Aktuálne témy Biblia a teológia Cirkev a služba

Transrodová revolúcia: Biblický pohľad

Poznámka redaktora: Článok patrí do série Transrodová revolúcia.
Bezprostredne nadväzuje na článok Ako majú kresťania reagovať?

D. Dualistický holizmus či holistická dualita

Čo však s ľuďmi, ktorí nemajú problém s biologickým pohlavím, ale ktorí tvrdia, že sa narodili s nesprávnym telom? Napríklad, ako sa máme vyznať v biologickom mužovi, ktorý je úprimne presvedčený, že je žena? Môže ženská duša skončiť v mužskom tele alebo naopak? Skutočne sa tak mimo rajskej záhrady môže stať? Pre odpoveď na túto otázku sa potrebujeme pozrieť na učenie Biblie o vzťahu medzi fyzickými (alebo telesnými) a nie-fyzickými (alebo netelesnými) aspektmi ľudských bytosti.

Biblickí autori hovoria o týchto dvoch antropologických aspektoch rôznymi spôsobmi.28 Obe Zmluvy však konzistentne prezentujú dichotómne či dvojzložkové rozdelenie.29 To znamená, že ľudské bytosti pozostávajú z dvoch odlišných zložiek: tela (gk. sōma) a duše (gk. psychē).30 Taktiež platí, že hoci telo pri smrti hynie, a preto je oddeliteľné od duše, Boží zámer je, aby sa s dušou znova spojilo pri vzkriesení a poslednom súde. Preto môže Ježiš tvrdiť napríklad toto:

„Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo (sōma), ale dušu (psychēn) nemôžu zabiť. Bojte sa skôr toho, kto môže aj dušu, aj telo (kai psychēn kai sōma) zahubiť v pekle“ (Matúš 10:28).

Biblickí autori zároveň vnímajú ľudskú bytosť ako jednotný celok. Ako píše John Cooper: „Biologické procesy nie sú len telesnými funkciami, oddelenými od duše či ducha, a psychické a duchovné vlastnosti nesídlia výlučne v duši či duchu. Všetky vlastnosti a funkcie patria k ľudskej bytosti ako ku telesne-duchovnému celku“ (78). Inými slovami, Písmo vníma „ľudské bytosti holisticky ako jednotné entity, ktoré tvoria psychosomatickú jednotu“ (78). Máme teda dočinenia s aj-aj: ontologickou dualitaou (rozdelenie na telo a dušu) pri funkčnom holizme (jednotná bytosť).

Povedané inak a bez snahy o zmenšovanie skutočného psychologického utrpenia ľudí, ktorí prežívajú rodový nesúlad, biblická antropológia nepripúšťa ontologickú nezhodu, o ktorej sa niekedy hovorí. Duša je dušou tela, ako telo je telom duše. Ako píše Dávid:

Veď ty si mi utvoril ľadviny, v matkinom živote si ma utkal.
Ďakujem ti, že si ma predivne utvoril;
tvoje skutky sú obdivuhodné, to si veľmi dobre uvedomujem.
Moje kosti neboli skryté pred tebou, keď som vznikal v skrytosti,
utkávaný v najspodnejších častiach zeme.
Tvoje oči ma videli už v zárodku,
všetko to bolo zapísané v tvojej knihe; dni boli určené,
skôr než ktorýkoľvek z nich nastal.
(Žalmy 139:13-16)

Neexistuje teda osoba, či duša, či duch, ktorý by bol stvorený nezávisle na tele a potom umiestnený do tela (alebo možno do nesprávneho tela). Keď Hospodin utkal moje telo v lone mojej matky, „(ja) som vznikal v skrytosti“. Pohlavie môjho tela teda prezrádza rod mojej osoby.

Tento pohľad má zásadné a ďalekosiahle dôsledky, ktoré jasne i citlivo vyjadruje Oliver O’Donovan:

Pohlavie, s ktorým sme sa narodili (za predpokladu, že je fyziologicky jednoznačné), sme dostali ako Boží dar, a ako taký tak ho máme prijímať. Súčasťou úlohy dozrieť mentálne – keďže ide o morálnu úlohu a nie len o udalosť, ktorá môže, ale nemusí nastať – je prijatie tohto daru a učenie sa, ako ho milovať, aj keď budeme možno musieť priznať, že sa s ním spájajú isté problémy. Naša úloha je rozpoznať možnosti pre ľudské vzťahy, ktorú dostávame s biologickým pohlavím, a snažiť sa o ich rozvoj v súlade s naším jednotlivým povolaním… Zo zodpovednosti za sexuálny vývoj vyplýva zodpovednosť za prírodu – za usporiadané dobro telesnej podoby, ktorú sme dostali. Z toho vyplýva, že nevyhnutne musíme rozlišovať medzi dobrom telesnej podoby ako takej a rôznymi problémami, ktoré predstavuje pre nás osobne v našom jedinečnom živote. Toto tvrdenie platí nie len pri tomto vážnom a nezvyčajne ťažkom probléme, ale aj pri celej škále ďalších sexuálnych problémov (28-29).

