Diskusia o vôli medzi Lutherom a Erazmom sa sústredila na schopnosť vôle spolupracovať s Božou milosťou pri spasení; Luther tvrdil, že vôľa nie je schopná takejto nevyhnutnej spolupráce, a Erazmus argumentoval, že vôľa musí spolupracovať s Božou milosťou.
Hoci sa diskusii o schopnosti vôle nevenuje toľko pozornosti ako iným reformačným diskusiám, táto otázka bola základom mnohých sporov medzi protestantmi a rímskymi katolíkmi. Erazmus, katolícky humanista a uznávaný jazykovedec, tvrdil, že vôľa je slobodná, môže odporovať alebo spolupracovať s Božou milosťou, a to aj po páde a ovplyvnená prvotným hriechom. Vôľa sa teda môže od Božej milosti odvrátiť, takže Božia milosť nie je neodolateľná. Na druhej strane Luther tvrdil, že ľudská vôľa nemôže byť takto slobodná a autonómna z viacerých dôvodov. Po prvé, Boh všetko predvída, takže vôľa sa nemôže rozhodnúť autonómne, a nie na základe Božej predvídavosti. Po druhé, Boh chce všetko, čo pozná, takže všetko, čo si vyberáme, najprv chce Boh. Po tretie, mimo Krista je naša vôľa v otroctve hriechu a pripisuje sa nám len vina a skazenosť. Preto je pre našu vieru potrebná milosť, ktorá oslobodzuje našu vôľu a obnovuje v nás schopnosť milovať a poslúchať. Táto milosť nie je nátlaková, ale jemne v nás obnovuje schopnosť milovať to, čo je skutočne milé.
Keď sa hovorí o reformácii šestnásteho storočia, všetka pozornosť sa venuje doktrínam ako sola scriptura a ospravedlnenie sola fide. Je na to dobrý dôvod, pretože tieto otázky boli ústredným bodom rozkolu s Rímom. Pod povrchom sa však skrývala iná diskusia, ktorá bola podľa Luthera jadrom rozkolu. Bola to debata o slobodnej vôli a došlo k nej už na začiatku, v dvadsiatych rokoch 16. storočia, čím sa reformácia vymedzila voči tým, ktorí ešte stále zastávali optimistický názor na schopnosti človeka pri spasení. Predstaviteľmi v tejto debate boli dve najvplyvnejšie a najmohutnejšie osobnosti tej doby: Erazmus, humanista a grécky učenec, a Martin Luther, nemecký reformátor.
Erazmus a Sloboda vôle
Erazmus bol bezpochyby jedným z najväčších jazykovedcov svojej doby. Jeho prestíž rástla s každou publikáciou, najmä s vydaním jeho gréckej Novej zmluvy. Erazmova grécka Nová zmluva bola prinajmenšom objavná. V šestnástom storočí bola NZ v latinčine, ale latinský preklad nebol ani zďaleka dokonalý a niekedy jeho chybný preklad viedol k teológii, ktorú Rím rád podporoval, ale reformátori verili, že je chybná (ako to vidieť pri témach, ako je systém pokánia a očistec). Keď Erazmus poskytol nový pohľad na NZ z gréckeho originálu, mnohé z týchto nedostatkov sa odhalili.
To však neznamená, že Erazmus bol reformátorom, hoci mnohí si želali, aby sa ním stal, a tlačili naňho, aby tak urobil. Erazmus bol kritický voči Rímu – pozri napríklad jeho knihu Chvála bláznovstva, kde pomocou satiry odhaľuje nemorálnosť a iracionalitu Ríma. Napriek tomu Erazmus zostal verný materskej cirkvi a odmietol sa pridať k takým ľuďom, ako bol Martin Luther a ďalší reformátori. Hoci Luther v roku 1519 napísal Erazmovi a požiadal ho, aby sa pridal k reformátorom, Erazmus odmietol.
