História kresťanstva a skoro každej denominácie je príbehom škriepok, rozdelení a rozkolov. Mnohé zbory a denominácie nevznikli so zámerom priniesť evanjelium viacerým ľuďom, ale ako odpoveď na osobné, či doktrinálne problémy.
Doktríny však nemusia rozdeľovať, ak kazateľ, v prípade, že sa objavia problémy alebo kontroverzné biblické doktríny, použije niekoľko jednoduchých postupov,.
1. Sústreď sa na text
Kresťania nikdy nepochopia doktríne samotnej, ak nebude úzko previazaná s Písmom. Postupný výklad Biblie učí obom, veľkému príbehu Biblie, rovnako ako jej základným pravdám. Časti, ktoré sú rozprávaním boli „napísané nám na poučenie” (Rim 15:4; 1Kor 10:11) a ako výstraha pre nás. Vo všeobecnosti tieto príbehy obsahujú božie pravdy, ktoré máme nasledovať, alebo hovoria o hriechu, ktorému sa máme vyhýbať. Nájdeme tu tiež správanie uvedené v texte, ktoré vystihuje istú doktrínu a odráža Boží charakter a jeho vôľu.
Napríklad Jonáš 4 má fascinujúcu a úžasnú príbehovú príťažlivosť. Čakali by sme, že príbeh Jonáša skončí treťou kapitolou. Po počiatočnej vzbure voči Bohu si Jonáš prejde Božou výchovou v bruchu veľkej ryby, volá o vyslobodenie, obráti sa a ide do Ninive, kde doručí správu o súde. Ľudia sa obrátia, robia pokánie a Boh odvráti svoj hnev. Len máločo pasuje do Aristotelovej analýzy drámy lepšie než toto. Expozícia, zápletka, kríza, peripetia a rozuzlenie. Jonáš je prorok (expozícia), odmieta poslúchnuť (zápletka), je prehltnutý rybou (kríza), volá k Bohu a ide do Ninive (peripetia). Ako výsledok jeho kázania sa Ninivčania kajajú (rozuzlenie).
Štvrtá kapitola je však nečakaná. Zdá sa, že sem nezapadá. Už keď si myslíme, že problém sa vyriešil, presúvame sa na neočakávané miesto, do Božieho srdca. Prorok, nad ktorým sa Boh zmiloval, trucuje ako impulzívne rozmaznané decko, pretože Boh sa zmiloval nad Ninivčanmi, ktorí si to nezaslúžili. Boh tu odhaľuje Jonášove nemiestne a pokrivené túžby a následne nám odhaľuje vlastné srdce. Srdce, ktoré túži a krváca kvôli ľuďom z Ninive. Ak by Boh zničil Ninive pre ich hriech (hoci by to bolo úplne spravodlivé), zničil by tým tiež deti a ľudí obmedzených mentálnych schopností, ktorí „nepoznajú pravú ruku od ľavej”. Dokonca mu záleží aj na nevinných zvieratách (Jon 4:11)!
Tento nečakaný obrat je rečnícky spôsob, ktorý podčiarkuje hlavnú myšlienku tým, že prichádza s niečím úplne nečakaným, čo nezapadá do rozprávania. Kazateľ nemá nikdy kázať iba o udalosti, ale musí tiež jasne ukázať aj na význam tejto udalosti. Jonášovi sa teda na konci dostáva veľmi dôverný náhľad do Božieho srdca plného milosti a vidí to, ako Boh rozmýšľa o svojom stvorení. Rozprávanie nie je iba dobrý príbeh, je to doktrína, ktorá nám je odhalená krásnou formou rozprávania. Iba takéto srdce plné milosti by poslalo svojho Syna, aby zomrel za svoj ľud. Boh, ktorý ušetril Jonáša a Ninive neušetril vlastného Syna (Rim 8:32).
Vždy keď kážeme príbeh, prepojme k neoddeliteľným krásam dobrého príbehu teologické pravdy. Príbehy často vzbudzujú otázky: Prečo? Prečo by to Boh robil? Alebo „Ako môže niekto kto o sebe tvrdí, že verí v Boha, robiť to, čo robí?” Dobrí kazatelia odpovedajú na tieto otázky, keď prechádzajú jednotlivými časťami väčšieho príbehu.