Takže, hoci sa na nás môže pokaziť všetko možné, čo sa aj deje – fyziologicky aj psychologicky – Biblia vôbec nepodporuje myšlienku, že človek by skutočne mohol byť mužom uväzneným v ženskom tele alebo ženou uväznenou v mužskom tele. Človek to tak môže subjektívne prežívať, ale nie je to objektívna skutočnosť.

To neznamená, že neexistujú spoločenské a kultúrne zložky rodového prejavu a rodových rolí. Taktiež to neznamená, že rodová identita človeka nemôže byť v nesúlade s jeho biologickým pohlavím. Hlavnou myšlienkou je, že napriek názoru prevládajúcemu v našej kultúre, skutočný rod vnútornej ľudskej bytosti je daný pohlavím jeho vonkajšieho tela. Sam Allberry to popisuje takto:

„Naša kultúra vraví: Naša psychická stránka je našou sexuálnou identitou – nech sa jej telo prispôsobí. Biblia vraví: Naše telo je našou sexuálnou identitou – nech sa jej myseľ prispôsobí“ (citované v Transgender, 43).

E. Zákaz rodového ohýbania

Tento pohľad nám taktiež pomáha pochopiť, prečo Biblia odsudzuje viaceré druhy správania, ktoré spadajú do kategórie “rodové ohýbanie”.

(i) Prvým druhom takého správania je obliekanie sa ako opačné pohlavie. Tomu sa priamo a jednoznačne venuje Deuteronomium 22:5: „Nech žena (heb. ’ishshah) nenosí mužské (heb. gever) veci a muž (heb. gever) nech si neoblieka ženské (heb. ’ishshah) šaty, lebo pred Hospodinom, tvojím Bohom, je ohavný (heb. to‘evah) každý, kto tak robí.“

Niet pochýb, že tento text odsudzuje obliekanie sa ako opačné pohlavie tak dôrazne, ako sa len dá. To je jasné pre použitie hebrejského slova to‘evah, ktoré znamená „hnusný, odporný či ohavný” a používa sa na označenie akéhokoľvek aktu, ktorý je „vylúčený na základe svojho samotného charakteru” alebo sa považuje za „nebezpečný či zlovestný”.31 Je to teda slovo používané pri rôznych druhoch modloslužby (Deuteronómium 7:5, Deuteronómium 13:14), homosexuálnom pohlavnom styku (Levitikus 18:22, Levitikus 20:13) a pri iných druhoch porušenia poriadku stvorenia (Davidson 171).

Prečo by sme však obliekanie sa ako opačné pohlavie mali vnímať v takomto svetle? Mnohí komentátori sa domnievali, že pre spojitosť medzi homosexualitou a pohanským náboženstvom. To je možné, ale v bezprostrednom kontexte na také spojenie nič nepoukazuje. Je preto pravdepodobnejšie, že „znenie zákonov sa nevzťahuje len na kultickú sféru, ale na akékoľvek a všetky prípady, keď sa muži obliekajú ako ženy a naopak“ (Davidson 171).32 Preto nemeckí komentátori 19. storočia Carl Keil a Franz Delitzsch správne konštatujú:

„Prvoradý zámer tohto zákazu nebolo brániť nemravnosti alebo modloslužobným praktikám… ale zachovávať nedotknuteľnosť rozdielov medzi pohlaviami, ktoré boli ustanovené pri stvorení muža a ženy, a s ohľadom na ktoré Izrael nemal hrešiť“ (1.945).

Následkom toho, ako vysvetľuje Peter Harland, „Obliekať sa ako opačné pohlavie znamenalo porušovať prirodzený poriadok stvorenia, podľa ktorého je ľudstvo rozdelené na mužov a ženy. Tento rozdiel bol pre ľudskú existenciu zásadný a nesmel sa žiadnym spôsobom stierať“ (76). Preto Hospodin považoval takéto stieranie za „ohavnosť“.

