Veľa sa hovorilo o nedávno zverejnených komentároch Andyho Stanleyho o cirkevných vodcoch a homosexualite – konkrétne o jeho radách, ako musí cirkev pristupovať k tejto otázke, ak chceme posúvať evanjelium ďalšej generácii.
Komentáre odzneli na jeho konferencii Drive v Northpoint Church v roku 2022 a odvtedy ich zbor stiahol z internetu. Existuje však dostatok úryvkov na YouTube a zverejnených poznámok, aby sme si mohli urobiť predstavu o podstate toho, čo odznelo:
Čo to má spoločné s ďalšou generáciou? Všetko… Pokiaľ si myslia, že tomu nerozumieme, nebudú nás počúvať… Homosexuál, ktorý chce stále chodiť do cirkvi po tom, ako sa k nemu cirkev správala… Hovorím vám… majú viac viery ako ja… Stále milujú Boha.
Nie ste proroci. Ste pastori – veľmi odlišná úloha. Proroci prichádzajú a odpaľujú bomby pravdy, a potom nasadnú na svoj voz a idú na ďalšie miesto a odpaľujú ďalšie… To nie je to, čo robíme my. My ľudí vedieme. Nie sme tí, ktorí určujú tempo. Pastori určujú smer a sledujú tempo; neurčujú tempo.
Poznám takzvané „oddiely-palice“ dobre? Musíme to vyriešiť. Ak to neurobíte… môžete sa rozlúčiť s ďalšou generáciou.
Pastori, ktorí vyhlasujú, že homosexualitu uznávajú alebo neuznávajú, zbytočne niekomu cirkev berú.
Niektorí uviedli, že Northpoint ich ubezpečuje, že ani oni, ani Stanley homosexualitu „neuznávajú“. Neexistuje však žiadne oficiálne vyhlásenie, v ktorom by Northpoint alebo Stanley podporovali výlučne tradičné kresťanské manželstvo a sexuálnu etiku, hoci mnohí o to žiadali. Asi to nie je prekvapujúce vzhľadom na to, že jeden zo Stanleyho komentárov, ktoré sa objavili na konferencii Drive, bol, že označenie seba (alebo svojho zboru) za „uznávajúceho“ alebo „neuznávajúceho“ niekoho odradí. Musíme teda predpokladať, že ubezpečenia Northpointu znamenajú len to, že nie sú „uznávajúci“, nie že sú „neuznávajúci“. Či je to pravda, môže objasniť len Stanley, a ja dúfam, že to čoskoro urobí. Viem však, že od tých, ktorí sa uchádzajú o vodcovskú pozíciu, vyžadujú, aby potvrdili, že nemajú vzťah s osobou rovnakého pohlavia ani oň neusilujú.
Kvôli argumentácii predpokladajme, že skutočne „neuznávajú“, čo znamená, že veria, že Biblia učí, že jediný Boží plán pre sex je medzi mužom a ženou v kontexte manželstva a všetko ostatné je hriešne. Predpokladajme, že dôvod, prečo sa zdráhajú zverejniť túto skutočnosť, je ten, že nechcú vytvárať prekážky pre LGBT+ ľudí, ktorí hľadajú Boha.
Jedným z najväčších vplyvov Stanleyho služby na mňa je jeho zameranie na oslovovanie ľudí. Spomínam si, ako som pred takmer 15 rokmi počul kázeň, v ktorej vykladal Skutky 15:19 a povedal: „Prial by som si, aby som toto mohol napísať nad dvere každého zboru v Amerike: Nemali by sme robiť ťažkosti pohanom, ktorí sa obracajú k Bohu.“ Jeho slová sa ma hlboko dotkli a ja som sa na mieste rozplakal. V zbore Summit som tieto slová často opakoval.
Pre Stanleyho nejde o kultúrny spor, ktorý treba vyhrať; ide o ľudí, ktorých treba osloviť. Vzťahy majú prednosť pred pravdou, hovorí často. Nie na úkor pravdy, dodal by – len pred ňou. Ťažké rozhovory musia prebiehať pri kávových stoloch, nie byť kázané z pódií alebo dogmatizované v dokumentoch.
