Mnoho kritikov považuje Reformáciu za revolúciu. Myslia tým radikálny a násilný zvrat existujúceho systému, v tomto prípade rímskeho katolicizmu. Spolu s historikom Philipom Schaffom sa však domnievam, že Reformácia nebola ani revolúciou ani reštaurovaním praskajúcich múrov 1500-ročnej cirkvi, ale „hlbším ponorom do zmyslu evanjelia.“[1] Teda ani revolúcia, ani reštaurácia, ale znovuobjavenie, alebo ak chcete – záchrana evanjelia. Konkrétne bola Reformácia primárne znovuobjavením pavlovského vyjadrenia biblického evanjelia. Kresťanská teológia je vlastne vždy o preberaní a odovzdávaní pokladu viery. Pri tomto preberaní a odovzdávaní nejde o jednoduché opakovanie toho, čo bolo. Ide o reformu toho, čo bolo. Znovuobjavovanie reformuje nie podľa noriem minulosti, ale podľa živého a aktívneho Slova Písma. Dívať sa do minulosti z našej súčasnej situácie je príležitosťou k tomu, aby minulosť ale aj prítomnosť ožili.
Znovuobjavením biblického evanjelia Reformátori čelili výzvam svojej doby. Podobne je výročie Reformácie vhodnou príležitosťou znovuobjavovať dôležité aspekty Reformácie, ktoré by nám dnes mohli pomôcť čeliť výzvam našej doby. Nejde mi pritom iba o zachovanie reformačných doktrín a vyznaní. Nato tu máme celé denominácie. Návrat do minulosti nie je možný. A nejde mi ani o rehabilitáciu Reformátorov, hoci náprava ich karikatúr by mohla byť prínosom. Tvorivým pohľadom dozadu by sme mohli zaostriť svoj výhľad dopredu. Čo konkrétne by bolo treba dnes znovuobjaviť? Víziu Reformátorov o katolíckej jednote avšak nie pod autoritou rímskeho biskupa, ale pod autoritou kánonu Písma.[2]
Martin Luther znovuobjavil biblické evanjelium tým, že ho preložil a kontextualizoval do jazyka a kultúrnej situácie svojej doby, čo bolo prínosom pre celú cirkev. Samozrejme, vôbec to nebol prvý pokus o kontextualizáciu. Vidíme to na Nicejskej synode, kde sa zišla Západná a Východná cirkev, aby vyjadrila vzťah medzi Otcom a Synom. Dokonca to vidíme už aj na stránkach Novej zmluvy, kde Pavol so svojimi spoločníkmi vysvetľujú a „prekladajú“ význam Ježiša Krista pre pohanský svet a helenistickú kultúru. Podobne znovuobjaviť Reformáciu neznamená opakovať ale „prekladať“ ju do súčasného kultúrneho kontextu. Spolu s profesorom Vanhoozerom som presvedčený, že znovuobjavenie piatich solas Reformácie môže byť príspevkom k riešeniu súčasného problému všetko presahujúceho interpretačného pluralizmu a znovuobjavenie reformačného princípu kňazstva všetkých veriacich prispeje k riešeniu problému autority interpretačných komunít.[3] Tieto dva princípy spoločne nám pomôžu znovuobjaviť tretí princíp Reformácie, ktorým je katolicita.