Podobne, vyučovacie biblické pasáže (napríklad v novozmluvných listoch) odhaľujú pravdu o Kristovi, človeku, spasení a iných častiach teológie. Obsah doktrín môže byť v tomto žánri oveľa bližšie k povrchu a je teda ľahšie ho vydolovať, ale prepojenia s inými textami a doktrínami si vyžadujú opatrný výklad a všímanie si vzťahov medzi nimi. Verné doktrinálne vyučovanie vždy začína s textom, nie systémom.
Ak sa chcete vyhnúť rozbrojom a rozdeleniu v zbore, vždy sa odkazujte na Písmo ako zdroj autority danej doktríny.
2. Sústreď sa na Písmo
Aj keď sa tento bod môže zdať samozrejmý, kazatelia sa občas ocitnú v situácii, kedy je zbor rozdelený kvôli príliš bohatému teologickému žargónu. Problém nie je, že by učili nebiblické doktríny, ale že používajú mimobiblický jazyk. Kazateľovou hlavnou úlohou je stále poukazovať na to, čo hovorí Božie slovo a nie teologický systém.
Ak kazateľ vyučuje teologický systém a spolieha sa na špecifický jazyk, alebo používa „trendové“ výrazy, potom je oveľa pravdepodobnejšie, že to vytvorí nežiadúce spory. Člen zboru tak môže nesprávne pochopiť slovo, ktoré je nabité významom, alebo ho pochopí odlišne, než to kazateľ zamýšľal a vzápätí nájde desiatky webových stránok, ktoré potvrdia jeho chybné pochopenie.
Napríklad niektorí z členov v mojom zbore pochádzajú z denominácií, ktoré ich varovali pred nebezpečenstvom zmýšľania „raz spasený, navždy spasený,“ pretože to oprávňuje k tomu, aby sa pomodlili „modlitbu obrátenia“ a potom žili bez akéhokoľvek záujmu o posvätenie. Zatiaľ čo náš zbor nijako neskrýva naše vieroučné postoje o tom, že skutočne znovuzrodený človek nikdy nemôže byť „odnarodený“ a úplne stratený, taktiež neveríme, že človek sa môže jednoducho pomodliť modlitbu, alebo odpovedať na výzvu a potom žiť telesne bez akejkoľvek zmeny a očakávať, že pôjde do neba.
Môj najlepší kazateľský ťah je v takom prípade vyhýbať sa slovám, ktoré by mohli naznačovať niečo iné ako to, čo som zamýšľal vyučovať. Preto sa vždy, keď je to možné, obmedzím na používanie čisto biblického jazyka. Môžem pritom hovoriť o znovuzrodení, alebo o tom, ako nemôžeš byť „odnarodený“, či o odmietnutí. Môžem svojím poslucháčom ukázať v Písme, že nič nás nemôže odlúčiť od Božej lásky. Môžem poukázať na Pavlove odvážne slová do Korintu, že napriek všetkej ich neposlušnosti, Ježiš „vás bude upevňovať až do konca, aby ste boli bez úhony v deň nášho Pána Ježiša Krista“ (1Kor 1:8). Tiež môžem vysvetliť, že pokiaľ sa staneme novým stvorením v Kristovi (2Kor 5:17), je nemožné sa stať opäť starým stvorením. Môžem poukázať na texty o vytrvalosti vo viere a svätosti a úprimne sa vyrovnať s textami plných varovaní, pretože sa nesnažím problém zjednodušovať na jedno hlúpe „trendové“ slovo alebo povrchnú frázu, ale snažím sa povedať presne to, čo hovorí Biblia.
3. Sústreď sa na aplikáciu
Ani tá najkontroverznejšia doktrína neexistuje v sterilnom karanténnom ekleziologickom priestore, ale v bahne života a duchovných bojov. Kazateľ, ktorý káže o Kristovej ľudskosti a sotva spomenie hypostatickú jednotu a jej úlohu v histórii cirkvi, môže očakávať zívanie z lavíc, alebo, v horšom prípade, rozdelenie z radov zborových laických teológov.
