Spolu s Ježišom viedli na popravu aj dvoch zločincov. Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali ho a s ním aj zločincov.
Lukáš 23:32-33
Ježiša vedú na popravisko. Kto Ho to vlastne vedie? Vari sú to len bezcitné ruky vojakov? Alebo Ho vedú ešte nejaké iné ruky? S ú to nielen ruky ľudí, ale i milujúce ruky Otca, ktoré vedú Syna na kríž. Tak ako kedysi dávno Abrahám viedol svojho jediného milovaného syna Izáka na obetný vrch Mórija, tak teraz nebeský Otec vedie svojho jednorodeného milovaného Syna na obetný vrch Golgota. Boh vtedy obstaral baránka, našiel náhradu za Izáka, Abrahámovho syna.
Na rozdiel od Abrahámovho syna Boh za svojho Syna na Golgote už náhradu nenašiel. Lebo jeho Syn je tou náhradou za nás. A tak vidíme, ako Ježiša vedú na popravisko. Vedú Ho tam bezcitné ruky ľudí i milujúce ruky Otca. Ruky ľudí Ho tam vedú preto, aby Ho zabili. Otcove ruky Ho tam vedú, aby Ho obetovali. Z ľudskej strany bude Ježišova smrť justičnou vraždou. Z Božej strany bude obeťou. Na Golgote sa Boh zároveň stane kňazom i obeťou, obetujúcim i obetovaným. Otec kňazom, Syn obeťou.
Keď Ježiša privedú na miesto popravy, ukrižujú Ho. Koho ukrižujú? Vteleného Boha, svojho Stvoriteľa. Aká hrôza! Človek zabíja svojho Boha! Koruna stvorenia križuje svojho Stvoriteľa! Tam visí medzi nebom a zemou. To je miesto, ktoré človek prisúdil svojmu Stvoriteľovi. Ježiš povedal, že na tejto zemi nemá miesto, kde by mohol skloniť svoju hlavu. Ale nakoniec človek predsa našiel pre Neho také miesto, na kríži.
Pane, my sme neprebodli len tvoje ruky a nohy klincami. My sme prebodli i tvoje srdce svojím hriechom. Odpusť nám!
