Keď Abrahám dvíha nôž nad Izáka, mnohí kresťania aspoň v duchu siahajú po nožniciach. Chceli by sme sa zahrať na Thomasa Jeffersona a vystrihnúť tento príbeh z Biblie.
V knihe Genezis 22 Boh prikazuje Abrahámovi, aby obetoval svojho milovaného syna. Mnohí dospeli k záveru, že pre moderné cítenie je to vrcholne zahanbujúce, že je to urážka našej ľudskosti. Pre každého správne zmýšľajúceho hľadajúceho je to neprekonateľná prekážka viery, však?
Bob Dylan tento príbeh prerozpráva takto:
Boh povedal Abrahámovi: „Zabi mi syna!“
Abi hovorí: „Človeče, ty žartuješ.“
Boh hovorí: „Nie.“ Abi hovorí: „Čože?“ („Highway 61 Revisited“)
„Čože?“ nie je Abrahámova odpoveď v Biblii, ale Dylan dáva do slov naše znepokojenie: Ty žartuješ! Obetovanie dieťaťa? Vo svätej knihe? Čo si máme o takomto príbehu myslieť?
Mám rád Genezis 22. Je to asi moja najobľúbenejšia kapitola v celej Biblii. Nechcem vytiahnuť nožnice, chcem vytiahnuť lupu. Pretože ak si vycvičíme oči, aby sme videli, čo v nej je, táto kapitola sa nestane prekážkou viery, ale všemocnou vzpruhou.
Musíme však začať s niektorými základmi.
Čo je Biblia?
Niekedy sú kresťania najhorší v odpovediach na túto otázku. Niektorí odpovedia: „Návod na použitie od Stvoriteľa“ alebo „Božia cestovná mapa“. Kreatívne typy nám dokonca dali skratku: BIBLE znamená „Basic Instructions Before Leaving Earth“ (Základné pokyny pred odchodom zo Zeme. Najčastejšie ju ľudia, či už kresťania alebo nie, vnímajú v podstate ako morálnu príručku.
Ak však čítame Genezis 22 touto optikou, čaká nás šok. Keď Boh povie: „Obetuj svojho syna,“ ako máme reagovať? Ísť a urobiť to isté? Nie. Keby sme kopírovali alebo schvaľovali každý postup v Biblii, dostali by sme sa do strašnej šlamastiky (nehovoriac o väzení).
Genezis 22 by sme mali čítať tak, ako by sme mali čítať celú Bibliu. V prvom rade je to životopis – svedectvo Ducha o Synovi. A keď ju takto vnímame, do centra pozornosti sa dostáva celé Písmo.
Svedectvo o Ježišovi
Kľúčom k tomuto biblickému textu je položiť si túto otázku: Kto je Izák? Odpoveď: Abrahámovo potomstvo. Je bezprostredným naplnením vesmírnych zasľúbení, ktoré Boh dáva od 12. kapitoly knihy Genezis. Abrahámovo potomstvo bude záchranou a požehnaním pre svet (Gn 12:2-3; Gn 12:7; Gn 15:5; Gn 17:4-8). Dovtedy bude Abrahámovým „potomstvom“ izraelský národ. Z dlhodobého hľadiska je „potomkom“ Kristus (Ga 3:16). V prvom rade však – pred Abrahámovským národom a pred jeho Mesiášom – dostaneme Izáka.
Predstavte si malého Izáka, ako leží v Abrahámovom náručí. Čo máte? Máte nádej sveta. Žiadny Izák, žiadny Izrael. Žiadny Izrael, žiadny Kristus. Žiadny Kristus, žiadna spása. Takže nech urobíš čokoľvek, Abrahám, nepúšťaj ho z ruky!
A potom čítame Genezis 22:2: „Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, odíď do kraja Morija a obetuj ho tam ako spaľovanú obetu na vrchu, o ktorom ti poviem.“
Každý je týmto veršom šokovaný, ale pre pozorného čitateľa je v skutočnosti viac, nie menej šokujúci, pretože vieme, kto je Izák. Je to Abrahámov potomok, nádej sveta! Cez Izáka príde všetko Božie požehnanie národom. A teraz ho Boh chce zabiť ako spaľovanú obetu (t. j. obeť zmierenia, Lv 1:4). Zrejme takto Boh spasí svet – prostredníctvom milovaného syna obetovaného na vrchu.
