„Na nebi a na zemi je viac vecí, Horatio, ako sa ti zdá v tvojej filozofii.“
Hamletovi a jeho priateľovi Horatiovi sa práve zjavil duch Hamletovho otca. Horatio sa snaží pochopiť, čo práve videl, a tak mu Hamlet hovorí, že si musí rozšíriť obzory.
To isté by sa dalo povedať o veľkej časti našej teológie, pretože Biblia hovorí o duchovnej sfére, ktorej často venujeme málo pozornosti. To však, samozrejme, neplatí pre mnohé naše sestry a bratov na celom svete a neplatilo by to ani pre kresťanov v minulosti. Napríklad v najznámejšej hymne Martina Luthera táto téma vystupuje do popredia:
Hoc diablov plný bol by svet,
chcejúcich nás pohltiť,
nemusíme sa strachom chvieť,
musia všetci ustúpiť.
Luther tu brilantne spája úprimné uznanie existencie duchovných síl zla s hlbokým zmyslom pre kresťanskú istotu. Ako sa píše v ďalšom riadku: „Knieža sveta toho trúfa si mnoho; neuškodí nám, odsúdil ho náš Pán“. Kresťania mali vždy živý zmysel pre ríšu, ktorá nás presahuje a je plná zlomyseľných bytostí.
Rekapitulácia príbehov z Písma
Ako teda zachytiť ten istý zmysel pre realizmus a dôveru? Jedným z najlepších miest, kam sa môžeme obrátiť, je Zjavenie 12.
Azda najzreteľnejšia je tu identita dieťaťa. Je to Kristus, ten, ktorý bol ustanovený za Kráľa nad národmi v 2. žalme – žalme citovanom v Zjavení 12:5 (Zj 12:5). Drak je o niečo neskôr v Zjavení 12 identifikovaný ako „starý had, ktorý sa volá diabol a satan“ (Zj 12:9). Žena predstavuje Izrael, z ktorého pochádza Mesiáš, jeho 12 kmeňov je zobrazených ako 12 hviezd okolo jej hlavy.
Ak toto sú postavy, aký príbeh sa tu rozpráva? Na jednej úrovni je to príbeh narodenia. Je to vianočný príbeh, v ktorom popri oslíkoch a ovečkách v stajni má svoje miesto aj drak. V tomto zmysle stojí drak za Herodesovými pokusmi zavraždiť Ježiša pri jeho narodení. Na tomto príbehu je však zaujímavé to, že evokuje mnoho ďalších biblických príbehov. Príbeh o Božom ľude, ktorý uteká na púšť prenasledovaný drakom (ako to bude v Zj 12:13), je ozvenou Exodu, keď Boh urobil cestu cez more a „prebodol draka“ v Izaiášovom prerozprávaní (Iz 51:9-10). Podobne aj faraónovo vyvražďovanie hebrejských chlapcov je ozvenou tohto útoku na chlapca v Zjavení 12.
Potom je tu neslávne známy útok na Boží ľud, ktorý prišiel v druhom storočí pred Kristom, keď bol Jeruzalem znesvätený útokmi Antiocha Epifana IV. Tieto útoky boli predpovedané v knihe Daniel 8, kde je Antiochus opísaný ako roh, ktorý „zvrhol na zem niečo z toho množstva, aj z hviezd, a pošliapal ich“ – podobne ako drak v Zjavení 12 „zmietol tretinu nebeských hviezd a zhodil ich na zem“. Danielovo proroctvo skutočne stojí aj za opisom draka „ktorý mal sedem hláv a desať rohov“ (Zj 12:3). Je to narážka na štyri šelmy z knihy Daniel 7, ktoré sa vystriedajú na svetovej scéne. Tento drak je teda zmesou všetkých tých ríš, ktoré sú v knihe Daniel 7 zobrazené ako šelmy.
A nakoniec tu, samozrejme, máme príbeh ženy a hada, ktorý spôsobuje smrť. To je tiež príbeh z Edenu.
