Abrám povedal: Pán, Hospodin, čože mi dáš? Veď odchádzam bezdetný a dedičom môjho domu bude damaský Eliezer. Abrám ešte dodal: Veď si mi nedal potomka a môj sluha narodený v mojom dome má byť mojím dedičom?
Genezis 15:23
Čo urobí človek, ktorý prežíva sklamanie z Boha? To je situácia, v ktorej sa nachádza Abrám. Boh mu sľúbil syna, ale prešlo desať rokov a on ho stále nemá. Abrám prežíva rozpor medzi sľubom a skutočnosťou, medzi Božím dám a svojím nemám. Ako bude riešiť svoje sklamanie? Bude sa navonok tváriť, že sa nič nedeje? Že rovnako verí Božiemu sľubu teraz ako pred desiatimi rokmi? Alebo znásilní svoju vieru tým, že v sebe potlačí všetky otázky a pochybnosti?
Abrám nechce veriť predstieranou, ani znásilnenou vierou. Nechce veriť vierou, ktorá sa tvári bezproblémovo. On chce veriť poctivou vierou, ktorá sa nesnaží sebe ani Bohu niečo nahovoriť. A tak počujeme jeho nárek duše, v ktorom vylieva všetko svoje sklamanie, pochybnosti a bolesť. Boh mu to nemá za zlé.
Ani my nie sme ušetrení zápasov a pochybností. Aj my neraz prežívame sklamanie z Boha (veď si mi nedal!), sklamanie z nevypočutých modlitieb, z nenaplnených očakávaní (odchádzam bezdetný!). Aké je to povzbudzujúce, že nemusíme pred Bohom predstierať bezproblémovú vieru. Veď pravá viera má i svoje otázky a otázniky, má i svoje pochybnosti a zápasy. Len ten, kto verí, môže i pochybovať, lebo má o čom. Kto neverí, pochybovať nemôže, lebo nemá o čom.
Abrámove pochybnosti sa zrodili na ceste viery, nie nevery. Preto svoju bolesť, svoje sklamanie a pochybnosti vylieva pred Bohom. Lebo len pochybnosti, ktoré sú vyslovené, môžu byť zodpovedané. Len sklamanie, s ktorým prídeme k Bohu, môže byť vyliečené.
Pane, Ty unesieš i naše pochybnosti, sklamania a výčitky. Ďakujeme, že s nimi môžeme prísť k Tebe.