Všimnite si, že tento vrch sa nachádza v kraji Morija. Hora Morija sa stane chrámovou horou v Jeruzaleme (2Krn 3:1). V istom okamihu nám to jednoducho musí dôjsť.
Dáva to zmysel
Raz som tento príbeh učil tínedžerov a načrtával som obraz vrstvu po vrstve: „Izák je jediný milovaný syn, nádej sveta, zdroj všetkého požehnania. S drevom na chrbte sa plahočí do kopca (Gn 22:6); pripomína vám to niečo? Je to kopec neďaleko Jeruzalema; znie to povedome?“ Zrazu akoby niekto pustil elektrický prúd do dievčaťa v prvom rade. V dobrom slova zmysle. Začala búchať do svojej kamarátky vedľa seba – naozaj do nej búchala – s takým násilím, aké sa rodí z čistej radosti: „To je Ježiš! To je Ježiš! To je totálne Ježiš!“
To je v podstate dôvod, prečo bola napísaná Biblia. Bola napísaná preto, aby sme si povedali: „To je Ježiš, to je Ježiš, to je totálne Ježiš!“ Keď čítame Písmo takto, začne nám dávať zmysel. Namiesto toho, aby bola kniha Genezis 22 neprekonateľnou prekážkou pre vieru, s Ježišom v strede sa stáva neuveriteľnou vzpruhou pre vieru. Nezabúdajte, že Genezis 22 zaznamenáva udalosť dve tisícročia pred ukrižovaním Krista. Biblia však od začiatku vždy svedčila o ústrednej udalosti dejín.
On sa postará
Abrahámova viera presvitá celou kapitolou. Uisťuje Izáka: „. . . baránka na spaľovanú obetu si obstará Boh“ (Gn 22:8). Nejakým spôsobom bude zabezpečená náhrada. Boh nejako obetuje baránka a všetko bude v poriadku. Abrahám vie, že Izák je ten zasľúbený, nádej sveta. Takže nech sa stane čokoľvek, Izák to zvládne – Abrahám má túto vieru v podobe vzkriesenia (Heb 11:17-19).
Pri tejto príležitosti je obetovaný baran. Čo znamená, že „baránok“ je ešte v budúcnosti. Tak sa celá epizóda uzatvára: „Abrahám nazval toto miesto ‘Hospodin sa postará’. Tak sa dodnes hovorí: Na vrchu sa Hospodin postará“ (Gn 22:14).
Všimnite si budúci čas. Boh sa postará. O čo sa postará? O Božieho Baránka, Abrahámovho potomka, milovaného Syna, nádej sveta.
Jedného dňa, práve na tomto vrchu, sa Boh postará o konečné vykúpenie. A mnohí to vedeli. Celé stáročia potom ukazovali na ten vrch a hovorili: „Príde pravá obeta a tam bude prinesená.“
O čom to všetko je?
Boh nežiadal od Abraháma, aby obetu vykonal. Ale v jeden temný piatok sa Boh postará. Milovaný Otcov Syn bude dobrovoľne kráčať hote na ten vrch, nesúc drevo na chrbte. A tam bude zabitý, aby sa stal záchranou a požehnaním pre svet.
Ak sa pokúšame čítať Bibliu predovšetkým ako príručku pravidiel, rozpadá sa nám medzi prstami. S takýmto zmýšľaním je kniha Genezis 22 škandálom a prekážkou viery. Keď však Písmo čítame tak, ako bolo zamýšľané, vidíme ho ako svedectvo o Kristovi. Zrazu si uvedomíme, že celá Biblia a všetci veriaci v každom veku sa upínajú k jedinej pravde, ktorá sa týči nad všetkými ostatnými: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1:29).
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
