Sedeli ste niekedy v triede a premýšľali, aký to má zmysel? Jasne si spomínam na ten pocit, keď som sa na vysokej škole trápil s matematikou. Predmet sa vyučoval, akoby aplikácia princípov bola samozrejmá. A možno pre matematických maniakov v triede aj bola. Ale pre tohto študenta anglickej literatúry to bolo neustále a stratené cvičenie v čisto abstraktnom myslení. Bez pochopenia aplikácie v reálnom svete som mal problém porozumieť, prečo potrebujem poznať hodnotu čohokoľvek, čo sa blíži k nekonečnu, ale nikdy ho nedosiahne.
A ak ste boli matematik, spomeňte si, ako ste sa cítili, keď sa vás pýtali na význam jedného zo Shakespearových sonetov.
Vysvetlenie ≠ Aplikácia
Nesnažím sa vo vás vyvolať zlé spomienky. Ale zaujímalo by ma, či niektorí z nás kazateľov nie sú vinní z toho, že každú nedeľu dávajú svojim členom cirkvi duchovný ekvivalent matematiky alebo kompozície pre prvákov? Podobne ako mnohí učitelia v mnohých oblastiach, aj my sme zapálení pre svoj predmet a mimoriadne dobre pripravení. Dokážeme odpovedať na otázky o gréckych a hebrejských slovesných časoch a o historickom a kultúrnom pozadí starovekého Blízkeho východu. Dokážeme poukázať na chiazmus skôr, než naši ľudia prídu na to, ako sa to slovo vôbec vysloví. A sme pripravení vysvetliť, prečo sa učení prekladatelia mýlia a mali by sa radšej prikloniť k nášmu čítaniu textu.
A predsa pri všetkom tomto bohatstve vedomostí a znalostí, ktoré vášnivo podávame ako veľmi dôležité, naše spoločenstvo len málo chápe, čo by s nimi malo robiť. Vedia, že je to dôležité – pretože je to Božie slovo. Ba čo viac, vedia, že to má byť Božie slovo pre nich. Ale keď sme im to vysvetlili, v podstate im hovoríme: „Ďalej je to na vás. Budete musieť sami prísť na to, ako to aplikovať.“ Alebo ešte horšie, necháme ľudí, aby sa cítili trochu trápne a neduchovne, že nevedia, ako to aplikovať, keďže nám to zjavne pripadá také samozrejmé.
Nám ako kazateľom jednoducho nestačí vysvetliť text nášmu zhromaždeniu. Ak chceme byť dobrými pastiermi, musíme text aplikovať na ich dnešný život.
Prečo to teda nerobíme? Napadá ma niekoľko dôvodov.
Po prvé, aplikácia je ťažká práca. V porovnaní s premýšľaním nad zložitosťou ľudského srdca a stavu je analýza gramatiky a kontextu detskou hrou.
Po druhé, aplikácia je subjektívna. Viem, kedy som správne poskladal vetu alebo rozobral sloveso. Ale ako môžem vedieť, že som správne aplikoval?
Po tretie, aplikácia je zložitá. Text má hlavnú myšlienku. Ale aplikácií sú desiatky, možno toľko, koľko je poslucháčov. Triediť nespočetné možnosti je skľučujúce.
Po štvrté, aplikácia je osobná. V momente ako začnem premýšľať o tom, ako sa text vzťahuje na moje zhromaždenie, nemôžem si pomôcť a musím čeliť tomu, ako sa tento text vzťahuje na mňa. A niekedy to radšej len vysvetľujem, ako by som sa tým mal zaoberať.
Všetky tieto dôvody súvisia s naším vlastným telom a s našou túžbou buď sa vyhnúť ťažkej práci, v ktorej nie sme dobrí, alebo sa osobnému presvedčeniu vyhnúť úplne. A tak našou odpoveďou na tieto výhovorky je jednoducho robiť pokánie.
