Na mnohých miestach Starej zmluvy Boh venuje Židom osobitné miesto vo svojom pláne ako vyvolenému národu. V modernej teológii sa však mnohí kresťania prikláňajú k názoru, že keď väčšina židovského Izraela odmietla Ježiša ako Mesiáša, Boh preniesol svoju zmluvu na Cirkev, ktorá je sama novým Izraelom. Je to však naozaj tak?
Vo svetle opätovne vzplanuvšieho konfliktu v Izraeli sa v cirkvách opäť objavuje téma Židov a osídlenia Izraela. Existuje teologický prúd, ktorý učí, že Židia stratili právo na zem, ktorú Boh zasľúbil Abrahámovi a jeho potomstvu. Na druhej strane existuje hlasná kresťanská podpora štátu Izrael, ktorej často chýba zdravý kritický prístup. Ako sa teda vysporiadať s biblickými pasážami, v ktorých sa uvádza, že Izrael bude „naveky“ ich (Gn 13:15)? A čo všetky tie starozmluvné prísľuby a proroctvá, ktoré boli dané Židom? Ako máme rozumieť pasážam, ktoré naznačujú, že Izrael má v Božom pláne trvalé miesto? Táto otázka napadne každému kresťanovi, ktorý číta Bibliu, a stáva sa nevyhnutnou v kontexte súčasného nárastu antisemitizmu v spoločnosti.
Je zrejmé, že najmä evanjelikálne cirkvi majú v týchto otázkach jasno, zatiaľ čo stupňujúci sa konflikt na Blízkom východe nás núti zamyslieť sa nad úlohou moderného Izraela a Židov v Božom pláne pre dejiny. Na túto zložitú otázku nemožno odpovedať jednoducho tak, že Boh myslel „navždy“ len symbolicky. Neznamená to, že Boh tieto zasľúbenia zrušil, ani to, že by sme ich mali zduchovňovať a vzťahovať priamo na kresťanskú cirkev. Tento prístup predstavuje tzv. substitučná teológia.
To však neznamená, že starozmluvné zasľúbenia nie sú pre cirkev relevantné. Hoci nie v priamom zmysle, verím, že tieto zasľúbenia a proroctvá sa v cirkvi napĺňajú. Kresťanskí teológovia v minulosti nie vždy starostlivo formulovali spôsob, akým sa cirkev podieľa na týchto zasľúbeniach Židom, čo viedlo k obhajobe antisemitizmu a prenasledovaniu Židov.
Je cirkev novým Izraelom?
V substitučnej teológii sa mnohí kresťania prikláňajú k názoru, že práve cirkev je tým pravým Izraelom. Podľa tohto presvedčenia, keď väčšina židovského Izraela odmietla Ježiša ako Mesiáša, Boh preniesol svoju zmluvu na pohanskú cirkev, ktorá sa tak stala Novým Izraelom. Hoci je tento názor medzi evanjelikálnymi kresťanmi pomerne rozšírený, stále zostáva otázkou, či je presným vyjadrením tejto zložitej problematiky.
Otázka, či Boh jednoducho vymenil adresátov svojich zasľúbení a nahradil Židov prevažne pohanskou cirkvou, sa zdá byť menej jednoznačná. Toto tvrdenie je nielen príliš zjednodušené, ale obchádza aj kľúčový aspekt kresťanskej teológie – vtelenie. Každý prísľub a proroctvo dané Izraelu má konkrétne, hmatateľné naplnenie.
Keď sa niekto obáva, že príjemcami týchto zasľúbení sú skutočne len Židia – potomkovia Abraháma, sám Ježiš tomu doslova zodpovedá. Ježiš je fyzickým potomkom Abraháma a Dávida (Mt 1:1-17; Lk 3:23-38). Všetky zasľúbenia dané fyzickému Izraelu sa teda vzťahujú na Ježiša, ktorý je ich právoplatným dedičom. Okrem toho Ježiš žije a doslova vlastní Izrael a Palestínu, pretože vládne svetu a táto oblasť je zahrnutá do jeho kráľovstva.
Týmto spôsobom možno odpovedať na obvinenie, že kresťanská teológia zduchovňuje zasľúbenia dané fyzickému Izraelu. Kresťania by mali zdôrazňovať skutočnosť, že Ježiš je verný Žid a dedič všetkých zasľúbení daných Abrahámovým deťom v Starej zmluve. Zanedbávanie tohto aspektu môže súvisieť s prílišným sústredením sa na Kristovo božstvo a zabúdaním na to, že Ježiš je aj plne človek.
Ježiš je dedičom židovských zasľúbení
Ježiš ako človek má svoju históriu a rodokmeň, čo znamená, že je Izraelita, Žid. Preto nie je potrebné zduchovňovať starozmluvné zasľúbenia a proroctvá dané Abrahámovi alebo Izraelu. Je tiež dôležité zdôrazniť, že prítomnosť alebo neprítomnosť genealogického a náboženského judaizmu v dnešnej dobe nemá žiadny prorocký význam. Všetky zasľúbenia sa naplnili v Ježišovi Kristovi a v tých, ktorí sú s ním spojení, bez ohľadu na rasu alebo národný pôvod.
