V októbri 2019 britský súd rozhodol v neprospech Davida Mackeretha v prípade, ktorý stelesňuje naše moderné kultúrne vojny. Mackereth – lekár s 30-ročnou praxou – si na pracovnom pohovore chcel vyhradiť právo neoslovovať, podľa jeho slov, „dvojmetrového bradatého muža ‘madam’“. Keď ho na pracovnú pozíciu neprijali, tvrdil, že bol diskriminovaný, pretože dal najavo svoje presvedčenie vychádzajúce z Genezis 1:27.
Pre Mackeretha bolo presvedčenie, že „Boh stvoril človeka na svoj obraz… ako muža a ženu“, základom. Keď sa prípad dostal na súd, ten rozhodol v Mackerethov neprospech. Sudca vyzdvihol najmä lekárovu vieru v Genezis 1:27 ako „nezlučiteľnú s ľudskou dôstojnosťou“. A tak bol verš, ktorý je koreňom „ľudskej dôstojnosti“, odsúdený v rozsudku, ktorý veľmi pripomína obraz kultúry píliacej si pod sebou konár.
Takže vlna kresťanského vplyvu konečne vyprchala? Takýto obraz sa už dlho odráža v jazyku konzervatívnych a náboženských typov, ktorí nariekajú nad ústupom viery vo verejnom priestore. Básnik 19. storočia Matthew Arnold kedysi v Dover Beach hovoril o „dlhom, ustupujúcom hukote“ „mora viery“, ktoré nám nezanecháva „ani radosť, ani lásku, ani svetlo“. Ak toto Arnold mohol napísať v roku 1851 (keď polovica Anglicka sedela v nedeľu v kostole), čo by si myslel o dnešku? Čo by sme si o tom mali myslieť my, keď sa návštevnosť kostolov v Anglicku pohybuje okolo 6 percent a biblické základy spoločnosti sú často verejne odsudzované?
Stojí za to si uvedomiť, že vlny odchádzajú, ale aj prichádzajú. V dejinách cirkvi bolo veľa „dlhých, ustupujúcich hukotov“ a rovnako veľa mimoriadnych prílivov. Vlny neodchádzajú navždy. Ale je tu aj iný spôsob, ako by sa dala analógia „mora viery“ rozvinúť: sila vody je evidentná bez ohľadu na jej aktuálnu hladinu. Terén pri odlive býva formovaný oceánom tak isto ako pláž pri prílive. Inými slovami, kresťanstvo stále mocne pôsobí vo všetkých týchto súčasných trendoch a ľudia v cirkvi aj mimo nej by si mali byť vedomí tejto dynamiky.
Uvažujme o nich v prípade Mackeretha. Ako oddaný kresťan narazil svojím presvedčením na transrodovú ideológiu, ale oba pohľady svojím spôsobom vychádzali z kresťanských predpokladov. Hnacím motorom argumentov boli najmä tri hodnoty – rovnosť, súcit a súhlas. Lenže v prípade niektorých zástancov transgenderu sa tieto hodnoty oddelili od kresťanského príbehu a potom sa skombinovali novým spôsobom.
Preskúmajme obidve: rozchod aj opätovné spojenie.
Nová definícia rovnosti
Keď sa rovnosť oddelí od kresťanského príbehu, hrozí, že sa stane radikálnym individualizmom. Starovekí ľudia uvažovali o svojej identite kolektívnym spôsobom a individualita sa v tej zmesy stratila. Nám hrozí opačné nebezpečenstvo. Našu spoločnosť považujeme za voľné združenie jednotlivcov, z ktorých každý má rovnaké práva pred zákonom. Môže sa to stať veľmi atomistickým: svoje premýšľanie začínam od seba a svojej identity. Tam, kde by som v iných kultúrach hľadel von, aby som objavil svoju identitu, v našej kultúre hľadím dovnútra. Tam, kde iné kultúry kladú dôraz na povinnosti, my kladieme dôraz na práva. Niet divu, že tým trpí zmysel pre spoločenstvo. Niet divu, že všetky formy inštitucionálnej príslušnosti sú na ústupe (nielen návštevnosť kostolov).
V kresťanstve platí zásada, že všetci sedia rovnako pri jednom stole. Moderným cieľom je, aby sa všetci vyšplhali rovnako vysoko po vlastnom rebríku. Tam, kde Biblia hovorí: „Nie je Žid ani pohan, ani otrok ani slobodný, ani muž a žena, lebo vy všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi“ (Ga 3:28), západ 21. storočia teraz túto vetu uzatvára slovami „lebo vy všetci ste jednotlivci“. Alebo, čo je horšie, „lebo vy všetci ste vymeniteľní“. V tomto bode je vzdialenosť, ktorú sme prešli od biblickej pravdy, obrovská.