Aplikácia ≠ Presvedčenie
Existuje však aj piaty, teologickejší dôvod, prečo niektorí z nás zanedbávajú v kázňach aplikáciu. Sme presvedčení, že aplikácia je úlohou niekoho iného a v konečnom dôsledku je mimo našej kompetencie. Nie je to Duch Svätý, kto musí nakoniec aplikovať text na srdce človeka? Ak ho aplikujem ja a ono sa neuplatní, neuľahčujem to ľuďom? Ale ak predložím pravdu a potom sa stiahnem z cesty, Duch Svätý má voľné pole na to, aby konal svoju prácu. A aj tak to urobí oveľa lepšie, ako by som to dokázal ja.
Počul som, ako to povedal nejeden vysoko uznávaný moderný kazateľ. Pri všetkej úcte si však myslím, že táto námietka je nebiblická a teologicky zmätená. Zmätok spočíva v zámene usvedčenia za aplikáciu. Usvedčenie z hriechu, spravodlivosti a súdu je úlohou Ducha Svätého (Jn 16:8). Nikto iný ako Duch Svätý nemôže priniesť skutočné usvedčenie, a keď sa snažíme robiť jeho prácu za neho, nevyhnutne klesáme k legalizmu. Prečo? Pretože usvedčenie je záležitosťou srdca, v ktorom je človek presvedčený nielen o tom, že niečo je pravda, ale aj o tom, že je za túto pravdu zodpovedný Bohu a musí podľa nej konať.
Aplikácia sa líši od usvedčenia. Hoci jej cieľom je srdce, je zameraná na porozumenie. Ak exegéza vyžaduje, aby sme pochopili pôvodný kontext textu, aplikácia je o skúmaní súčasného kontextu, v ktorom tento text zaznieva. Ide o identifikáciu kategórií života, etiky a chápania, v ktorých toto konkrétne Kristovo slovo musí bohato prebývať (Kol 3:16). Všetci máme tendenciu počúvať cez svoje vlastné filtre a z vlastnej skúsenosti. Takže keď sa kazateľ usiluje aplikovať slovo, je tu pre nás príležitosť uvažovať o význame pasáže spôsobom, ktorý sme predtým vôbec nemuseli alebo nemuseli prirodzene zvážiť.
Takže napríklad vždy, keď počujem Ján 3:16, okamžite si spomeniem na svoje povolanie k evanjelizácii. To je moja prirodzená, takmer reflexívna osobná aplikácia tohto verša. Ale starostlivá homiletická aplikácia ma môže prinútiť hlbšie premýšľať o povahe Božej lásky ku mne alebo o tom, čo znamená, že v Kristovi mám večný život. Rozšírením môjho chápania možných aplikácií z tohto jediného verša začne Ján 3:16 oveľa bohatšie prebývať v mojom živote. Dobrá aplikácia zďaleka neznevažuje prácu Ducha Svätého, ale znásobuje možnosti usvedčenia.
Vyhýbanie sa aplikácii je nebiblické
Vyhýbanie sa aplikácii je tiež jednoducho nebiblické. Aplikácia je presne to, čo vidíme robiť kazateľov a učiteľov Božieho slova na stránkach Písma. Od Deuteronómium 6:7 – kde sa rodičom hovorí, aby tieto prikázania vštepovali deťom – až po Nehemiáš 8:8 – kde Ezdráš a leviti nielen čítali ľudu z knihy Božieho zákona, ale usilovali sa objasniť jej „zmysel, aby ľudia chápali, čo sa čítalo“ – Starému zákonu ide o to, aby Boží ľud nielen poznal jeho Slovo, ale aby chápal jeho význam pre svoj život.