Viem o členoch nášho zboru – zbožných, veriacich v Bibliu, zrelých kresťanoch – ktorých staršie deti zápasili s otázkami tohto druhu. Títo rodičia opustili náš zbor a odišli do iného, kde sa evanjelium síce hlása, ale táto téma sa nikdy nepreberá, do zborov podobných takému, po akom volá Stanley. Niektorí si povedali: „Ak majú moje deti nejakú šancu udržať si vieru v evanjelium a zostať v spojení s cirkvou, musí sa to na chvíľu stať bezpredmetnou záležitosťou.“
Takže to je tá otázka: Poskytuje nám zľahčovanie tohto problému evanjelizačnú výhodu? Dá sa to považovať za verné Veľkému poslaniu – dokonca za nevyhnutné pre oslovenie ďalšej generácie?
To dobré: misionárske myslenie
Začnem tým dobrým. Po prvé, môžeme zvážiť naše načasovanie, keď predstavujeme ťažký aspekt kresťanského učenia a naliehame na jeho riešenie. Niekedy môžeme skeptikovi alebo hľadajúcemu povedať: „Ak máš problém s nejakým konkrétnym kresťanským morálnym učením, môžeme sa k nemu vrátiť. Najprv sa vyrovnaj s tvrdeniami o Kristovi – či je Pán a či vstal z mŕtvych – a potom, keď sa o tom presvedčíš, prepracuj sa k jeho učeniu.“ Hoci nikdy nemôžeme slobodne ignorovať, zľahčovať alebo zahmlievať biblické učenie o sexe, ani Ježiš nepredložil všetko naraz (Jn 16:12).
Po druhé, v Amerike 21. storočia musia pastori prevziať rolu nielen strážcov viery, ktorá bola raz navždy odovzdaná svätým, ale aj misionárov pre čoraz pohanskejšiu kultúru. V knihe Evangelism in the Early Church (Evanjelizácia v ranej cirkvi) kresťanský apologéta Michael Green rozlišuje medzi „misionárom“ a „obrancom ortodoxie“: „Existuje zásadný rozdiel medzi obhajcom ortodoxie, ktorý sa usiluje o čo najväčšiu priepasť medzi autentickým kresťanstvom a všetkými odchýlkami od neho, a apologétom (rozumej: misionárom), ktorému ide o minimalizáciu priepasti medzi ním a jeho potenciálnymi konvertitmi.“
Ako vysvetľuje Green, oboje je potrebné. Keď som slúžil ako misionár moslimom v juhovýchodnej Ázii, musel som neustále pamätať na oboje – niekedy som zdôrazňoval, ako sa evanjelium odlišuje od islamu, inokedy som využíval otázku, ktorú islam kládol, ako premostenie k evanjeliu. Nikdy nevystúpite ani z jednej roly, ale vedieť, ktorú v konkrétnom rozhovore uprednostniť, si vyžaduje rozlišovanie od Svätého Ducha.
Ako slávne tvrdil Lesslie Newbigin, dnešní pastori na Západe sa musia znovu naučiť misionárske zručnosti. Už nie sme primárne kaplánmi pokresťančenej kultúry alebo len strážcami doktríny. Potrebujeme viac pastorov-misionárov. Naše učenie o homosexualite by malo znieť nielen ako odsúdenie nemorálnosti, ale aj ako pozvanie na rozhovor.
To zlé: Praktické a biblické problémy
Až potiaľ ste si možno mysleli, že Stanleyho prístup podporujem alebo s ním aspoň sympatizujem. Nie je to tak. Spomeniem jeden praktický a dva biblické problémy.
1. Praktický problém
Mať k homosexualite prístup „nepýtaj sa, nehovor“ je zastarané. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia prichádzali do cirkvi niektorí hľadajúci s postojom „Nebudem o tom hovoriť, kým nebudeš ty“. Taký bol duch doby. „Nepýtaj sa, nehovor“ sa stalo sloganom pre prístup prezidenta Billa Clintona k hovoreniu (alebo nehovoreniu) o homosexualite v armáde.