Ježiš je jediný Žid, na ktorom záleží teologicky a genealogicky. V spojení s ním môže každý človek vstúpiť do olivovníka Božích zasľúbení. „Nepriamo“ sa zúčastňujeme na všetkých zasľúbeniach daných Židom v Starom zákone. Spojení s Kristom, verným a nesmrteľným Izraelitom, sa môžeme tešiť z toho, čo sa skrze neho naplnilo.
Boh mal pri výbere Židov jeden veľký zámer – požehnať celý svet prostredníctvom zasľúbeného Abrahámovho potomka, prorokovaného Mesiáša. Príchodom Mesiáša, potomka Abraháma a Dávida (Mt 1 a Lk 3), sa genealogický účel Izraela končí. Ježiš je posledný Izraelita, vyvolený židovský muž, zvyšok jedného. Keď visí na kríži, všetci ostatní už odpadli. Vďaka Ježišovmu víťazstvu je obnovený celý svet.
Apoštol Pavol vo svojich listoch opakovane zdôrazňuje, že jediné vyvolenie, na ktorom záleží, je to, ktoré sa uskutočňuje „v Kristovi“. Božie vyvolenie Izraela bolo ospravedlnené životom, smrťou a vzkriesením Ježiša. Táto perspektíva sa vzťahuje aj na „zasľúbenú zem“. Ježiš teraz slúži a vládne z neba, ktoré je jediným a novým chrámom. Takto sa na jedinom vernom Židovi napĺňa všetko, čo bolo zasľúbené a zobrazené v hebrejských písmach, čo môže byť škandalózne, ale v skutočnosti je to podstata celého Božieho plánu.
Ak berieme tento pohľad vážne, dospejeme k záveru, že na naplnenie biblického proroctva v súvislosti s moderným židovským národom nie sú potrebné žiadne ďalšie udalosti. Zmŕtvychvstalý a nanebovstúpený Ježiš, večne žijúci Žid, teraz teologicky predstavuje jediného Izraelitu, na ktorom záleží. Boh dnes dáva etnickému Izraelu rovnaké zasľúbenia ako všetkým ostatným národom. Každý, kto dôveruje Ježišovi, dostáva plnosť Božieho požehnania v spojení so vzkrieseným Pánom a všetky zasľúbenia sú v ňom „áno“ a „amen“ (2Kor 1:20).
Genealógia prestala hrať úlohu
Človek Ježiš je teraz Izraelom redukovaným na jedného a v spojení s ním sme všetci príjemcami zasľúbení. Preto neverím, že moderný národ Izrael alebo pôvodní Židia majú v Božích očiach nejaké osobitné postavenie (okrem ich dôvery v Ježiša Krista). Otec nemá žiadnu zvláštnu priazeň pre tých, ktorí neuznávajú jeho Syna (Jn 5:23). Prorokované spasenie Židov si vyžaduje vernosť Kristovi, nie osobitné zaobchádzanie na základe rodokmeňa alebo rasy oddelenej od Krista.
Nemá zmysel udržiavať myšlienku, že niektoré národy by mali byť v istom zmysle protežované pred inými a že by mali chrániť svoju kultúru a svoj ľud. Po Ježišovi a zmene zmluvného poriadku už Židia nie sú ústrední, nie sú kňazmi národov a neexistuje žiadna „svätá zem“. Jeruzalem nie je stredom sveta a účel rodokmeňov sa naplnil narodením Krista. Rodokmene nemajú v novom svete žiadny náboženský význam a Pavol varuje pred ich zneužívaním (1Tim 1:4; Tít 3:9). Všetko, čo bolo zasľúbené a zobrazené v hebrejských písmach, sa mohlo naplniť v jedinom vernom Židovi, Ježišovi Kristovi. Tento pohľad vyrovnáva podmienky a odmieta akýkoľvek náboženský význam založený na genealógii, rase alebo kultúre.
V dejinách vykúpenia prichádza evanjelium k Židom prvýkrát po Letniciach (Rim 1:16; Sk 13:5,15 atď.). Po takmer 40 rokoch, keď mali tú česť počuť dobrú správu ako prví, mnohí Židia v prvom storočí robili pokánie a pridali sa k Cirkvi. Potom sa Pavol až na konci svojej služby obracia k pohanom (Sk 28:25-29; 1Tes 2:14-16).
V roku 70 n. l. bol starý chrám zničený, čím bolo ukončené ústredné postavenie ľudu a národa Izraela. V novom svete pod vládou kráľa Ježiša, pravého a verného Izraelitu, ktorý vládne z neba. Všetci, ktorí sú s ním spojení, dostanú všetky zasľúbenia dané izraelskému národu a ľudu v Starej zmluve (2Kor 1:20). Staré rozdelenie na Židov a pohanov stratilo svoj význam, bez ohľadu na ich národnosť. Žijeme v novom svete, v novom stvorení (Ga 6:14-15).