Hoci bol Erazmus voči Rímu kritický, aj Erazmus začal byť netrpezlivý, keď čítal Lutherove útoky na pápeža a systém odpustkov. Erazmus teraz hľadal spôsob, ako sa úplne dištancovať od rétoriky a príčin reformácie. Príležitosť sa mu naskytla v roku 1524. Erazmus napísal knihu s názvom De libero arbitrio alebo O slobode vôle, a vzal si na mušku Luthera, najmä jeho presvedčenie, že všetky veci sa dejú z Božej nevyhnutnosti. Podľa Erazma takáto nevyhnutnosť nemôže zachovať slobodu ľudskej vôle. Erazmus obhajoval autonómiu vôle a tvrdil, že aj po páde má človek slobodnú vôľu, ktorá sa môže vzoprieť Božej milosti alebo s ňou spolupracovať. Erazmus napríklad definuje slobodnú vôľu ako „silu ľudskej vôle, vďaka ktorej sa človek môže vzťahovať k veciam, ktoré vedú k večnej spáse, alebo sa od nich odvrátiť“.
Martin Luther a Otroctvo vôle
Takýmto útokom na Luthera sa rozplynula akákoľvek nádej, že sa humanistický učenec pridá k reformátorom. V nasledujúcom roku 1525 Luther odpovedal knihou, ktorá rozkol upevnila a ktorá sa v nasledujúcich storočiach stala najslávnejším spracovaním tejto problematiky. Kniha sa volala De servo arbitrio, teda O otroctve vôle, čo bol názov, ktorý mal byť protikladom Erazmovho vyzdvihovania vôle a jej schopnosti opačnej voľby.
Luther uviedol mnoho kritických názorov na Erazma a tiež mnoho argumentov, ktoré dokazovali otroctvo vôle voči hriechu a zúfalú potrebu všemohúcej a účinnej milosti. Pozrime sa na niektoré z nich. Po prvé, Luther povedal, že „hromovým“ argumentom proti autonómii vôle je jednoduchá skutočnosť, že Boh má nemenné, večné predvídanie. „Boh nič nepredvída náhodne,“ napísal Luther, ale „všetko predvída, zamýšľa a koná svojou nemennou, večnou a neomylnou vôľou“. Ak je to pravda, potom voľba človeka nemôže byť autonómna, akoby sa mohol vždy rozhodnúť inak, lebo potom by ju Boh nepredvídal ako istú. „Ak Boh nejakú vec predvída, tá vec sa nevyhnutne stane.“ Inými slovami, Boh „nevyhnutne predvída“.
Čo to znamená pre naše rozhodnutia? „Všetko, čo robíme,“ uzatvára Luther, „aj keď sa nám zdá, že sa to deje premenlivo a náhodne, v skutočnosti sa to deje nevyhnutne a nemenne….“. Erazmus by sa teda nemal vyrovnávať s ľudskou vôľou, ale s Božou vôľou, pretože Boh je ten, kto všetko zvrchovane riadi. „Božia vôľa je totiž účinná a nemožno jej brániť, pretože je to sila samotnej božskej prirodzenosti.“
Luther dospel k záveru, že „všetky veci sa dejú z nevyhnutnosti“. Pre Luthera však nevyhnutnosť a donútenie nie sú to isté. Vôľa človeka môže byť nevyhnutná kvôli hriechu alebo kvôli Bohu, ale to neznamená, že je vynútená. Pre Luthera existuje niečo také ako sloboda, ale „pravá sloboda“ (ako ju nazýval) súvisí s „potešením alebo túžbou“, nie s autonómiou a slobodou opačnej voľby.