To je už dávno za nami. Každý neveriaci, ktorý vstúpi do nášho zboru, predpokladá, že už vie, čo si myslíme o homosexualite, a to najmenej z troch dôvodov. Po prvé, kresťania na celom svete už 2 000 rokov dôsledne veria v posvätnosť heterosexuálneho manželstva (pozri prieskum Dona Fortsona a Rollina Grama). Po druhé, evanjelikáli sú známi ako biblickí ľudia a aj bežný čitateľ Biblie ľahko rozozná, že Biblia homosexualitu neschvaľuje. Po tretie, médiá pripomínajú divákom tieto skutočnosti pri každej príležitosti, aby vykreslili kresťanov ako fanatikov.
To znamená, že vysokoškolskí študenti a mladí profesionáli, ktorí prichádzajú do nášho zboru, vedia, čomu veríme – naše presvedčenie o sexualite nie je malé špinavé štátne tajomstvo, ktoré sa dozvedajú len postupne. Predpokladajú, že už vedia, čomu veríme, a že sme v tomto smere takí nenávistní, ako to tvrdia médiá. Takže v ich očiach už od začiatku nemám morálne postavenie. Možno ma počúvajú pre inšpiráciu, ale nikdy by im nenapadlo podriadiť sa mi ako autorite. A naozaj, ak sme takí nenávistní a bigotní, ako o nás hovoria médiá, nemali by nás počúvať.
To, čo si podľa nich, myslíme o homosexualite, je „porazenecká viera“, aby som použil výraz Tima Kellera – dôvod, prečo ani len neuvažujú o Kristových tvrdeniach. Najstrategickejšia vec, ktorú môžem urobiť, je objasniť, čomu v skutočnosti veríme: je možné niekoho milovať a správať sa k nemu s rešpektom, dôstojnosťou a cťou, aj keď nesúhlasíme s jeho presvedčením. Ak sa nezaoberám týmto nepríjemným slonom v miestnosti, táto otázka zostane tichým „porazencom“, ktorý bráni premýšľajúcim hľadajúcim ľuďom uvažovať o zmysluplnom spojení s historickou cirkvou. Prečo by vôbec mali chcieť uvažovať o tom, že sa stanú jedným z týchto ľudí?
Aj keby sa vám na nejaký čas podarilo všetkých zaujať inšpiratívnym vyučovaním, praktickými životnými lekciami a prvotriednou hudbou, v určitom momente sa táto téma objaví – pri čítaní Biblie, v malých skupinkách alebo pri večeri s priateľmi z cirkvi. Ak ste verejne nepredviedli, ako hovoriť o homosexualite, niekto odíde zmätený, zranený a nahnevaný.
Iste, keď si dám prvú kávu s homosexuálom, ktorý navštevuje náš zbor, neposuniem mu po stole papier s naším vyhlásením o sexuálnej etike a nepožiadam ho, aby sa podpísal pod každý odsek. Je však rozdiel medzi tým, keď sa o niečom nehovorí spočiatku, a tým, keď sa o tom nehovorí vôbec.
Ako hovorí Keller, ktorý bol 30 rokov pastorom na Manhattane a oslovil tisíce sekulárnych skeptikov, „nehovoriť o tom“ už nie je možné. Ak niečo, tak je to kontraproduktívne. V tomto období dejín je lepšie hneď na začiatku priznať, že predstavujeme úplne iné kráľovstvo s úplne inými hodnotami a pod úplne inou autoritou. Stať sa kresťanom v Amerike neznamená, „vypiť pár pohárov šialeného mlieka“ ale „kúpiť si celú šialenú kravu“.
Taký bol Danielov prístup v Babylone a Pavlov prístup v Aténach. Daniel začal svoju apológiu slovami: „Je však Boh na nebi“ (Dan 2:28). Apoštolské posolstvo aténskym mužom nebolo: „Vráťte sa k Bohu svojich otcov a znovu prijmite morálku svojej výchovy“. V podstate znelo: „Väčšina z toho, čomu ste doteraz verili, je nesprávna. Ale videl som tam oltár, na ktorom stálo: ‚Neznámemu bohu’. Toho vám zvestujem“ (Sk 17:23).