Znovuobjavenie reformačných solas
Čo vlastne solas sú? Jedine milosť, jedine viera, jedine Písmo, jedine Kristus, jedine na Božiu slávu. Niektorí ľudia ich nazývajú doktrínami, keďže vyjadrujú podstatu kresťanskej viery. Iní ich považujú za bojový pokrik Reformátorov, ktorým vyjadrili svoj nesúhlas s rímskym katolicizmom svojej doby: jedine Písmo naproti tradícii; jedine milosť naproti zásluhám; jedine vierou naproti skutkom. Ďalší vnímajú solas ako pozitívne princípy.[4]
Je zaujímavé, že týchto päť solas sa spomína spoločne až od 20. storočia. Pri príležitosti 400. výročia Reformácie v roku 1917 spája Herman Bavinck tri solas ako podstatu reformačného vyznania. Austrálsky biblista Graeme Goldsworthy považuje solas za základný hermeneutický predpoklad na čítanie Písma. Na otázku: Ako môže existovať päť „jediných“? Odpovedá: „Sú to špecifické dôrazy jednej podstatnej pravdy evanjelia.“[5] Pretože spása je spojená s dielom Otca, Syna a Ducha, vidí organickú jednotu solas v Trojjedinom Bohu: „Evanjelium o našej spáse jedine skrze vieru, jedine v Kristovi, jedine milosťou, zjavené jedine v Biblii, je tým čím je, jedine preto, že Boh je takým Bohom.“[6] Preto solas nenahrádzajú, ale predpokladajú vyznania viery. Na základe toho Vanhoozer tvrdí, že „solas poskytujú vzor pre teologické čítanie Písma, ktorý umožňuje protestantskú jednomyseľnosť v podstatných veciach, a teda pravé spoločenstvo napriek druhoradým a treťoradým rozdielnostiam.“[7] Často sa zvykne namietať, že napríklad sola scriptura vyvoláva interpretačný pluralizmus, podľa ktorého ľubovoľný text Písma môže mať mnoho rôznych významov. Keď však solas takto spojíme, tak môžu byť „permanentnou kopernikovskou revolúciou v jadre Reformácie,… ohlasovaním výlučného panstva Krista, ukrižovaného kráľa.“[8]
Solas sú zhrnutím toho, čo robí Otec v Kristovi skrze Ducha nato, aby formoval svätý ľud. Toto zhrnutie – pravidlo viery, lásky a nádeje – môže fungovať ako nástroj pri rozhodovaní o konfliktných interpretáciách. Aby to však tak bolo, musíme znovuobjaviť aj stále nedocenený reformačný princíp kňazstva všetkých veriacich. Formovanie kráľovského kňazstva je súčasťou obsahu evanjelia. Diskusie o biblickej interpretácii sú tým „uzemnené“ v miestnych cirkevných zboroch. Autorita teda neprislúcha žiadnemu autonómnemu jednotlivcovi, ale kráľovskému kňazstvu všetkých veriacich. Každý príslušník cirkvi je služobníkom Božieho slova. Prívlastok „kráľovské“ označuje autoritu. „Kňazstvo“ označuje interpretačnú komunitu. „Všetci veriaci“ znamená, že jednotlivci nie sú v tomto nezávislí, ale sú občanmi evanjelia. Toto je veľmi dôležitá zábrana pred autoritou protestantského individualizmu. Dospievame tak vlastne k šiestemu: sola ecclesia (jedine cirkev). Jedine cirkev je miestom, kde Kristus vládne nad svojím kráľovstvom a dáva dary na budovanie svojho živého chrámu. K tomu potrebujeme znovuobjaviť nielen reformačnú ideu ale aj prax kráľovského kňazstva všetkých veriacich,
Znovuobjavenie katolicizmu
Tretia téma, ktorú by sme mali z Reformácie znovuobjaviť, je najprekvapujúcejšia. Je to katolicizmus. Lenže, či nie práve proti tomu bola Reformácia? Nie! Philip Schaff šokoval svojich poslucháčov v roku 1844 počas svojej inauguračnej prednášky na Nemeckom reformovanom seminári v Mercersburgu, keď vyhlásil Reformáciu za „najväčší akt“ katolíckej cirkvi.[9] Rímsko-katolícku cirkev považuje za sub-katolícku, pretože odmietla uznať Reformáciu za svoje legitímne dieťa. Na druhej strane za najväčší defekt protestantizmu označil jeho chýbajúci koncept podstaty cirkvi a jej vzťahu k jednotlivým kresťanom. Preto najväčšou hrozbou protestantského princípu nie je Rím, ale prehnaný subjektivizmus, ktorý neuznáva objektivitu cirkvi. Cestu vpred vidí v protestantskom katolicizme.[10]
Katolicizmus je posledným princípom Reformácie tým, že reguluje proces biblickej interpretácie, ako aj cieľ, ku ktorému smeruje. Týmto cieľom nie je inštitučná jednota Ríma, ale dialogická, či „plurálna“ jednota Kristovho tela. Takáto katolicita však nemôže byť chaosom, ale výzvou pre celú cirkev, aby prejavovala svoju jednotu v Kristovi napriek svojim rozdielnostiam. [11]
Puritánsky pastor Richard Baxter sa v 17. st. nechcel nazývať anglikánom, ani presbyteriánom, či kongregacionalistom. Označoval sa za „meer“ alebo „catholick Christian.“[12] Vlastne to isté robí aj C. S. Lewis vo svojej knihe Mere Christianity. Pritom nejde o hľadanie akéhosi „najmenšieho spoločného menovateľa“ kresťanstva, ale o jeho jadro, ako to vyjadruje aj český preklad Lewisovej knihy.[13] „Jednotlivé spoločenstvá sú si duchom, aj keď nie vieroukou, najbližšie v strede, kde prebývajú ich najopravdivejšie deti.“[14] A práve týmto „stredom,“ či „jadrom“ by sa mohli stať znovuobjavené solas Reformácie. Takýto pohľad naspäť nám umožní vykročiť vpred.
