Možno vám tento pojem nie je známy, ale pravdepodobne sa za ním skrýva kocept syndróm podvodníka (imposter syndróm). Je to pocit, ktorý často zažívate v profesionálnom alebo akademickom kontexte, že nedokážete to, čo si všetci myslia, že dokážete a čo od vás očakávajú. Cítite sa ako podvodník. Akýkoľvek úspech, ktorý ste doteraz zažili, bol akoby náhodný. Ste podvodník a každú chvíľu si to všetci uvedomia. Je to len otázka času.
Možno ste sa takto cítili na pracovisku alebo v škole. Ja som to zažil práve dnes. Vystupoval som na konferencii, kde všetci ostatní rečníci boli ľudia, ktorých hlboko obdivujem, ľudia neobyčajne nadaní a schopní, ľudia, ktorých by ste na takýchto podujatiach očakávali. Čo som tam teda robil ja? Určite muselo dôjsť k nejakej chybe. Vo chvíli, keď vystúpim na pódium, bude všetkým jasné – nepatrím sem.
Kedysi som sa podieľal na vysokoškolskej službe na Oxfordskej univerzite a spomínam si, že na začiatku nového akademického roka sa na Facebooku objavila skupina s názvom Dostal som sa na Oxford omylom: Môžem už ísť domov, prosím?“ Takmer okamžite mala niekoľko stoviek členov. Pre niektorých by to bol tak trochu vtip. Mnohí študenti, s ktorými som sa rozprával, to však mysleli vážne. Cítili sa hlboko mimo svojich schopností.
Existencia takejto skupiny však bola aj útechou. Ak sa toľko iných cíti ako podvodníci, potom si uvedomíte, že nie ste sami, a pomaly sa začnete cítiť ako menší podvodník. Tento syndróm čiastočne funguje tak, že predpokladáte, že všetci ostatní zapadajú v pohode a len vy máte problém.
Pre kresťanov je ľahké zažiť istú formu syndrómu podvodníka. Keď sa pozeráme na ostatných ľudí v kostole, môže sa nám zdať, že sem všetci patria. Majú kresťanský život zvládnutý. Vedia, čo robia. Ale pre nás samotných je to iný príbeh. Možno sme kresťanmi už roky, ale stále máme pocit, že sa to ešte poriadne neujalo. Chceme byť skutočnými kresťanmi, ale rozmýšľame, či nimi niekedy budeme. Zdá sa, že to pre nás nie je prirodzené; ešte sme ďaleko od toho, aby sme na to všetko prišli.
Duchovní podvodníci?
Najintenzívnejšie to môžeme pociťovať pri svätosti. Vieme, že nám to je prikázané. Určite chceme žiť spôsobom, ktorý je hodný evanjelia. Chceme sa zmeniť, aby sme sa viac podobali Ježišovi. Napriek tomu nám to môže pripadať také cudzie. Dokonca aj slovo „svätý“ znie cudzorodo. Zdá sa, že naše štandardné nastavenia nás vedú opačným smerom. Nech je svätosť čokoľvek, ja to nie som.
Je to ako snažiť sa hovoriť neznámym jazykom alebo si skúšať šaty, ktoré nám celkom nesedia. Kladieme si otázku, či má zmysel vytrvať. Prečo sa snažiť byť niekým, kým zjavne nie sme? A tak keď sme v blízkosti iných veriacich, ktorí, ako sa zdá, žijú kresťanský život približne úspešne, cítime sa ako čudáci. Ako podvodník.
Je to pochopiteľný pocit. Musíme si však uvedomiť dve veci: (1) oveľa viac ľudí sa cíti rovnako a (2) porovnávame to, čo sa deje vo vnútri nášho života, s tým, čo sa deje navonok v ich živote, čo je sotva férový boj. Je to rozdiel medzi sedením v prvej rade v kine a snahou počúvať zvonku s hlavou pritisnutou k stene. Naše vlastné srdcia máme na očiach 24 hodín denne vo vysokom rozlíšení. Nikoho iného. Takže keď sme v pokušení pozerať sa na iných veriacich a čudovať sa, ako sa zdá, že kresťanský život zvládajú tak ľahko, musíme mať na pamäti, že ostatní sa pravdepodobne pozerajú na nás rovnako.
