Abrahám sa dožil stosedemdesiatpäť rokov; potom skonal. Abrahám zomrel v úctyhodnej starobe, v pokročilom veku, sýty života a bol pripojený k svojmu ľudu. Jeho synovia, Izák a Izmael, ho pochovali naproti Mamré do makpelskej jaskyne na pozemku Efróna, syna Chetitu Cóchara. Ten pozemok kúpil Abrahám od Chetitov. Tam bol pochovaný Abrahám i jeho žena Sára. Po Abrahámovej smrti Boh požehnal jeho syna Izáka.
Genezis 25:7-11
Tu leží… Tieto slová čítame na mnohých náhrobných kameňoch. Kde leží Abrahám, otec všetkých veriacich? Na začiatku jeho cesty viery mu Boh zasľúbil zem, ktorá sa mala stať jeho vlastníctvom. Ale celé roky žil Abrahám v zasľúbenej zemi ako cudzinec „v podnájme“. Až na konci sa „nasťahoval“ do svojho vlastníctva, do rodinnej hrobky, ktorá bola jediným kusom zeme, ktorý v zasľúbenej zemi vlastnil. Kto tu žije ako cudzinec, smrť bude pre neho návratom z cudziny domov. Tak ako bola pre Abraháma.
Zasľúbená zem bola totiž iba symbolom inej zeme, iného domova, do ktorého Abrahám putoval. Celý čas ho Boh viedol takým spôsobom, aby sa odpútal od každej veci a od každého miesta tu na zemi. Nielen od svojho domova, z ktorého na začiatku vyšiel, ale aj od každého miesta, ktorým v živote prešiel. Aby sa tak odpútal pre inú zem, inú vlasť, iný domov, ktorý je tým jediným pravým domovom. Abrahám vstúpil do tohto večného, nebeského domova cez jaskyňu na poli Makpéla, ktorá bola jeho jediným vlastníctvom tu na zemi.
Inak to nemá byť ani s nami. V živote sa máme viac a viac odpútať od nášho pozemského domova a viac a viac sa pripútať k večnému domovu. V ňom máme zapúšťať svoje korene viery už počas života tu na zemi. Postupne všetko pustiť z rúk, aby na konci nášho života i nám zostala už len „jaskyňa“, náš hrob ako jediné vlastníctvo tu na zemi.
Abrahám bol v hodine smrti pripojený k svojmu ľudu, k Božiemu ľudu vo večnosti. Každý raz bude pripojený k svojmu ľudu. Lebo s tým ľudom, s ktorým žiješ tu a teraz, budeš raz žiť i vo večnosti.
Pane, ďakujeme za Abrahámov príklad viery! Pomôž nám ho nasledovať.