Akým spôsobom je však tento text relevantný pre kresťanov žijúcich podľa novej zmluvy v 21. storočí? Hoci starozmluvné prikázania musíme na neskoršie situácie aplikovať opatrne, stále platné etické princípy, z ktorých vychádzajú, sa dajú rýchlo rozpoznať. Aplikovať tento verš na súčasné formy transvestizmu, a v každom prípade na tých, ktorí o sebe tvrdia, že sú kresťanmi, teda neznamená „poškodzovať rozumnú hermeneutiku“, ako tvrdili niektorí.33

Teraz, tak ako vtedy „má tento príkaz zachovávať poriadok vstavaný do stvorenia, konkrétne zásadný rozdiel medzi mužmi a ženami. Ak človek nosí oblečené čokoľvek, čo sa spája s opačným rodom, zamieňa svoju sexuálnu identitu a stiera ustanovené hranice.“34

To neznamená, že všetci muži (alebo všetky ženy) sa musia obliekať rovnako, ani že „unisex“ oblečenie (ako tričká a rifle) sú vo svojej podstate problematické. Varuje nás to však pred zámerným obliekaním sa ako opačné pohlavie, obzvlášť za účelom ohýbať alebo skrývať svoj skutočný rod.

(ii) Druhý typ správania, ktoré Písmo odsudzuje, je sexuálna zženštilosť, teda keď muž predstavuje ženu (tým, že „prijíma“) pri homosexuálnom pohlavnom styku. Ľudia, ktorí tak konajú a napokon nerobia pokánie, sú na zozname tých, čo budú vylúčení z Božieho kráľovstva: „Neviete vari, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa! Ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani prostitúti mužov (malakoi), ani ich súložníci (arsenokoitai), ani zlodeji, ani lakomci, ani opilci, ani rúhači, ani vydierači nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (1. Korinťanom 6:9-10).

Ako aj pri sexuálnej etike všeobecne, apoštol Pavol hodnotí homosexuálne správanie na základe absolútnych zákazov z Levitikus 18:22 a Levitikus 20:13 a tak (ako Deuteronómium 22:5) ho v konečnom dôsledku zakladá na teológii stvorenia z Genezis 1-3.35 To, že používa dva rozličné termíny, ktoré sme zdôraznili vyššie, ukazuje, že odsudzuje všetkých, ktorí sa podieľajú na homosexuálnych činoch – aktívne či pasívne (Ciampa and Rosner 241). Jeho zmienka o malokos („mäkký muž“) preto nesmeruje na obete zneužívania či homosexuálne znásilnenie (ako tvrdia niektorí) ale na akéhokoľvek človeka, ktorý sám seba aktívne zoženšťuje tým, že sa dobrovoľne stáva objektom sodomie (Gagnon 311). 

Zoženšťovanie sa za účelom homosexuálneho pohlavného styku teda Pavol jednoznačne odsudzuje. Je však taktiež pravdepodobné, že by mu rovnako vadili „ľudia, ktorí sa zoženštujú, aby odstránili svoj mužský výzor a správanie“(Gagnon 312). Ak teda obliekanie sa za opačné pohlavie ostáva problematické (ako ukazuje Deuteronómium 22:5), o čo vážnejšie je operatívna zmena pohlavia? Navyše platí, že aj keď za takým zoženšťovaním nie je homosexuálny zámer, často vedie k homosexuálnemu správaniu –, obzvlášť keď vezmeme do úvahy, že mnoho transsexuálov, je, žiaľ, nútených „sexuálne pracovať“, aby mohli zaplať za operatívnu zmenu pohlavia a pokračujúcu transsexuálnu hormonálnu terapiu.36

(iii) Tretí druh správania, ktorý Písmo neuznáva, je rodová nejednoznačnosť, teda snaha stierať rozdiely medzi mužom a ženou svojim rodovým prejavom. Práve o to primárne ide Pavlovi v 1. Korinťanom 11:2-16 a preto hovorí:

Každý muž, ktorý sa modlí alebo prorokuje so zahalenou hlavou, zneucťuje svoju hlavu. Každá žena, ktorá sa modlí alebo prorokuje s nezahalenou hlavou, zneucťuje svoju hlavu; je to jedno a to isté, ako keby si ju oholila… Posúďte sami medzi sebou: Sluší sa, aby sa žena modlila k Bohu s nezahalenou hlavou? Vari vás neučí sama príroda, že mužovi je na potupu, keď má dlhé vlasy, no žene, keď má dlhé vlasy, je to na slávu? Lebo dlhé vlasy dostala ako závoj. (1Kor 11:4-5, 13-15)

Hoci v oddiele, kde sa tieto verše nachádzajú, je viacero nejasností a problematických miest,37 je jasné, že Pavol chce, aby aj muži, aj ženy vo všeobecnosti, a manželia a manželky konkrétne, naplno prijali a jednoznačne prejavovali rodové rozdiely, ktoré boli stvorené, a aby ich nepopierali, nezmenšovali a neskrývali (Ciampa and Rosner 503). To vysvetľuje, prečo „prejavuje rovnako veľké (pravdepodobne dokonca ešte väčšie) znepokojenie ohľadom mužov, ktorých štýl je zoženštelý a možno je jeho súčasťou kvázi-homosexuálneho zahmlievanie mužského rodu ako znepokojenie ohľadom žien, ktoré takisto odmietajú používať signály slušnej a vážnej rodovej odlišnosti“ (Thiselton 805). 