Duchovný boj a Boží ľud
O čo tu teda ide? Odpoveď je dôležitá pre naše chápanie duchovného boja. Ján nám hovorí, že Ježišovo narodenie je vyvrcholením dlhej histórie démonických útokov na Boží ľud. Odhaľuje realitu duchovného boja, ktorý sa v Starej zmluve len spomína a ktorý predsa preniká celým Písmom. Za hadom v záhrade, za faraónom, za žalármi Asýrie a Babylonu, Perzie, Grécka a Ríma, za Herodesom stojí satan: drak, knieža temnoty, ktorý sa snaží pohltiť Boží ľud.
Táto dlhá vojna tu nie je len odhalená – je vyhraná rozhodujúcim i komickým spôsobom. Rozhodujúcim preto, lebo dieťa je vytrhnuté do neba (Ján stlačil Ježišovo narodenie, život, smrť a zmŕtvychvstanie do jedinej vety) a posadené na trón. Komickým preto, lebo je to tak. Tento strašný drak nedokáže poraziť tehotnú ženu a jej novorodenca! Keď sa zdá, že s istotou zhltne svoju korisť, jeho otrocké čeľuste cvaknú naprázdno. 2. žalm opisuje smiech nebies nad búrením sa národov (Ž 2:4). Predpokladám, že sa máme pripojiť k nebeskému smiechu, keď vidíme, ako úplne prekonaný je drak v tomto boji. Netrasieme sa pred ním.
Povaha jeho porážky je zachytená v 12:10 – „bol zvrhnutý žalobca našich bratov, ten, čo na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom.“ Keď Ježiš, zabitý baránok (Zj 5:6), vystupuje na nebesia, žalobca zostupuje, bez okolkov zhodený na zem. Je to okamih očakávaný v Jánovi 12:31, keď Ježiš hľadí smerom ku krížu: „teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von.“ To, že drak je charakterizovaný ako žalobca, je príznačné – jeho žaloba proti Božiemu ľudu (pozri Zach 3) bola zamietnutá. Boží ľud zvíťazil „pre Baránkovu krv“ (Zj 12:11), žiari, lebo „si oprali rúcha a vybielili ich v Baránkovej krvi“ (Zj 7:14). Jediná vec, o ktorej diabol kedy hovoril pravdu – vina za ich hriech – bola odstránená, a tak, slovami Listu Rimanom 8: „Kto bude žalovať na Božích vyvolených? Je to Boh, ktorý ospravedlňuje“ (Rim 8:33).
Víťazstvo a beda
Čo to znamená pre cirkev? Na jednej strane je to dôvod na oslavu: „Radujte sa, nebesia, aj vy, čo v nich bývate“ (Zj 12:12).
Ale pre nás, ktorí sme na zemi, to znamená beda, pretože diabol zostúpil k nám. Je celý zúrivý, pretože vie, že jeho čas sa kráti. Ján píše: „Keď drak videl, že bol zvrhnutý na zem, prenasledoval ženu, ktorá porodila chlapca“ (Zj 12:13).
Žena je chránená na púšti, je nesená na orlích krídlach (Zj 12:4), čo je ďalšia ozvena Exodu (Ex 19:4) – a tak drak, opäť s prekazenými plánmi, odchádza „bojovať proti ostatným z jej potomstva, ktorí zachovávajú Božie prikázania a držia sa Ježišovho svedectva.“
Pre cirkev, poverenú a poslanú v Zjavení 11, sú to drsné slová. Prebieha duchovný boj. Za týmito pozemskými mocnosťami bude diabol pokračovať vo svojom poslaní oklamať a zničiť. Sú to však aj povzbudivé slová. „Má málo času.“
Zborom v Sardách alebo Pergame – alebo v Islamabade či Chartúme – to môže pripadať brutálne, ale každá rana hovorí: „Už nie dlho.“
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