A tento záujem pokračoval aj v učení Ježiša a apoštolov. V Lukášovi (Lk 8:21) Ježiš potvrdzuje svoj vzťah k tým, ktorí „počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“, a jeho učenie je plné toho, ako to vyzeralo pri uvádzaní tohto slova do praxe, počnúc Kázňou na vrchu. Listy apoštolov sú plné praktickej aplikácie a túto starosť odovzdali starším, ktorí mali učiť praktickej zbožnosti (1Tim 4) a zveriť to isté učenie „verným ľuďom, ktorí budú schopní učiť aj iných“ (2Tim 2:2).
Nikde to nevidíme jasnejšie ako v Efezanom 4:12-13. Cieľom Kristovho daru pastierov a učiteľov pre cirkev je pripraviť „svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela“. Ako môžeme pripraviť členov cirkvi pre ich rôzne služby v cirkvi i mimo nej, ak nikdy nehovoríme konkrétne a prakticky o tomto cieli? Zdá sa, že Pavol predpokladá, že zďaleka sa nevyhýbame aplikácii, ale práve k nej neustále smerujeme.
Niekoľko príkladov
Ako by to teda mohlo vyzerať prakticky? Dovoľte mi ponúknuť dva príklady. Po prvé, zvážme 2. Samuelova 11, rozprávanie o Dávidovom cudzoložstve s Batšebou a následnom zneužití moci na sprisahanie s cieľom spáchať vraždu a zakryť svoj hriech. Je zrejmé, že aplikácie o sexuálnej čistote a vražde sa nachádzajú priamo na povrchu textu. Ale čo všetci tí ľudia vo vašom zbore, pre ktorých cudzoložstvo a vražda nie sú aktuálnymi pokušeniami? Som si istý, že sa ich zopár nájde. Nemáte im čo povedať? Samozrejme, že áno.
Keď sa pozriete na Dávidov konkrétny hriech, môžete im pomôcť vidieť vzor hriechu vo všeobecnosti, jeho zvodnú, oportunistickú a progresívnu povahu. Potom im môžete pomôcť premýšľať o „príležitostných hriechoch“, ktorým čelia nie ako izraelský kráľ, ale ako mamy a staré mamy, vysokoškoláci a kancelárski pracovníci, manažéri a dôchodcovia. Vo svojej aplikácii sa nesnažíte byť vyčerpávajúci. Snažíte sa im odovzdať zmysel textu a roztočiť kolieska v ich premýšľaní nad vlastným životom.
Alebo sa zamyslite nad Efezanom 6:1-4. Táto pasáž je celá o vzájomných povinnostiach rodičov a detí voči sebe navzájom. A práve tam je množstvo aplikácií. Ale čo všetci tí ľudia vo vašom zbore, ktorí nemajú deti alebo už nemajú deti doma? Majú len počúvať a dúfať, že sa niečo naučia, aby mohli povzbudiť rodičov okolo seba? To je začiatok. Ale toto je Božie slovo aj pre nich. Princíp správne vykonávanej a podriadenej autority sa vzťahuje na nás všetkých. Učitelia a študenti, zamestnávatelia a zamestnanci, starší a zbor – všetci sa majú čo učiť o tom, čo to znamená prosperovať prostredníctvom zbožnej autority a pod jej vedením. Ako poznamenáva Westminsterský katechizmus, „v piatom prikázaní sa myslia nielen prirodzení rodičia, ale všetci nadriadení podľa veku a darov; a najmä takí, ktorí sú nad nami z Božieho nariadenia na mieste autority“ (Odpoveď 124). Všetci sme niekde pod autoritou a väčšina z nás niekde autoritu vykonáva. Premyslená aplikácia nám to pomôže objasniť.
Čo to pre vás znamená
Myslím si, že toto všetko znamená, že kázeň bez aplikácie nie je žiadnou kázňou, ale iba biblickou prednáškou. Nechceme, aby ľudia odchádzali z našich prednášok s otázkou, o čo tam išlo. Namiesto toho sa venujme aplikácii textu, aby sa „Kristovo telo budovalo… dosiahlo celú mieru Kristovej plnosti“.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9Marks
