Pozvánka: Autorka článku bude hlavnou rečníčkou na pripravovanej konferencii Máme čo zvestovať 2026, ktorá sa bude venovať téme Pokoj v panike: Mentálne zdravie v miestnom zbore. Konferencia sa uskutoční 16. – 18. apríla 2026; podrobnejšie informácie nájdete na tomto odkaze.
Pre priemerného človeka nie je ľahké činiť pokánie. V hĺbke srdca možno vieme, že máme veľa vecí, z ktorých by sme mali robiť pokánie, ale našou prirodzenou tendenciou nie je pokorne a čestne predstúpiť pred Pána a tých, ktorým sme ublížili. Príliš často máme sklon predstierať, že na tom nie sme až tak zle, skrývať to, čo sme urobili, v nádeji, že záujem ľudí čoskoro opadne, alebo odvrátiť pozornosť na hriechy iných. Presne to vidíme pri páde človeka – Adam a Eva sa snažia skryť v záhrade, akoby Boh už dávno nevedel, kde sú. A potom, keď sa rozhovor začne, snažia sa zvaliť vinu jeden na druhého, na diabla, ba dokonca na samotného Boha za činy, za ktoré nesú zodpovednosť výlučne oni sami. To isté vidíme deň čo deň v našich cirkevných zboroch, v našich komunitách, v našich vlastných životoch.
Takéto zmýšľanie sa prejavuje v mnohých podobách. V rodine manžel povie: „Ospravedlňujem sa, že som bol nahnevaný, ale som pod veľkým stresom.“ V okruhu priateľov spoločník zamrmle: „Prepáč, že som ti ublížil, ale aj ty si ublížil mne.“ Vo verejnom priestore hovorcovia sebavedomo vyhlasujú: „Pripúšťame, že sme konali nesprávne a úprimne nás mrzia spôsobené ťažkosti, ale nenecháme sa odviesť od našich cieľov…“ Takéto slová sa na povrchu zdajú zbožné, ale zranenia nechávajú nezahojené, vzťahy nevyriešené a diskusie v slepej uličke. Problém? Jedno malé slovíčko: ale.
Zložité vzťahy – jednoduchá výzva
Pravé pokánie od nás nevyžaduje, aby sme ignorovali zložitosť tohto porušeného sveta. Často sa vo vzťahu môže vyskytnúť vina na oboch stranách (hoci stojí za to pripomenúť, že to tak nie je vždy). Často na nás budú doliehať tlaky, ktoré nám sťažujú život (ešte som nestretol nikoho, kto by nemal problém s trpezlivosťou, keď je vyčerpaný). A komplexná politická či teologická diskusia bude vždy vyžadovať formulovanie bodov, hraníc a ďalších vecí. To znamená, že v širšom procese obnovy vzťahu alebo diskusie o nejakej téme bude potrebné viesť mnoho rôznorodých rozhovorov – niektoré budú predstavovať veľkú výzvu pre všetkých zúčastnených. Pravé pokánie však samo osebe nikdy neobsahuje „ale“…
Vezmime si napríklad kráľa Dávida. Po tom, čo zle zaobchádzal s Batšebou, mohol veľmi ľahko argumentovať tým, že bol v strese (napokon, bolo to obdobie, keď králi vyrážajú do vojny – 2. Samuelova 11:1 – a vojna nikdy nie je udalosťou bez stresu). Mohol sa pokúsiť tvrdiť, že je len človek, že samotná prítomnosť Batšeby bola pokušením – keď sa kúpala v jeho dohľade – a že sa nedalo čakať, že odolá. Mohol použiť politický argument o svojej kráľovskej autorite. A možno prorok Nátan poznal niektoré z týchto rizík – preto prišiel s podobenstvom namiesto obvinenia! Ale výsledné pokánie, ako ho vidíme v Žalme 51, neobsahuje ani náznak sebaospravedlňovania. Vidíme tam muža, ktorý jednoducho hovorí: zhrešil som, som nečistý, prosím, odpusť mi.
Ak nás pokúša myšlienka, že Dávid môže byť výnimkou, stojí za to zamyslieť sa nad podobenstvom o márnotratnom synovi z Lukáša 15. Nepokúsil sa popierať, ospravedlňovať ani vysvetľovať svoje správanie. Jeho slová boli jednoduché: „Otec, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom“ (Lk 15:21).
Biblické pokánie zahŕňa prijatie zodpovednosti za náš hriech, vyznanie hriechu a hľadanie odpustenia za náš hriech – bez akýchkoľvek dodatkov. Je to šanca predložiť svoje priestupky pred Pána (a tých, ktorým bolo ublížené) bez akýchkoľvek príkras, ktoré sa snažia odvrátiť pozornosť alebo zaprieť vinu. Je to príležitosť uznať hĺbku našej vzbury, prijať dôsledky našich činov a slov. A v tomto procese spoznať krásu skutočného odpustenia a priblížiť sa k reálnemu zmiereniu s tými, ktorým sme ublížili.
Pre naše blúdiace srdcia je oveľa ťažšie činiť biblické pokánie, než povedať „prepáč“ s dodatkom „ale“. Je to však oveľa lákavejšie a účinnejšie. Koniec koncov: „Kto tají svoje previnenia, nebude mať úspech, kto ich však vyzná a zanechá, dosiahne milosrdenstvo“ (Prís 28:13).
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: Biblical Counselling UK