2. Biblické problémy
(1) Odstránenie pohoršenia kríža ho zároveň zbavuje moci
Je síce pravda, že kresťanskí misionári sa snažia odstraňovať prekážky vo viere, ale takéto rozhodnutia by nikdy nemali zahŕňať umlčiavanie, popieranie alebo zahmlievanie čohokoľvek, čo Biblia učí. Vo Veľkom poverení, kde nám Ježiš prikazuje, aby sme robili učeníkmi všetkých ľudí (vrátane tých, ktorých priťahuje rovnaké pohlavie), nám tiež prikazuje, aby sme ich učili dodržiavať všetko, čo učil, určite vrátane posvätnosti manželstva (Mt 19:3-12).
Pavol si uvedomoval, že naše posolstvo bude pre niektorých „vôňou smrti“, ale aby sme prekonali pohoršujúcu povahu toho posolstva, Pavol neradil vykrúcanie sa. Vzhliadal k Duchu Svätému, aby zmenil srdcia jeho poslucháčov. Telesní ľudia, povedal, nemôžu prijať Božie veci, nech ich urobíte akokoľvek príťažlivými (1Kor 2:14). Pavol vedel, že ak sa pokúsi urobiť evanjelium prijateľnejším pomocou múdrosti a výrečnosti svojej doby (čo v našich časoch môže zahŕňať oslavu individuality a bagatelizovanie hriešnosti alternatívnych sexualít), možno naozaj získa dychtivejšie publikum, ale kríž, ktorý hlásal, bude zbavený svojej moci (1Kor 2:4).
V centre kázania kríža je pokánie. A správne chápané pokánie je skutočne pohoršujúca vec. Ježiš povedal zástupu svojich budúcich nasledovníkov, že to znamená zaprieť sám seba, vziať svoj kríž a nasledovať ho bez akýchkoľvek podmienok a výhrad (Mt 16:24). Znamená to byť ochotný odísť od všetkého a od všetkého, čo v našom živote konkuruje Ježišovi.
Keď sa Becket Cook, homosexuál, ktorý pracoval v hollywoodskom zábavnom priemysle, stal kresťanom, vysvetľoval (v knihe, ktorú mi odporučil Andy Stanley!), ako veľmi sa Ježišova požiadavka sebazaprenia priečila jeho duši: „Celý život mi hovorili, aby som bol verný sám sebe.“ Ale pri čítaní Biblie videl, že
[ja] je poškodené hriechom, tak prečo byť verný práve jemu? Celá myšlienka [výberu svojej sexuality] je spätá s vyzdvihovaním seba samého. To implikuje robiť zo seba svojho vlastného boha. Postaviť seba a svoje túžby na piedestál a uctievať ich. Byť verný sám sebe nie je nič iné ako modloslužba.
Pokánie znamená poprieť predpoklad, ktorý stojí nielen za alternatívnymi sexualitami, ale aj predpoklad, ktorý je základom celého ducha našej doby: „Viem, kto som, a viem, čo je pre mňa najlepšie.“
Rosaria Butterfieldová, ktorá prvýkrát počula evanjelium ako praktizujúca lesbička a profesorka literatúry a ženských štúdií na Syrakúzskej univerzite v New Yorku, tvrdí, že skutočným centrom pokánia nie je homosexualita ani iný konkrétny hriech. Je to pýcha: „Pyšní ľudia majú vždy pocit, že môžu žiť nezávisle od Boha a od iných ľudí. Pyšní ľudia sa cítia oprávnení robiť si, čo chcú a kedy chcú.“
Výzva k pokániu nepohoršuje len homosexuálov. Pohoršuje nás všetkých.
Možno naliehavou otázkou pre túto generáciu kresťanov nie je „Budeme verní biblickému učeniu o homosexualite?“ Je tu zásadnejšia otázka: „Hlásame skutočne pokánie?“ Keď raz prijmeme, že sa musíme „zaprieť“ a „vziať svoj kríž“, aby sme nasledovali Ježiša, konkrétne veci, ktorých sa musíme vzdať, sa stanú menej podstatnými.
Niektorí sa obávajú, že stratíme ďalšiu generáciu, ak zo sexuality neurobíme bezpredmetnú záležitosť. Možno by sme sa namiesto toho mali obávať, že sme už stratili generáciu, ktorá sedí v našich zboroch a ktorá nevie nič o tom, že by mala zaprieť samu seba a vziať na seba svoj kríž. Aké hrozné by bolo udržiavať naše zbory plné, len aby sa v posledný deň ukázalo, že členovia nášho zboru sú tí, ktorým Ježiš hovorí: „Nikdy som vás nepoznal. Odíďte odo mňa“ (Mt 7:23).