Čo teda vyvoláva ľudskú vôľu? Pred Kristom je to hriešna prirodzenosť človeka, a to nielen jeho vnútorné sklony alebo túžby, ale aj zotročujúca moc samotného diabla. Vôľa človeka nie je slobodná v tom zmysle, ako si myslí Erazmus, ale je otrokom hriechu, hoci toto otroctvo je do veľkej miery zámerné a dobrovoľné, je to chcené otroctvo z hriešnej záľuby. Ak Boh „nie je prítomný a nepôsobí v nás“, potom „všetko, čo robíme, je zlé a nevyhnutne robíme to, čo je pre spásu neužitočné“. Luther opäť píše: „Ak totiž nie my, ale iba Boh v nás pôsobí spásu, potom pred jeho pôsobením nemôžeme robiť nič, čo by malo spásonosný význam, či už chceme, alebo nie.“
To je v rozpore s Erazmom, ktorý uznáva škodlivé účinky pádu, ale napriek tomu pripisuje človeku aj po páde duchovnú schopnosť a silu, aby mohol urobiť kroky k nebeskej odmene. Luther nič z toho nepripúšťa. Keď sa Luther obracia k Písmu, zdôrazňuje, že biblickí autori nepripisujú hriešnemu človeku nič iné ako vinu a skazu, čo má za následok duchovnú neschopnosť. Synergia alebo spolupráca, teda taká, v ktorej je Božia vôľa podmienená vôľou človeka, je nemožná. Človek sa nemôže spoľahnúť sám na seba. Skôr musí úplne zúfať sám nad sebou. Pokiaľ si bude myslieť, že je slobodný, zostane v otroctve. „Slobodná voľba bez Božej milosti vôbec nie je slobodná,“ objasňuje Luther, „ale je nevyhnutne zajatcom a otrokom zla, pretože sa sama od seba nemôže obrátiť k dobru.“
Potrebné je teda nadprirodzené dielo oslobodenia, ktoré môže vykonať jedine Boh. „Musíme preto ísť úplne nadoraz a úplne poprieť slobodnú voľbu a všetko odkázať na Boha.“ A Luther myslel „všetko“. Človek sa nemôže ani „morálnymi skutkami pripraviť na Božiu milosť“; nie, to všetko musí urobiť Boh. Namiesto synergizmu Luther učil monergizmus, božský monergizmus, v ktorom Boh spôsobuje znovuzrodenie hriešnika, Duch prebúdza nový život v inak duchovne mŕtvom tele. Zotročenie človeka hriechom a diablom je také skutočné, také vážne a také zvierajúce, že ho môže oslobodiť iba Boh. Človek nerobí nič, Boh robí všetko. Takto človek nakoniec dáva Bohu všetky zásluhy za svoje prebudenie a oslobodenie.
Ale opäť, znamená to, že Boh núti hriešnika? Vôbec nie. Keď totiž Duch obnovuje vôľu, obnovuje ju so všetkými jej schopnosťami, takže sa jej záľuby a túžby úplne preorientujú. Vďaka Duchu, hovorí Luther, vôľa teraz koná „z čistej ochoty a náklonnosti a z vlastnej vôle, nie z donútenia, takže ju žiaden odpor nemôže zvrátiť na inú stranu, ani ju nemôže premôcť či prinútiť ani brána pekla, ale naďalej chce, teší sa a miluje dobro, tak ako predtým chcela, tešila sa a milovala zlo“.
Tento posledný Lutherov výrok je objavný. Lutherov názov – Zotročenie vôle – má vystihnúť zotročenie človeka hriechom a odhaliť Erazmovu chybnú dôveru v schopnosť vôle odvrátiť sa od hriechu a diabla k Bohu, aby dosiahol spravodlivosť a večný život. Zároveň nie je technicky správne tvrdiť, že Luther nemá miesto pre vôľu. Luther vôľu úplne neodstraňuje a neredukuje človeka na hrubé zviera. Nezabúdajme, že Luther verí v nevyhnutnosť, ale nie v donucovanie. Luther verí v slobodu vôle, ale jej schopnosť konať pokánie a dôverovať Kristovi je následkom milostivého pôsobenia Ducha, ktorý vôľu oslobodzuje a obnovuje jej túžby po tom, čo je dobré, namiesto toho, čo je zlé. Keď Duch začne takto pôsobiť, ani samotné peklo nedokáže hriešnika obrátiť späť. Znovuzrodený a obnovený človek je teraz slobodný, aby sa mohol tešiť zo svojho Spasiteľa. „Vôľa sa zmenila“, ale len preto, že na ňu „jemne dýchol Boží Duch“.
Oslobodený človek teraz slúži novému pánovi.
Na ďalšie štúdium:
LUTHER, Martin. Heidelbergská dišputa; Lutherova theologia crucis. Praha: Lutherova společnost, 2017. ISBN 978-80-904459-8-7.
LUTHER, Martin. O neslobodnej vôli; De servo arbitrio. Kežmarok: ViViT, 2011. ISBN 978-80-89264-59-9. Dostupné na internete: http://pravdavlaske.sk/wp-content/uploads/2016/12/Luther-O_neslobodnej_voli.pdf
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
