Pred troma týždňami sme uverejnili článok Zostať a slúžiť: Prečo sme neutiekli z Ukrajiny. Tu je krátky úryvok:
Rozhodli sme sa zostať. Ako rodina aj ako zbor. Keď sa to skončí, obyvatelia Kyjeva si budú pamätať, ako kresťania reagovali v čase núdze.
A hoci cirkev nemusí bojovať ako národ, stále veríme, že v tomto boji máme svoju úlohu. Budeme poskytovať prístrešie slabým, slúžiť trpiacim a naprávať zlomených. A keď to budeme robiť, zároveň budeme ponúkať neochvejnú nádej Krista a jeho evanjelia.
V tom čase sme ešte netušili, že mesto Irpiň bude epicentrom vojnového diania práve pre svoju strategickú polohu v blízkosti Kyjeva a vojenského letiska Hostomeľ. V posledných dňoch sledujeme desivé obrázky a reportáže vojnových spravodajcov práve z ostreľovaného Irpiňu, kde zostalo uviaznutých ešte mnoho civilistov.
Ak vás zaujíma, ako sa zboru Irpin Bible Church darí plniť svoju úlohu v týchto náročných dňoch, prečítajte si správu, ktorú napísal Mykola Malukha .
Drahé sestry a bratia, dnes (13. marca) som opustil Irpiň a odišiel do Rivne, kde dúfam, že dočasne zostanem s rodinou a potom sa vrátim domov. Chcel by som sa podeliť o svoje dojmy zo služby, ktorú členovia Irpin Bible Church (IBC) vykonávali počas posledných dní krízy (od minulého piatku).
V podmienkach, keď boli všetky inštitúcie zatvorené (okrem nemocnice) a/alebo opustili mesto (mestské úrady), sa zbor IBC stal vlastne jediným centrom poriadku a autority v meste. V kostole v týchto dňoch prenocovalo 120-150 ľudí. Denne bolo s pomocou tímu IBC evakuovaných 300 – 500 ľudí. IBC robil takmer všetko: kŕmil ľudí, zabezpečoval bezpečné ubytovanie (najmä pre tých, ktorých domy boli zničené alebo mali rozbité okná), poskytoval všetky potrebné informácie (čo bolo životne dôležité, keď v meste prestal fungovat internet a boli problémy s mobilným spojením). Mestská nemocnica nebola schopná poskytnúť pomoc. Ťažko zranených ľudí priviezli k nám, my sme im poskytli prvú pomoc a odviezli ich do vojenskej nemocnice. IBC poskytovala lieky a zdravotnú starostlivosť chronicky chorým ľuďom, premenila sa na sklad pohonných hmôt (kde poskytovala palivo vojenským jednotkám, klinike, ministerstvu pre mimoriadne situácie a autám evakuujúcim ľudí), kázala Božie slovo a poskytovala pomoc pri starostlivosti o duše, rozdávala potraviny. Pred našimi očami horeli domy v blízkosti kostola, ponad našu budovu lietali granáty a popri nás prechádzala ruská vojenská technika. Pán však dával silu, inšpiráciu a radosť byť užitočnými. Každý deň bol výzvou, pretože sa vyskytovali rôzne ťažkosti (vypínanie elektriny a tečúcej vody, mobilného internetu a komunikácie, odpojenie plynu a kanalizácie).
V krátkom čase nám začali pomáhať ľudia, ktorí nie sú členmi zboru, ale videli našu službu ľuďom a rozhodli sa nás podporiť. Napríklad jeden človek nám daroval 400 litrov nafty. Boh dal múdrosť presvedčiť ľudí, aby sa nechali evakuovať, najmä tých, ktorí radikálne odmietali čo i len myšlienku opustiť svoje rodné mesto. Veríme, že to zachránilo mnoho životov. Neskôr sme dostali mnoho “vďaky”, čo pomohlo presvedčiť ďalších, aby sa rozhodli správne.
IBC sa stal miestom, ktoré navštevovali všetci zahraniční novinári, ktorí prišli do Irpiňu. Natáčali ako sa pomáha ľuďom. Pýtali sa: “Prečo to robíte?” Na čo dostali odpoveď: “Pretože sme kresťania.” Ďakujem všetkým, ktorí pomohli a prispeli. Osobne som rád, že som posledné dni strávil spolu s Andrejom Somovom, Romanom a Zojou Ilnickými, bratmi Antonom a Michailom a ďalšími.
Som si istý, že nás čaká ešte veľa práce po skončení vojny, keď sa kostol z protikrízového a humanitárneho štábu stane centrom obnovy a oživenia mesta a regiónu. IBC je teraz rozptýlený. Ale podľa môjho názoru sú aktivity v Irpine počas vojny jadrom, ktoré posilní našu identitu a angažovanosť bez ohľadu na fyzické umiestnenie.
Všetci, ktorí tam slúžili a stále slúžia, sú hrdinovia viery, naše modlitby sú s vami a nech sa vaše ruky nikdy neunavia.