Naozaj, široká je cesta, ktorá vedie do záhuby, a úzka je brána, ktorá vedie do života (Mt 7:13-14). Brána do života je úzka ako Kristove výlučné nároky, ťažké ako sebazaprenie a náročné ako vzatie svojho kríža. Keď raz prijmeme, že musíme „zaprieť sami seba“ a „vziať svoj kríž”, aby sme ho nasledovali, to, čo ide na kríž, sa stáva menej významným. Či už musíme ukrižovať túžbu po pornografii, sláve alebo svoju nechuť byť misionárom, nasledovať Ježiša znamená úplne sa oddať všetkému, čo Ježiš povedal alebo k čomu nás môže viesť. Vyžaduje si to úplnú smrť vlastnej vôli.
V 1. liste Korinťanom Pavol vyhlásil: Nemýľte sa! Ani smilníci… ani prostitúti mužov, ani ich súložníci… nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. „Nedajte sa oklamať: ani pohlavne nemravní,… ani ľudia, ktorí praktizujú homosexualitu… nezdedia Božie kráľovstvo“ (1Kor 6:9-10).
Homosexuálny hriech nie je jediným hriechom, ktorý Pavol v tomto oddiele uvádza, ale je jedným z nich. Toto nie je „oddiel-palica“. Je to Božie milostivé varovné slovo pre hynúci svet a jasne ho nehlásať znamenalo byť maximálne bezcitnými voči našej generácii (Ez 33:8).
Tieto oddiely sa určite zneužívali, podobne ako farizeji zneužívali Mojžišov zákon na to, aby ním ľudí bili. Chyba však nespočíva v oddiele, ale v tom, kto ho používa. Ako povedal Mojžiš: „Pre vás to nie je prázdna reč, ale to je váš život“ (Dt 32:47).
Nejednoznačnosť v tejto otázke nie je láskavá. Jasnosť áno.
Ak sa vrátime ku Greenovmu rozlišovaniu, cirkev potrebuje misionárov aj obhajcov ortodoxie. Každý zbor si musí zachovať oba dôrazy. Richard Lovelace to prirovnal k počtu červených a bielych krviniek v našom tele. Príliš veľa bielych krviniek (leukocytóza) a môžeme zomrieť; príliš veľa červených krviniek (polycytémia) a môžeme zomrieť. Snaha byť úplne „červenokrvným“ (evanjelizačná horlivosť) zborom je rovnako nezdravá ako snaha byť úplne „bielokrvným“ (doktrinálna vernosť) zborom.
Možno je prekvapujúce, že doktrinálna vernosť a evanjelizačná horlivosť sú najlepšími priateľmi. Doktrinálna vernosť vyvoláva evanjelizačnú horlivosť, pretože vernosť Písmu zahŕňa veci ako lásku k blížnemu a túžbu po spasení stratených. Ak je doktrinálna vernosť vášho zboru nepriateľom vašej evanjelizačnej horlivosti, pravdepodobne nie ste takí verní správnemu učeniu, ako si myslíte. Vernosť celej Biblii nevyhnutne núti k láskyplnej, dobročinnej, vzťahovej, milosrdnej a naliehavej evanjelizácii.
(2) Ježiš bol plný milosti a pravdy
Svetlo, ktoré nemohla premôcť tma, bolo „plné milosti a pravdy“ (Jn 1:5, 14). Ján kladie milosť pred pravdu a toto poradie nie je náhodné. Ako pripomína Stanley, Ježiš viedol s milosťou – prijímal druhých a priťahoval ich k sebe, aj keď im hovoril pravdu. Bol taký plný milosti, že sa neveriaci hrnuli do jeho blízkosti, a my by sme sa mali pýtať, prečo to nerobí viac našich zborov.
A Ježiš bol taký plný pravdy, že hriešnici každého druhu svorne volali po jeho ukrižovaní. Bežne hovoril tvrdé veci, od ktorých sa potenciálni hľadajúci odvracali, a jeho učeníci boli zmätení z toho, ako chcel vôbec začať nejaké hnutie (Mt 19:25).