Nová definícia súcitu
Keď sa súcit oddelí od kresťanského príbehu, hrozí, že sa vytvorí konkurencieschopná obeť (angl. competitive victimhood). Takto sociológovia nazývajú spôsob, akým sa dá rýchlo uplatniť status obete s cieľom získať výhodu. V kresťanstve obeť, Ježiš, vykupiteľsky trpel a utláčaným ponúka dôstojnosť a nádej. Nebezpečenstvo dnešnej doby spočíva v tom, že našou hlavnou túžbou nie je uctiť si obete a pomôcť im, ale stať sa nimi. Tam, kde kedysi cnosť spočívala v pestovaní veľkého srdca, sa teraz snažíme preukázať precitlivenosť. A v situácii, keď sa toľko ľudí prehlasuje za obete – dozaista mnohí z nich utrpeli skutočné krivdy -, nám chýba bohatšia morálna vízia, ktorá by bola arbitrom.
Svedčia o tom strety medzi feministkami (alebo náboženskými menšinami) na jednej strane a aktivistami za práva transrodových osôb na strane druhej. Tu vidíme tvrdenia oboch strán o ochrane utláčaných. Ktorá z nich by mala mať prednosť, kedy a z akých dôvodov? Na zodpovedanie týchto otázok potrebujeme oveľa hutnejšie chápanie významu rodu, tela, osobnosti a spoločenstva. A potrebujeme mať k dispozícii viac nástrojov, než je trvanie na „mojich právach“, prerozprávanie „môjho utrpenia“ a niekoľko tweetov s veľkými písmenami, ktoré ľuďom pripomínajú: „ŽIJEME PREDSA V 21. STOROČÍ, PREBOHA.”
Nová definícia súhlasu
Keď sa sexuálny súhlas oddelí od kresťanského príbehu, hrozí, že sa sex zredukuje na niečo oveľa menej, než ako ho vidí kresťanstvo. Oddeľuje súhlas – dôležitú súčasť sexuálneho vzťahu – od iných hodnôt, ako je napríklad záväzok. Hrozí tiež, že sex sa odtrhne od bohatšieho príbehu o jeho význame. Môže naivne predpokladať, že sex zahŕňa nekomplikované rozhodnutia týkajúce sa voľnočasovej aktivity. V skutočnosti sú tu však vždy prítomné rozdiely v moci, spoločenské aj fyzické, a sex je vtkaný do štruktúry našich tiel, osobných vzťahov a spoločenských štruktúr.
Ako individualisti sme formovaní tak, aby sme sex vnímali ako záležitosť súkromných osôb, ktoré uskutočňujú súkromnú transakciu. Ale naša identita, naše telá, naše životy a naše sexuálne rozhodnutia sú úzko prepojené s manželstvom, deťmi, rodinou, biológiou a širším spoločenstvom. Súhlas je nutný, ale nie je dostatočným základom sexuálnej etiky.
Ak tieto tri abstrahované hodnoty určitým spôsobom zmiešame, dostaneme opojný nápoj: moc jednotlivca, moc menšiny a moc osobnej voľby, najmä v sexuálnych otázkach. Toto sú základné presvedčenia transrodovej ideológie. Pre aktivistu bojujúceho za trans-práva to znamená toto: Mám absolútne právo na seba identifikáciu, nezávisle od kultúry alebo biológie; a ako menšina, moja voľba musí byť rešpektovaná. Táto ideológia samozrejme nie je kresťanská, ale vychádza zo silne zakoreneného presvedčenia, ktoré by bolo bez kresťanstva úplne nemysliteľné.
Na druhej strane David Mackereth má svoje vlastné kresťanské základy: právo na náboženskú slobodu, slobodu prejavu a slobodu svedomia; vedu (najmä biologické definície pohlavia); a biblickú autoritu, ktorá ako prvá kladie základy našej rovnosti (Genezis 1:27). A tak máme v tomto súdnom procese z roku 2019 stret medzi tradičnou a sekularizovanou verziou fundamentálne kresťanských hodnôt.
Znepokojujúce nebolo ani tak to, že rozsudok znel v Mackerethov neprospech – v kultúrnych vojnách sa niektoré bitky vyhrávajú a niektoré prehrávajú. Znepokojujúci bol uvedený dôvod. Sudca rozhodol, že problémom je Genezis 1. Ako poznamenal Spencer Klavan, označiť obraz Boha za „nezlučiteľný s ľudskou dôstojnosťou je podobné ako trvať na tom, že semená sú nezlučiteľné s kvetmi alebo obilie s chlebom“. Je to ako odsúdiť korene stromu, aj keď ste závislí od plodov, ktoré prináša. Takáto tendencia k stále väčšej sekularizácii preto nie je udržateľnou stratégiou. Je to recept na zlom a nie na slobodu. Odhaľuje však jedno, a tým je nevyhnutný vplyv kresťanstva. Aj keď sa Genezis odsudzuje, odsudzuje sa z „kresťanských“ dôvodov.
Pokiaľ ide o explicitný vplyv kresťanstva na západnú kultúru, sme svedkami odlivu. Ale terén je formovaný „morom viery“, ktoré je oveľa hlbšie a trvalejšie ako náš súčasný kultúrny moment. A keďže sme svedkami strachu, zmätku a tribalizmu našej postkresťanskej doby, ľudia v cirkvi – a „mimo“ nej – majú dôvody, aby si želali zmenu prúdenia vĺn.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