Znovuobjavenie protestantizmu
Výročie Reformácie je vhodnou príležitosťou aj k tomu, aby sme znovuobjavili pôvodný význam protestantizmu. Slovám protest, protestant a protestantizmus bežne rozumieme ako vyjadrenie nesúhlasu, námietky, odporu či veta. Pôvodný význam týchto slov je však pozitívny. Sú totiž odvodené z latinského pro-testari, čo znamená svedčiť za, alebo v prospech niečoho či niekoho. V tomto zmysle teda protestant nie je ten, kto sa ohradzuje, vymedzuje, či nesúhlasí s inými, ale ten, kto svedčí v prospech evanjelia, ktorého jadrom sú reformačné solas.
Reformácia bola kľúčovou a vzácnou udalosťou dejín a poslania cirkvi, ktorá poskytla ovocie hlbšieho porozumenia evanjeliu. Znovuobjavenie tohto jadra kresťanstva dáva nádej do budúcnosti cirkvi aj v 21. storočí. Preto dávame slovenskému čitateľovi do rúk nielen stručné vysvetlenie podstaty Reformácie, ale na konci každej kapitoly aj stručný náčrt, prečo na tom stále záleží.
Poznámky:
[1] Philip Schaff, Creeds of Christendom, with a History and Critical Notes, zv. 1, The History of Creeds. New York: Harper, 1877, s. 204.
[2] Odvážnym a tvorivím príspevkom k tomu je dielo VANHOOZER, K.J. Biblical Authority after Babel: Retrieving the Solas in the Spirit of Mere Protestant Christianity [kindle]. Grand Rapids, MI: Brazos Press, 2016.
[3] VANHOOZER, Biblical Authority after Babel, loc. 613.
[4] Terry L. Johnson, The Case for Traditional Protestantism: The Solas of the Reformation. Edinburgh: Banner of Truth Trust, 2004.
[5] GOLDSWORTHY, G. Gospel-Centred Hermeneutics; Biblical-theological foundations and principles. Nottingham: Apollos, 2006, s. 46.
[6] GOLDSWORTHY, Gospel-Centred Hermeneutics, s. 50.
[7] VANHOOZER, Biblical Authority after Babel, loc. 660.
[8] VANHOOZER, Biblical Authority after Babel, loc. 666.
[9] Schaff, Principle of Protestantism, Eugene: Wipf & Stock, 2004, s. 224.
[10] Schaff, Principle of Protestantism, s. 230.
[11] Katolicita nemusí zahŕňať inštitučné zjednocovanie, ale spojenie českých luteránov a reformovaných do Česko-bratrské církve evanjelické pred 100 rokmi, nedávne spojenie reformovaných a luteránov vo Francúzsku do L´eglise Protestante unie de France, alebo spojenie 3 švédskych protestantských denominácií do Equmeniakyrkan v roku 2011 môže byť krokom týmto smerom.
[12] Richard Baxter, Church History of the Government of Bishops and Their Councils. London: John Kidgell, 1680, s. 6.
[13] LEWIS, C.S. K jádru křesťanství. Praha: Návrat, 1993.
[14] LEWIS, K jádru křesťanství, s. 6.
Poznámka redaktora: Predslov k slovenskému vydaniu knihy Na reformácii stále záleží.