Ježišova nezastaviteľná moc pochádzala z toho, že bol naplnený milosťou aj pravdou. Ježiš bol jediným plne pravdivým človekom a jediným plne milostivým človekom. Tieto pojmy neboli v jeho prirodzenosti nepriateľmi – bojujúcimi proti sebe o „rovnováhu“ – boli v úplnom súlade. Keby Ježiš nebol plne pravdivý, nebol by milostivý; keby nebol plne milostivý, nebol by pravdivý.
Dnešné cirkvi majú tendenciu prikláňať sa k jednej z týchto dvoch možností. Fundamentalisti majú radi pravdu bez milosti. Liberáli majú radi milosť bez pravdy. (Hoci v zmysle evanjelia si milosť vyžaduje kázanie zákona.) Aby sme boli ako evanjelisti efektívni, musíme byť plní oboch – pravdivejší ako fundamentalisti a milostivejší ako liberáli. Len tak budeme priťahovať ľudí k Bohu ako Ježiš a len tak ich budeme posielať do sveta, aby ho získali ako on.
Ján nám pripomína, že nad svetom, telom a diablom víťazíme nie šikovným, trendovým obalom evanjelia (hoci kontextualizácia je dôležitá). Nad nimi víťazíme tým, že nemilujeme svoj život tak, že by sme sa zľakli smrti (Zj 12:11). Inými slovami, keď naše svedectvo ukazuje, že niet významnejšej autority ako Ježiš a niet majetku, ktorý by bol cennejší ako on, vtedy sa stávame nezastaviteľnými ako on.
Ján Krstiteľ sa postavil pred Herodesa a konfrontoval ho s hriešnosťou spávania s manželkou svojho brata, sexuálnej promiskuity, ktorá bola v kráľovskej spoločnosti ľahko akceptovaná. V reakcii na to Herodes odsekol Jánovi hlavu. Matúš hovorí, že táto Jánova poznámka viedla k príkazu na jeho popravu.
Môžeme si len predstaviť, čo by mohli niektorí kazatelia povedať Jánovi dnes: „Ach, Ján, keby si to len trocha zľahčil, alebo to odbil, alebo by si o tom nehovoril a nebol by si ani výslovne ,uznávajúci’, ani ,neuznávajúci’ v otázke otvoreného manželstva, nielenže by si si zachoval svoju službu, ale zachoval by si si aj svoju hlavu! Možno by si si nakoniec získal aj srdce Herodesa a jeho dvora! Tvoje trvanie na kázaní o sexuálnom hriechu ťa pripravilo o audienciu u Herodesa.“
Ježišov verdikt? Ján bol skutočne najväčším prorokom, aký kedy žil (Mt 11:11).
Daniel, žijúci vo vyhnanstve, bol varovaný, že modlenie sa ku komukoľvek okrem kráľa Dária bude mať za následok popravu (Dan 6). A predsa sa Daniel ešte v to isté popoludnie vrátil domov, otvoril okná ako mnohokrát predtým a modlil sa smerom k Jeruzalemu. Niekto mohol povedať: „Ach, Daniel, veď sa môžeš modliť aj bez toho, aby si otvoril okná! Nič v Biblii nehovorí o tom, že musíš otvárať okná, aby si sa mohol modliť.“
Daniel však vedel, čo je v stávke: neotvorenie okien by sa vnímalo ako ústup od Božej božskosti. Naznačovalo by to, že autorita kultúry je záväznejšia ako tá Božia. A tak Daniel otvoril svoje okná a modlil sa ako mnohokrát predtým. Boh využil túto chvíľu, aby ukázal svoju moc.
Čo povie náš ústup od rozprávania o homosexualite našej kultúre o Božej moci? Je pravda, že môžeme byť dôslednými kresťanmi a nekázať o tom verejne. Môžeme ticho poslúchať vo svojej izbe a mať zatvorené okná. Tam však nie je tá sila, ktorá by zastavila levy.
Nehovorím, že musíme o týchto veciach kázať napriek tomu, že túžim byť misionárom LGBT+ komunity. Hovorím to preto, že túžim byť ich misionárom. Verím, že v tme svieti svetlo, ktoré je neporaziteľné.