Druhá vec, ktorá Pavlovi vadila na rodovom zahmlievaní či dokonca zamieňaní u Korinťanov, bolo ich implicitné odmietnutie Bohom daného poriadku medzi mužmi a ženami a z toho vyplývajúce zneucťovanie hlavy toho-ktorého človeka – teda manželovo zneucťovanie Krista a manželkino zneucťovanie svojho manžela (4-5) (Schreiner 138–139). Hoci v súčasných západných kultúrach „neexistuje kus oblečenia, ktorý by bol funkčným ekvivalentom grécko-rímskej pokrývky hlavy v 1. storočí“, neznamená to, že neexistujú kultúrne symboly, ktoré vyjadrujú to isté (Smith 78). 

Ak budeme brať učenie tohto oddielu vážne, nevyhnutne to bude mať dopad na spôsob, akým kresťanskí muži a ženy „žijú svoj rod“: teda ako sa prezentujú svojim účesom, výberom oblečenia a celkovým vystupovaním. Hoci medzi kultúrami existujú rozdiely, „v každej kultúre existujú isté druhy ozdôb, z ktorých sa stávajú kultúrne prijateľné normy obliekania pre mužov a ženy“ (Schreiner 138). Našim zámerom preto nie je presne napodobniť správanie cirkvi 1. storočia, ale žiť v rámci noriem našej kultúry a to tak, že prejavíme svoj súhlas s Bohom danými rozdielmi medzi mužmi a ženami a taktiež vďačne prijmeme svoj vlastný biologicky daný rod.

(iv) Pri ďalšom uvažovaní o dôsledkoch oddielov spomenutých vyššie je dôležité si uvedomiť, že ani jeden z nich nehovorí, že ľudia so skutočným rodovým nesúladom sú za svoj stav vinní. V Biblii existuje kategória „postihnutie“ (gr. malakia), ktorá je takmer určite dôsledkom hriechu ľudstva ale nie nevyhnutne a určite nie vždy dôsledkom vlastného hriechu postihnutého človeka (napr. Ján 9:1-3). Preto na rozdiel od úmyselného, vzbúreného rodového ohýbania alebo zámerného a deštruktívneho rodového mazania (ktoré také texty určite zakazujú), prežívanie rodového nesúladu sa zdá byť do veľkej miery nedobrovoľnou a do tej istej miery nie-morálnou chorobou.38 Je to taktiež choroba prinášajúca veľké utrpenie. Preto by našou prvou reakciou na ľudí, ktorí ňou trpia, mal byť súcit a záujem, nie odsúdenie a zavrhnutie.

Avšak učenie Biblie má jednoznačne dopad na to, ako by sme mali reagovať na problémy s rodovou identitou – či už svoje vlastné alebo pri iných ľuďoch. Existujú správne a nesprávne spôsoby, ako čeliť všetkým životným výzvam, vrátane mentálnych problémov, ako je rodový nesúlad. Preto treba povedať, že podľa učenia Biblie je snaha vymazať či skryť svoj Bohom daný rod alebo nežiť v súlade s ním proti Božej vôli a dobru pre človeka. Následkom toho akýkoľvek pokus o to nie je len hriešny, ale nakoniec neprinesie úľavu, ktorú trpiaci hľadajú, a môže im z dlhodobého hľadiska spôsobiť ešte väčšiu bolesť.39


Poznámky:

28. Napríklad, „‚vnútorný človek’, ‚duch’, ‚duša’, ‘myseľ’, ‚srdce’, – všetky sa používajú v zmysle netelesnej súčasti človeka a jej rôznych funkcií. ‚Vonkajší človek‘, ‚telo‘, ‚údy‘, ‚ústa‘, ‚tvár’ a viacero ďalších metafor sa používa v zmysle telesnej časti človeka.“ Robert H. Gundry, Sōma in Biblical Theology: With Emphasis on Pauline Anthropology(Grand Rapids: Zondervan, 1987), s. 156.