Jediným dedičom toho, čo bolo zasľúbené Izraelu, je Ježiš, posledný verný, poslušný Izraelita. Rodení a praktizujúci Židia, ktorí si aj po roku 70 n. l. zachovávajú svoje náboženstvo, sú pre kresťanskú vieru irelevantní. Kristus odstránil rozdelenie medzi ľuďmi a toto posolstvo zahŕňa celý Nový zákon (1Kor 12:23; Ga 3:28; Ef 2:11 – Ef 3:12; Flp 3:2-11; Kol 3:11; 1Tes 2:14-16 atď.) Náboženská relevantnosť však neospravedlňuje akýkoľvek antisemitizmus a pohŕdanie Izraelitmi.
Svätá zem je tam, kde je Kristus
Evanjeliá ukazujú, že Ježiš je posledný verný, pokrvný, rasový Izraelita. Teraz mu ako Pánovi patrí nielen územie Izraela, ale aj celý svet. Geograficky a priestorovo vymedzené hranice svätosti boli v Kristovi odstránené. Kdekoľvek sa cirkev zhromaždí, tam je svätá pôda, pretože tam je Pán. Cirkev je nový chrám, nový „vyvolený ľud“ a nový „svätý národ“.
Je Abrahámova zmluva aktuálna aj dnes? Platí ešte pravidlo, že tí, čo Abraháma požehnávajú, budú požehnaní, a tí, čo ho preklínajú, budú prekliati? Áno aj nie. Abrahámova zmluva sa zmenila na Mojžišovu zmluvu, čo znamená, že sa v istom zmysle zmenila. Neskôr sa Mojžišova zmluva zmenila na Dávidovu zmluvu. Dávidova zmluva prešla po vyhnanstve zmenami, ktoré do existujúcej zmluvy priniesli niečo nové.
V takzvanej Starej zmluve nájdeme viacero „nových“ zmlúv. V každom prípade, keď sa táto premena uskutočňuje, staršia zmluva sa preberá do novej s výraznými zmenami. Nie je to tak, že každá stará zmluva sa končí a nová sa začína odznova. Stará sa stáva novou. Sľuby starých zmlúv sa prijímajú a podporujú v novom rámci. Celý tento proces vrcholí v tom, čo nazývame Novou zmluvou alebo Novou zmluvou, spojenou s narodením, životom, smrťou, vzkriesením a nanebovstúpením Ježiša. Každá zo starších zmlúv sa v ňom napĺňa a všetky zasľúbenia všetkých týchto predchádzajúcich zmlúv sú „áno“ a „amen“ len v ňom (2Kor 1:20).
Ježiš napĺňa Abrahámovu zmluvu. Je pokrvným „synom“ Abraháma (Mt 1). Všetky genealógie sa končia Ježišom. V ňom sa napĺňa celý zámer krvného „potomstva“. Preto je Nová zmluva, najmä podľa Pavla, taká neoblomná v tom, že Boží ľud sú tí, ktorí sú vierou spojení s Kristom. Všetci, ktorí ho blahoslavia, sú blahoslavení. Ak milujete a žehnáte Ježiša, väčšieho Abrahámovho syna, ste požehnaní. Ak Ježiša preklínate, ste prekliati.
Toto je naplnenie Abrahámovej zmluvy. Abrahámova zmluva nemá nič spoločné s obhajovaním rasistickej politiky Benjamina Netanjahua. Na záver ešte raz zopakujem, že nejde o „duchovné“ zveličovanie zasľúbení, ako niektorí tvrdia. Ježiš bol a zostáva veľmi fyzickým, ľudským Židom. Boh Syn sa navždy spojil s naším ľudstvom v lone Márie a prijal jej (naše) telo. Mária mohla vysledovať svoj pôvod cez Dávida až k Abrahámovi (Mt 1) a potom k Adamovi (Lk 3). Teraz, od vtelenia, človek Ježiš Kristus vládne v nebi ako posledný, verný syn Adama, syn Abraháma a syn Dávida. Sme s ním spojení vierou, a preto sme v ňom dedičmi všetkých zasľúbení. Všetky zasľúbenia dané Abrahámovi, Dávidovi a Izraelu sú riadne prijaté Ježišom, samotným fyzickým dedičom Abraháma, Dávida a Júdu!
Neexistuje žiadne zduchovnenie, pretože Ježiš je pokrvným dedičom týchto zasľúbení. Spoludedičmi zasľúbení sú len tí, ktorí sú s ním spriaznení. Tvrdenie, že stále existuje nejaké osobitné postavenie alebo priazeň pre genealogický, kultúrny alebo národný Izrael, aj keď ide len o zasľúbenie neprerušenej rasovej pokrvnej línie, je dosť zvláštne.
Okrem teologickej otázky je dôležité zdôrazniť, že v súčasnom kontexte je nesporne potrebné podporovať demokratický izraelský štát. To však spadá skôr do oblasti politiky, a preto túto diskusiu kvôli vlastnej zaujatosti rád prenechám iným.
