 1:28). Je preto dôležité, aby sme sa naučili dobre počúvať. Prakticky vzaté, niektorým pomáha robiť si poznámky a väčšine ľudí pomáha mať otvorenú Bibliu, aby mohli sledovať, čo sa hovorí, a udržať pozornosť.
Z kázaného slova môžeme mať úžitok aj tak, že sa o kázni rozprávame po bohoslužbe alebo počas týždňa so spoluveriacimi a s vlastnou rodinou. Opýtaj sa druhých, čo sa naučili alebo čo ich oslovilo. Aj takto sa navzájom povzbudzujeme, aby sme dobre počúvali.
Krst a Večera Pánova
Keď niekoho krstíme, potvrdzujeme vierohodnosť jeho vyznania viery a prijímame ho do zboru. A keď spoločne slávime Večeru Pánovu, znovu potvrdzujeme svoje vyznanie viery aj vyznanie druhých, lebo sa verejne hlásime k tomu, že sme Kristovým telom. Táto večera nie je len súkromnou chvíľou medzi tebou a Bohom; je to celý zbor, ktorý tieto pravdy potvrdzuje spoločne.
Vidíš, ako sú tieto sviatosti verejným, viditeľným ohlasovaním evanjelia, ktoré vyučuje, formuje a vedie v učeníctve celé zhromaždenie? Pripomínajú nám evanjelium; našu identitu Božieho ľudu; náš záväzok voči sebe navzájom; to, ako vyzerá pokánie, viera a vyznanie; aj dôležitosť osobnej i spoločnej svätosti.
Spoločenstvo
Spoločné učeníctvo sa nekončí požehnaním ani záverečnou modlitbou. Ak môžeš, neponáhľaj sa po bohoslužbe preč. Zostaň a rozprávaj sa s druhými s úmyslom povzbudiť ich (a nechať sa povzbudiť nimi). Pri rodinnom obede predsa nezješ jedlo a neodídeš čo najrýchlejšie. Sýti ťa jedlo, ale rovnako aj ľudia okolo teba. Cirkev je časom rodiny!
Záver
Učeníctvo v zhromaždenom zbore nie je len úlohou pastora, ale úlohou každého člena. V ideálnom prípade každý rastie v učeníctve a zároveň vedie v učeníctve druhých. Chceme preto čo najlepšie využiť každú príležitosť, ktorá sa s touto Bohom danou výsadou a zodpovednosťou spája.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9Marks