Keď kazateľ aplikuje teológiu do životov poslucháčov, keď prepojí doktrínu so službou, potom členovia zboru lepšie pochopia dôsledky a dôležitosť daného učenia. Tak, ako autor listu Hebrejom prirovnáva Kristovu ľudskosť k jeho vernosti ako veľkňaza, ktorý súcití s našimi slabosťami, tak múdry kazateľ vždy poukáže na praktické dôsledky doktríny. Pretože naše postoje vždy ovplyvňujú naše správanie. Viera nevyhnutne vedie k skutkom. Doktrinálne kázanie vyžaduje aplikáciu v reálnom svete.
Viac než to, kazateľ to musí prepojiť vo vzťahu s Kristom. Všetky pravdivé doktríny nakoniec musia byť nejako vyjadrené v osobe a diele Pána Ježiša. Keď kazateľ poukáže na to, ako je doktrína previazaná s Kristom a ako nás jej správne porozumenie vedie k jeho nasledovaniu, vtedy doktrína ožíva.
4. Sústreď sa na proporcie
Kazatelia môžu robiť chyby, ak kážu iba o tom, čo majú radi, alebo iba o tom, čo ich zaujíma, zatiaľ čo iné dôležité časti Božieho zjavenia nechávajú bez povšimnutia. Napríklad v Písme nájdeme mnohé texty, ktoré hovoria o sociálnej spravodlivosti, ale ak ich nekorigujeme kázaním o ospravedlnení, modlitbe alebo evanjelizácií, rýchlo sa zbor môže dostať na zoznam tých, ktorí kážu iba sociálne evanjelium, ktoré sa iba snaží urobiť svet okolo nás lepším miestom, z ktorého však pôjdeme do pekla. (A samozrejme sa môžu vyskytnúť aj opačné extrémy.)
Výkladové kázanie, ktoré systematicky prechádza cez Starú aj Novú zmluvu, pozerá sa na rôzne žánre a poukazuje na zákon aj milosť, je tá najlepšia strava pre zbor. Výkladová séria kázní, ktoré prechádzajú cez hlavné časti Písma, pomáhajú aj kazateľovi aj zboru dosiahnuť dôležité pochopenie veľkého príbehu Biblie. Pretože nedokážeme dostatočne oceniť celok bez poznania jednotlivých častí a platí to aj obrátene.
Niektoré zbory a denominácie sa sústreďujú na špecifické doktríny, ktorými potom vylučujú iné. Zbory a služby sa tak definujú na základe poslušnosti týmto doktrínam a majú tendenciu ignorovať mnohé dôležité témy a teologické hnutia nachádzajúce sa v Písme. Môže to byť umývanie nôh, ženské účesy, metódy práce misie, či iné drobnosti, ale tým mnohokrát cedia komáre a prehĺtajú ťavy. Najlepšie doktrinálne kázanie odmieta obľúbené témy a používa a vykladá celé Božie slovo.
5. Sústreď sa na lásku
Malo by to byť úplne jasné, ale 1. Korinťanom 13 platí aj pre kazateľov. Bez lásky je doktrína bezvýznamná. Kazateľ, ktorému vedomosti stúpli do hlavy a nemá pri nich srdce, sa rýchlo môže ocitnúť bez zboru, alebo, ešte horšie, v arogantnom zbore so skresleným evanjeliom.
Mal som zložité diskusie o doktrínach s členmi zboru, ktorí so mnou v niektorých veciach nesúhlasili. Ak by som im bol pripomenul, že mám doktorát z Novej zmluvy, že poznám biblické jazyky, že som bol 20 rokov profesorom na teologickej škole a v službe skoro 40 rokov, vôbec by tým neboli ohúrení, alebo presvedčení, ani trochu. Ani by nemali byť.
Ale ak im láskavo poďakujem za to, že si našli čas stretnúť sa so mnou a pripomeniem im, že chcem, aby Kristus a jeho Slovo bol oslávený nadovšetko, a poviem im, že ich milujem, aj keď sa nezhodneme, vtedy sú viac otvorení tomu, čo vyučujem. Dokonca aj keď nakoniec nevidia veci rovnako ako ja, predsa odchádzame ako priatelia, vážiaci si jeden druhého, ako bratia a sestry v Kristu. Urobil by to Ježiš inak?
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