Preto chcem zakončiť jedným príbehom.
Pred niekoľkými rokmi začal istý lesbický pár navštevovať náš zbor. Po niekoľkých mesiacoch si jedna z nich so mnou naplánovala stretnutie. Cez slzy povedala:
Potrebujem radu – pred niekoľkými mesiacmi som sa s vami na konci bohoslužby modlila, aby som prijala Krista, a teraz neviem, čo mám robiť. Keď som začala chodiť do tohto zboru, bol som taká nadšená z Boha, s ktorým som sa každý týždeň stretávala, že som pozvala svoju manželku, aby chodila so mnou. Vyhľadala si vás a zistila, že tento zbor verí, že homosexualita je hriech, a povedala mi: „Do tohto zboru v žiadnom prípade nepôjdem. Ak chceš Boha v našom živote, dobre. Nájdime si iný zbor. Zbor, kde nás budú akceptovať. Tak našla liberálny zbor v Raleigh a začali sme tam chodiť.
„Po mesiaci, čo sme tam chodili,“ pokračovala, „som povedala manželke, že Boh v tomto zbore nie je. Bol však v The Summit. Takže sme mali na výber. Mohli sme ísť do The Summit, kde bol Boh a neprijali ,nás’, alebo chodiť do tohto liberálneho zboru, kde nás prijali, ale Boh tam nebol. ‚Rob si, čo chceš, ale ja idem do zboru, kde je Boh’.“
Požiadala o krst a začala bolestný proces rušenia manželských zväzkov. Krátko nato sme ju pokrstili.
Prešlo ďalších šesť mesiacov a dostal som od jej bývalej manželky žiadosť o stretnutie. Povedala mi:
Po tom, čo sa moja manželka dala pokrstiť, som konečne nabrala odvahu a prišla som navštíviť váš zbor jeden víkend, keď bola preč z mesta. Keď ste uviedli tému toho dopoludnia, nemohla som tomu uveriť… Pomyslela som si: ,Vedela som to! To je všetko, o čom títo fanatici hovoria. Sú nami posadnutí. Budem len 10 minút počúvať a katalogizovať všetky tie nenávistné veci, ktoré hovorí, aby som mohla dokázať svojej žene, že toto nie je miesto pre nás.’
Za päť rokov som pravdepodobne kázal jedinú kázeň, ktoré bola celá a úplne na tému homosexuality. Zhodou okolností to bol práve ten víkend, keď sa táto žena rozhodla prísť.
Pokračovala: „Po desiatich minútach však bola môj stĺpec ,nenávistné veci’ prázdny a ja som si pomyslela, #$%#! Toto je tá najláskavejšia kázeň proti homosexuálom, akú som v živote počula. Odvtedy k vám chodím každý týždeň alebo vás sledujem online“. Rozplakala sa a povedala: „Viem, že je to všetko pravda a chcem Boha vo svojom živote. Čo mám robiť?“ O niekoľko týždňov neskôr sme mali tú česť vidieť ju vyznávať vieru v Krista vo vodách krstu. Povedala: „Ďakujem vám, že ste pre mňa to posolstvo nezmenili. Mne aj mojej partnerke bolo vždy jasné, čo o tom Biblia hovorí.“
Je čas, aby sme otvorili okná, obrátili sa tvárou k Jeruzalemu a zdvihli ruky vo viere k Bohu. Nebojte sa. Boh, ktorý zatvára ústa levov, je pripravený pomôcť.
Neustúpme
Cieľom tohto článku nebolo poskytnúť podrobnú analýzu alebo vyniesť konečný verdikt o službe Andyho Stanleyho. Oboch nás čaká súdna stolica, kde sa to stane.
Mojím zámerom je povzbudiť tých z nás, ktorým bolo zverené Božie slovo pre túto generáciu, aby sme neustupovali v neviere, ale naopak, aby sme vo viere pokračovali, aby sme mohli povedať našej generácii to, čo apoštol Pavol povedal tej svojej: Ohlasovali sme celý Boží zámer, nič sme nezamlčali (Sk 20:27). Všetkých sme napomínali so slzami dňom i nocou (Sk 20:31). Dobojovali sme dobrý boj, beh sme dokončili, vieru sme zachovali (2Tim 4:7).
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
