Biblia a teológia Cirkev a služba

Predškolácka teológia, bublifuk a snaha nezabúdať na to podstatné

Photo by Zlatko Đurić on Unsplash

Teší ma, že väčšina ľudí v mojom zbore netuší, kde pracujem, ale všetci v mojej práci vedia, že v zbore učím v nedeľu predškolákov. Hoci som už v živote mala to privilégium učiť Písmo deti, teenagerov aj ženy, teologicky najobohacujúcejšie pre mňa vždy bolo sedieť v miestnosti plnej trojročných detí.

V mojej triede som už odpovedala na otázky o krste, o stvorení anjelov, o tom, akú mal Boh motiváciu zabiť potopou skoro všetky zvieratá, hoci žiadne z nich nezhrešilo. S pobavením sledujem, že žiadne dieťa bez výnimky nemá akýkoľvek problém uveriť, že jeho súrodenci sú hriešnici, ale absolútne odmietajú priznať si svoj vlastný hriech. Situácia, ktorá ma prekvapila najviac bolo, keď sa ma štvorročné dieťa spýtalo, či Ježiš stvoril Adama a Evu (inak povedané, keď sa predškolák pýta na predinkarnáciu Krista).

Mojou najobľúbenejšou je posledná nedeľa školského roka. Deti dostanú do rúk bublifuk a celý zbor sa od nich dozvie, čo sa za rok naučili. Skáčuc si do reči odpovedajú na otázky a vysvetľujú stvorenie, pád a jeho vplyv na naše srdcia a vzťah s Bohom. Prechádzame lekciami o živote Abraháma, Jozefa a Mojžiša a to, ako nám každý z nich ukázal niečo o Bohu, niečo o nás a niečo o Božích sľuboch pre jeho ľud. A potom prejdeme k Ježišovi. Deti rozprávajú o jeho narodení, smrti a vzkriesení, o tom, ako je jediným, kto nás môže zachrániť a tým, ktorý porazil smrť.

Končia tým, o čom sa učili len pred dvoma týždňami – doktrínou Trojice (aj keď ešte nepoznajú slová „doktrína” ani „Trojica”). Nechávam ich, aby svoje odpovede vykrikovali, lebo ak si niekto, kto ešte pred rokom nosil plienky a už dokáže vysvetliť Trojicu, tak máš právo vyjadrovať sa nahlas. Všetci v okruhu 15 metrov sa dozvedia, že existuje „jeden Boh,” ktorý je „troma osobami,” ktoré sú „Boh Otec, Boh Syn – ktorého meno je Ježiš – a Boh Duch Svätý.” Svoje vystúpenie ukončia spoločným vyhlásením, že Boh je „všetkými týmito troma osobami, stále a úplne, no rovnako je len jedným Bohom, ktorý vždy takým istým Bohom bol a naveky aj bude!”

A potom prídu bubliny.

Detská dôvera

Ježiš neznižoval svoje štandardy spásy, keď učeníkom veľmi jasne vysvetlil, že deti k nemu môžu prichádzať. Dokonca vyhlásil, že spôsob, akým naňho reagujú deti je podstatou spásonosnej viery (Mt 18:3Mk 10:14–15Lk 18:17). Áno, deti majú hračky a prestávku na desiatu a samozrejme ako učiteľka predškolákov musím často po deťoch upratovať a riešiť ich spory. Ale to, čo robím v prvom rade je, že vysvetľujem Božie Slovo ľuďom, ktorí boli stvorení na Boží obraz a ktorých má Boh veľmi rád. To, že sú maličkí je len detail.

Pravdou je, že ak náhodou nie som priateľkou ich rodičov, deti zabudnú, že existujem už dva mesiace po tom, ako sa presunú do staršej triedy. Toto bolo pre mňa celé roky veľmi zvláštne, no prinútilo ma to viac sa sústrediť na to, aby si pamätali to, čo sa odo mňa naučili. Ale pamätáte si toho chlapca, ktorý sa pýtal na predinkarnačnú existenciu Krista? Volal sa Job Kemp a bol jedným z tých detí, ktoré na mňa už zabudli. No rok a pol po našom rozhovore som objímala jeho rodičov na jeho pohrebe. Všetci sme vedeli, že Job je u Boha, lebo počas svojho rýchleho, no dravého boja s rakovinou konzistentne hovoril a preukazoval svoju spásonosnú vieru v Boha, ktorého miloval a ktorému dôveroval.

Nerozumiem plánu, ktorý Boh mal s Jobovým životom. Ale nikdy nezabudnem na to, ako mi jeho mama napísala list, v ktorom mi hovorila, že hoci na mňa zabudol, nikdy nezabudol na to, čo sa odo mňa naučil.

Učme sa od detí

Ježiš veľmi jasne hovoril, že by sme sa na deti mali pozerať ako na príklad niekoho, kto má zachraňujúcu vieru. A Job Kemp je pre mňa takýmto príkladom. Ježiš nám hovorí, že máme prichádzať ako deti a deti prichádzajú tak, ako to robil Job Kemp – s porozumením a dôverou v konkrétnej veci, bez toho, aby ho vyrušovali nedôležité veci. Job nasledoval Ježiša s radosťou.

V živote som sa veľa naučila od zbožných dospelých veriacich, ale najviac som sa o nasledovaní Ježiša naučila od blonďavého, modrookého chlapca, ktorý jedol keksíky pravou rukou, kým si tou ľavou podopieral hlavu. Chlapca, ktorý rád skladal puzzle a ktorý sa vždy dostal k Batmanovmu autu ako prvý, keď bol čas na hranie. Tento istý malý chlapec prešiel utrpením, žil celé mesiace s vedomím, že opúšťa svoju rodinu, no napriek tomu vytrval dôverovať vo vieru raz a navždy odovzdanú svätým.

Amen, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo tak ako dieťa, nevojde doň.” (Lk 18:17).

Jennifer Lyell

Jennifer Lyell

učí deti Bibliu. Popri tom píše knihy a riadi publikovanie a predaj kníh vo vydavateľstve LifeWay Christian Resources. Vyštudovala teológiu The Southern Baptist Theological Seminary v USA.

Jennifer Lyell tiež napísal

Tento autor zatiaľ nemá žiadne ďalšie články