Cirkev a služba

Cirkev ako prístrešok dôveryhodnosti

Na základe svojho štúdia[1] ako aj na základe svojho pozorovania života cirkvi, by som v tomto príspevku chcel predostrieť myšlienky a návrhy, ktorým smerom by sa cirkev mala pobrať ďalej. V lepšom prípade to budú smerové tabule, a nie praktické návody.

Nebolo to ani veľmi dávno, keď sme do našich zborov pozývali kresťanských vedcov, ktorí nám dokazovali vedeckú opodstatnenosť kresťanského nazerania na svet. Bola to doba dôvery pravde, a preto hľadania pravdy. Tá doba je preč. Sociálna rétorika, ktorá nás obklopuje, nás presviedča, že na pravde nezáleží. Otázka dnes nestojí: „Je to pravda?“ ale: „No, a čo na tom?“ Kresťanstvo je dnes oveľa menej dôveryhodné, ako si zaslúži. Kresťanský náhľad na svet nie je popretý. Ľudia neveria nie preto, lebo cirkev nemá pravdu. Oni ju jednoducho ignorujú, lebo majú dojem, že je zbytočná, nerelevantná. Ako by si teda cirkev mohla budovať svoju dôveryhodnosť?

Budujme prístrešky pozoruhodnosti a dôveryhodnosti!

V našej kultúre máme rôzne občianstva – sme občanmi Slovenskej republiky, Európskej únie, ale veriaci sú aj občanmi neba. Obývame svoje domovy, pracoviská, ale veriaci aj svoju cirkev. Prežívame teda kultúrny šok súčasného „rôznorodého občianstva.“ Obývame rôzne budovy, útulky a prístrešky.

Cirkev by sme mohli budovať aj ako pevnosť. Tá by nám poskytovala lepšiu ochranu v nepriateľskom svete, ale stála by nás privysokú cenu. Pevnosť by si vyžadovala autoritatívnych vodcov, otázky a pochybnosti by boli zakázané, teologická odlišnosť by bola podozrivá a finančná sloboda obmedzená. Kontakt s vonkajším svetom by bol regulovaný, informácie by boli cenzurované a okolitá kultúra démonizovaná. Keďže toto zrejme nechceme, cirkev nemôže byť pevnosťou.

Preto niektoré cirkevné zbory hovoria o tom, že chcú byť otvorenou cirkvou. Čo to však znamená? Ak budú prístreškom so strhnutou strechou, rozbitými oknami a vypadnutými dverami, tak otvorené síce budú, ale čochvíľa nebude dôvod, aby sa v takých prístreškoch ľudia zdržiavali.

A potrebujeme vôbec nejaký prístrešok? Áno, potrebujeme – a to nevyhnutne. Moderná demokratická spoločnosť nás totiž zaplavuje obrovskou presvedčovacou silou a vytvára široký konsenzus o tom, čo sú verejné hodnoty a poznatky. Tento konsenzus vylučuje kresťanské výroky a nároky. Evanjelium prestalo byť verejnou pravdou všetkých a stalo sa súkromnou voľbou niekoľkých. Musíme si teda uvedomiť, že oblasť poznania nie je prázdnym javiskom, ale arénou konfliktu medzi rôznymi záujmami, ktoré zápasia o moc a vplyv nad tým, čo sa považuje za skutočné. Neexistuje neutrálny priestor. Ak budeme ignorovať potrebu po poznávacom prístrešku, tak jedného dňa zbadáme, že aj pre nás bude sekulárny konsenzus oveľa dôveryhodnejší ako Krédo. Možno sa to už aj niekde stalo. Takto otvorenú cirkev však nechceme!

