Abímelech zavolal Abraháma a povedal mu: Čo si nám to urobil? Čím som sa proti tebe prehrešil, že si priviedol na mňa a na moje kráľovstvo veľký hriech? Urobil si mi niečo, čo si nemal urobiť.
Genezis 20:9
V celej udalosti je nápadná jedna vec. Boh celý čas neprehovorí k Abrahámovi ani slovo. Úplne sa voči nemu odmlčí. Ale teraz vidíme, prečo. Božími ústami sa v tomto prípade stáva pohanský kráľ. Boh karhá Abraháma ústami Abímelecha, ktorý hovorí: Čo si nám to urobil? Ten, ktorý mal byť svedomím pre druhých, spoznáva, že pohanský kráľ sa stáva jeho svedomím. Urobil si mi niečo, čo si nemal urobiť. Je smutné, keď nám svet musí povedať, čo sme mali, alebo nemali urobiť. Niekedy nás ľudia sveta prevýšia a zahanbia svojou mravnou výškou. Nám vtedy nezostáva nič iné len sklopiť oči od hanby.
Abrahám tu stojí ako malý chlapec, ktorého karhá pohanský kráľ. Dostáva od neho morálnu príučku. A Boh ho tejto pokorujúcej lekcie neušetrí. A to i napriek tomu, že Abrahám je Boží priateľ, ku ktorému sa Boh priznáva pred pohanským kráľom. Keď sa nás Boh i napriek nášmu zlyhaniu nevzdáva, to ešte neznamená, že nás ušetrí pokorenia a hanby. Ale nielen toho. Boh nás neušetrí ani riešenia nášho hriechu, čo akokoľvek to bude bolieť, čo akúkoľvek hanbu to bude pre nás znamenať. Pre Abraháma je to krajne nepríjemná, pokorujúca, zahanbujúca situácia. Ale niet bezbolestného riešenia hriechu. Ani vtedy, ani dnes.
Pane, pomôž nám pokorne prijať i napomenutie, ktoré nám pošleš cez ľudí sveta!