29. Pripúšťam, že existujú dva texty, ktoré naznačujú rozdiel medzi „dušou“ a „duchom“ (1Tes 5:23; Heb 4:12). Niektorí ľudia ich pokladajú za dôkaz v prospech trichotómie či trojzložkového delenia. Nech je najlepší výklad týchto textov akýkoľvek, nespochybňujú základné, delenie na dve zložky – na vnútorného a vonkajšieho človeka.

30. Niektoré oddiely Písma (napr. Mt 26:41; 1Kor 5:5) používajú podobný kontrast medzi „telom“ (gk. sarx) a „duchom“ (gk pneuma).

31. Ernst Jenni and Claus Westermann, Theological Lexicon of the Old Testament (Peabody: Hendrickson, 1997), s. 1429. Pozri tiež Francis Brown, S. R. Driver, Charles A. Briggs, James Strong, and Wilhelm Gesenius, The Brown-Driver-Briggs Hebrew and English Lexicon: With an Appendix Containing the Biblical Aramaic: Coded with the Numbering System from Strong’s Exhaustive Concordance of the Bible(Peabody: Hendrickson, 1996), ss. 1072–73.

32. Pozri tiež argumenty v Peter J. Harland, “Menswear and Womenswear: A Study of Deuteronomy 22:5,” ExpTim 110 (1998): ss. 74–75.

33. Transsexuality: A Report by the Evangelical Alliance Policy Commission(London: Evangelical Alliance, 2000), 47. Aby som tejto správe nekrivdil – potom upravuje svoj záver a v poznámke pod čiarou správne dodáva, že „musíme si dávať pozor na to, aby sme tu Písmo neoslabovali“.

34. Daniel I. Block, The NIV Application Commentary: Deuteronomy(Grand Rapids: Zondervan, 2012), s. 512. Je potrebné sa taktiež zaoberať otázkami zámeru a dôsledkov. Teda, je možné prezliecť sa za opačné pohlavie za účelom (povedzme) zábavy bez snahy o popletenie seba či iných či o „zmazanie ustanovených hraníc“ a bez toho, aby k tomu došlo? Možno. Má to však očividné riziká. Hoci zámery môžu byť neškodné, výsledky je predvídať oveľa ťažšie a ovládať nemožné.

35. Pozri Gordon J. Wenham, “The Old Testament Attitude to Homosexuality,” ExpTim 102 (1990-91): ss. 359–63.

36. Následkom toho sú trans-ženy, najrýchlejšie rastúcou skupinou HIV-pozitívnych ľudí v USA.

37. Komentátori sa napríklad nezhodujú v tom, či Pavol hovorí o pokrývkach hlavy, závojoch alebo účesoch a čo myslí slovným spojením „kvôli anjelom“ v 10. verši. Pre jasný, akademický a zrozumiteľný výklad významu aj dôsledkov tejto kapitoly pozri Claire Smith, God’s Good Design: What the Bible Says About Men and Women(Sydney: Matthias Media, 2012), ss. 53–80.

38. Hovorím „do veľkej miery”, pretože sa nedá úplne vyznať v „komplexnej súhre prirodzenosti, výchovy, prostredia a rozhodnutí. Postupné, opakované rozhodnutia ako reakcie na podnety môžu tie isté podnety posilňovať.“ Pozri R. J. Gagnon, “How Should Christians Respond to the Transgender Phenomenon,” First Things(16. október 2015).

39. Nie je prekvapením, že miera výskytu „ľútosti nad zmenou pohlavia“ je alarmujúco vysoká (ale zriedkavo verejne prezentovaná) a, žiaľ, zdá sa, že podstúpenie „zmeny rodu“ takmer vôbec nerieši vysokú mieru pokusov o samovraždu u transrodových ľudí (vyše 40%). Jedna longitudálna štúdia zo Švédska (vyšla v r. 2011) ukázala, že miera pokusov o samovraždu u ľudí, ktorí zmenili rod, bola približne 20-násobne vyššia než u porovnateľnej skupiny. Pozri Cecilia Dhejne, Paul Lichtenstein, Marcus Boman, Anna L. V. Johansson, Niklas Långström, and Mikael Landén, “Long-Term Follow-Up of Transsexual Persons Undergoing Sex Reassignment Surgery: Cohort Study in Sweden,” PLoS One 6:2 (22. február 2011).

Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. https://www.thegospelcoalition.org/article/responding-to-the-transgender-revolution/

Rob Smith

Rob Smith

prednáša teológiu, etiku a hudbu na Sydney Missionary & Bible College. Okrem písania kníh a príspevkov je aj redaktorom časopisu Themelios v sekcii Etika a pastorácia.