Premýšľajte o hriechu
Aj keď sa môže zdať prirodzené, že si myslíme, že sme podvodníci, v skutočnosti je to úplne nepravdivé. Biblia je, samozrejme, hlboko realistická, pokiaľ ide o neustálu prítomnosť hriešnych sklonov v našom živote. Ešte sme sa nezbavili svojej hriešnej prirodzenosti. Apoštol Ján nám ukazuje, že myslieť si opak je vážny omyl: „Ak hovoríme, že sme bez hriechu, klameme sami seba a nieto v nás pravdy. . . . Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme klamárom a jeho slovo nie je v nás“ (1Jn 1:8,10).
Nemôžeme poprieť realitu hriechu v našom živote. Tvrdiť, že sme nezhrešili alebo že hriech nie je v našej prirodzenosti v nijakej podobe, znamená klamať samých seba a zároveň nazývať Boha klamárom. Základom zdravého kresťanstva je zmieriť sa s naším hriechom. Dokonca ani tí najzrelší a „najpokročilejší“ učeníci s hriechom neskončili. V tomto živote náš hriech nikdy nebude úplne minulosťou. Vždy s ním budeme musieť počítať.
To však nie je všetko, čo sa dá k tejto téme povedať. Ak je jednou chybou tvrdiť, že naša viera v Krista znamená, že sme s hriechom fakticky skoncovali, ďalšou je nepochopiť, aké radikálne odlišné sú veci teraz, keď je Ježiš v našom živote.
Kto som?
Je ľahké predstaviť si kresťanský život ako scénu z klasického akčného filmu Dobyvatelia stratenej archy, kde sa Indiana Jonesovi podarí vyskočiť na bok nacistického nákladného auta, vliezť bočnými dverami, vyhodiť na cestu vystrašeného spolujazdca a potom zápasiť s vodičom v snahe získať kontrolu nad nákladným autom. Počas ich boja sa nákladné auto nakláňa z jednej strany na druhú.
Je to bežná scéna v akčných filmoch – hrdina a zloduch bojujú o kontrolu nad vozidlom/lietadlom/vesmírnou loďou v kľúčovom momente príbehu. A veľmi sa to podobá tomu, čo sa odohráva v našom vnútri ako kresťanov. Kristus prišiel k nám a teraz bojuje s našou hriešnou prirodzenosťou. V našich horších dňoch sa pýtame, či zvíťazí.
Ale úžasnou správou evanjelia je, že môj vzťah k hriechu sa teraz radikálne zmenil. Áno, hriech stále kope v mojom srdci, ale teraz mám k nemu iný vzťah. Dôvod? To, kým som, je zásadne iné: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. A život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miloval a vydal seba samého za mňa“ (Ga 2:20).
Je pravda, že v našom vnútri prebieha boj – boj medzi tým, čo Pavol nazýva túžbami tela a túžbami Ducha (Ga 5:17). Nesmieme však prehliadnuť širšiu myšlienku, ktorú Pavol vyjadril: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“
Tým sa dostávame k jadru niečoho, čo je ústredným bodom biblického učenia o tom, čo znamená byť kresťanom. Naše spojenie s Kristom neznamená len to, že sa s nami stotožňuje (hoci je to úžasné). Znamená to aj to, že sa s ním stotožňujeme my – spôsobom, ktorý „všetko mení“. Naše spojenie znamená, že sa s ním stotožňujeme v jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Zomreli sme s ním a máme v ňom nový život. Oboje je základom pre pochopenie toho, ako a prečo nás poznanie Ježiša skutočne premieňa.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
