Pozrite sa tieto dni okolo seba. Čo vidíte? Svet sa na pár týždňov obliekol do svetiel, vône škorice a všadeprítomného zhonu. Televízie, reklamy a sociálne siete nám diktujú jasný naratív: Vianoce sú o rodine. O tom, aby nikto nebol sám. Je to sviatok “my”, nie “ja”. Pre mnohých je to stále o tom detskom očakávaní darčekov, pre iných o strese, aby bol zemiakový šalát dokonalý a stromček symetrický.
Ale v tom istom čase, kedy väčšina sveta sadá k prestretým stolom, existujú miesta, kde vládne ticho.
Predstavte si muža. Má 34 rokov, doma má milujúcu manželku a deti. Ale na Štedrý deň nesedí v čele stola. Leží v nemocničnej izbe na infekčnom oddelení. Dvere sú zatvorené, návštevy obmedzené iba pre dospelých. Je tam ticho, ktoré prerušuje len pípanie prístrojov alebo kroky personálu na chodbe.
Čo by ste tomuto mužovi odkázali? O čom sú pre neho Vianoce, keď mu osud (alebo diagnóza) vzal to, čo svet považuje za podstatu sviatkov a to je prítomnosť blízkych?
Môžeme ho povzbudzovať modernými technológiami. “Buď rád, že žiješ v 21. storočí,” povieme mu. “Máš videohovor, môžeš si s rodinou virtuálne štrngnúť, dostaneš desiatky povzbudivých SMS a hlasoviek.” A je to pravda. Sú to vzácne dary. Je to útecha. Muž vie, že na tom istom oddelení leží ďalších päť ľudí, každý sám vo svojej izbe. V tej samote je istá forma solidarity. Nie je v tom sám a predsa, keď zhasne displej telefónu, ostane v tej izbe len on. Sám večeria, sám premýšľa, sám zaspáva.
A potom príde tá najťažšia otázka. Nie od lekárov (či chce podstúpiť liečbu v nemocnici), ale od 8 ročnej dcéry, ktorá sa ho, deň pred tým, ako má byť hospitalizovaný doma so slzami v očiach pýta: “Ocko, ale pre mňa sú Vianoce o tom, že sme všetci spolu. Ako to mám teraz brať?”
Čo by ste jej odpovedali? Že si to vynahradia neskôr? Že si budú jeden druhého viac vážiť, keď sa ocko vráti? To sú logické argumenty dospelých, ale detské srdce, ktoré verí v kúzlo “teraz”, to neuzdraví.
Tu narážame na krehký paradox dnešných Vianoc. Ak tvrdíme, že podstata Vianoc je iba o tom, že rodina je spolu, čo potom hovoríme tým tisícom ľudí, ktorí sú doma sami, opustení, vdovy, vdovci alebo nezadaní? Máme im povedať: “Nebojte sa, o nič nejde, je to len marketing, dôležité je, ako žijete celý rok”?
To by bolo pokrytecké. Ak povieme, že Vianoce sú len “marketing”, berieme im kúzlo. Ak povieme, že sú “len o rodine”, odsudzujeme osamelých na smútok. Musí existovať niečo viac. Niečo, čo platí rovnako v preplnenej obývačke plnej smiechu, ako aj v sterilnej izbe na infekčnom.
Ak chceme prežiť plnohodnotné Vianoce, nech sme kdekoľvek a s kýmkoľvek, potrebujeme preťať ten ligotavý obal a dotknúť sa jadra. Vianoce nie sú primárne o horizontálnych vzťahoch (my a ľudia okolo nás), hoci sú krásne a dôležité. Vianoce sú o dvoch kľúčových vertikálnych vzťahoch, ktoré nám nikto a žiadna karanténa nemôže vziať. Sú to vzťah sám so sebou a vzťah s Bohom. A tieto dva vzťahy sú navzájom nezlučiteľné prepojené.
Ten muž na izbe má jedinečnú príležitosť. Keď odložíme roly otca, manžela, zamestnanca či zabávača (rád rozosmieva ľudí), ostávame nahí sami pred sebou. Pýtame sa otázky, aká je moja hodnota teraz, keď som neužitočný? Aká je moja identita? Prečo vlastne žijem? Pre koho žijem? Nájdem odpoveď v sebe, alebo ju potrebujem dostať z vonku od niekoho kto ma stvoril?
Ale práve v tej nahote a bezmocnosti často naletíme starému klamstvu.
Rozhliadneme sa okolo seba na to, že sme chorí, alebo sa pozrieme na svet plný vojen, rozvodov, predsudkov, hanby a nespravodlivosti a povieme si: “Boh o nás nemá záujem. Keby mal, nedovolil by, aby sme žili v takomto svete. Nedovolil by, aby som tu ležal sám.”
Ale Vianoce sú hlučnou odpoveďou na toto tiché klamstvo. Vianoce hovoria o presnom opaku. Hovoria o tom, že Bohu na nás tak záležalo, že nezostal “tam hore”, ďaleko od našich problémov. Stal sa jedným z nás. Vstúpil priamo do našej reality, do našej bolesti, do našej “infekčnej izby”. Urobil to, aby nám ukázal tri zásadné veci, na ktoré v hluku sveta zabúdame:
- Bohu na nás záleží viac, ako si myslíme. Nie sme mu ľahostajní. Jeho láska nie je pasívne prizeranie sa, ale aktívny vstup do nášho utrpenia.
- Sme na tom horšie, ako si myslíme. Prečo musel prísť? Prečo tie jasle a neskôr kríž? Pretože naše “diagnózy” nie tie fyzické, ale tie duchovné sú vážne. Naše srdcia su pokazené, sebecké, pyšné a ani sami sa v nich veľa krát nevyznáme. Pod tlakom sa znich vyplavujú veci, z ktorých sme prekvapení. Sami by sme sa z toho nedostali. Potrebovali sme Spasiteľa, nielen radcu.
- Každý má možnosť obnoviť svoj vzťah s Bohom. Vďaka Kristovej láske a obeti na kríži sú dvere otvorené pre každého, kto uverí. Pre toho, kto je obklopený rodinou, aj pre toho, kto je úplne sám.
Keď toto pochopíme, zistíme, že Vianoce nie sú o tom, či sedíme pri dokonalom stole, ale o tom, či prijmeme Toho, ktorý si sadol k nám do našej nedokonalosti.
Tento rok tie Vianoce na infekčnom prežijem ja.
Som to ja, 34-ročný otec, manžel a kazateľ. Mal som mať pripravené odpovede pre druhých, no musel som ich nájsť najprv sám pre seba. A zisťujem, že hoci mi bude chýbať dlaň mojej manželky a smiech mojich detí, Vianoce mi nikto nevzal. Pretože Vianoce nie sú udalosť, ktorú si organizujeme. Vianoce sú Dar, ktorý dostávame a dôkaz, že Boh je s nami, aj keď sme sami.
„Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami.“ Mt 1:23