Ak na Slovensku cirkev nemôže a ani nechce byť izolovanou pevnosťou, ako by mal tento prístrešok vyzerať? K väčšine týchto podmienok sa vrátim podrobnejšie neskôr, ale aspoň si ich tu stručne vyjadrime. Aby bol prístrešok dôveryhodný, vyžaduje si predovšetkým značnú súdržnosť viery a vzťahov. Okrem toho musí prístrešok vylučovať konkurenciu a odovzdávať význam a zmysel viery z jednej generácie na druhú.

Súdržné spoločenstvo sa buduje predovšetkým vzťahmi. Tie sú základnými stavebnými prvkami cirkvi. Cirkevné zbory sa zamestnávajú peniazmi, budovami, kázaním a liturgiou a zhromaždenie sa zmení na poslucháčstvo. Pevný prístrešok dôveryhodnosti si však vyžaduje úzke a podporné vzťahy, v ktorých sa pestuje a navzájom zdieľa osobné poznanie Boha a život v rôznorodých farbách a prejavoch. K tomu potrebujeme navzájom zdieľať svoje spomienky a našu väzbu k spoločnému jadru – evanjeliu.

Družkou vzťahov je viera. Naše články viery musia k sebe pasovať, aby tvorili ucelený obraz sveta. Preto je veľmi dôležité, aby medzi členmi cirkvi bol súlad v obsahu ich viery. Vyznanie viery nesmie stáť len na začiatku nášho kresťanstva. Musí byť vodítkom celého života. Tu je namieste poučenie zo skutočnosti, že konzervatívna teológia dokáže poskytnúť cirkvi súdržnejšie učenie, ako liberálna. Liberálne cirkvi sa snažili prilákať „kultúrnych pohŕdačov“ kresťanstva tým, že prispôsobili obsah svojho učenia súčasným predstavám. To však nefunguje. Aj historicky je dokázané, že z liberálnych denominácií vyprchala duchovná energia. Z toho pre nás plynie poučenie, že kultúrne a teologické prispôsobovanie obsahu viery je zlou misijnou stratégiou.

Ak súdržnosť je matkou dôveryhodnosti, čo potom s jej opakom – výlučnosťou? Môžeme vylúčiť svetskú televíziu, svetskú hudbu, svetské časopisy, svetské dovolenky, svetských obchodníkov, či svetské školy? Existujú na svete príklady, že je to možné. V Európe to však nejde (snáď okrem Svedkov Jehovových) a myslím, že to ani nie je správne. Lenže pre cirkev z toho vyplýva potreba hľadať spôsoby, ako sa vyrovnávať s konkurenčnými názormi. Preto by sme mali uprednostňovať vzdelávanie pred zakopávaním sa do subkultúrnych kresťanských zákopov, či pevností.

Cirkevné zbory pozostávajú z ľudí, ktorí upriamujú svoju pozornosť na tú istú vec 1-2 hodiny týždenne. Priemerný človek však strávi 40 hodín vo svojom zamestnaní s tam platnými normami a hodnotami. Doma strávi do 20 hodín pozeraním televízie. Kresťania jednoducho nemajú kedy venovať svojej viere dosť pozornosti. V spoločnosti so svetskými spôsobmi je veľmi ľahké ignorovať Boha od pondelka do soboty. To ukazuje na naliehavú potrebu „okúzliť“ svoj všedný život: znovu spojiť prácu a bohoslužbu a budovať duchovnosť, ktorá bude osvetľovať a posväcovať náš každodenný život.

[1] D. F. Wells, ktorý sa narodil anglickým rodičom a vyrástol v Juhoafrickej republike vyjadril svoju teologickú reflexiu súčasnej doby v trilógii No Place for Truth; Or Whatever Happened to Evangelical Theology? (1993), God in the Wasteland; The Reality of Truth in a World of Fading Dreams (1994) a Losing Our Virtue; Why the church must recover its moral vision (1998).
Európan, D. MacLaren, napísal sociologickú štúdiu o kríze európskych cirkví Mission Implausible (2004).

Ján Henžel

Ján Henžel

- kazateľ a teológ, zakladateľ Spoločenstva evanjelia