Potom mu povedal: Ja som Hospodin, ktorý som ťa vyviedol z Chaldejského Úru, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu. On sa opýtal: Pán, Hospodin, podľa čoho poznám, že ju budem vlastniť? On mu odpovedal: Prines mi trojročnú jalovicu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holúbka. Keď to všetko priniesol, rozpoltil to a jednu polovicu položil naproti druhej, ale vtáky nerozpoltil. Dravé vtáky zlietali na mŕtve telá a Abrám ich odháňal.
Genezis 15:7-11
Boh dáva nesplniteľné sľuby, nesplniteľné z ľudského hľadiska. O krajine, ktorá bola obsadená silnými kananejskými kmeňmi, Boh povie Abrámovi: Túto krajinu ti dám. Boh splní ľudsky nesplniteľný sľub. Práve preto si Božie sľuby vyžadujú vieru človeka, lebo z ľudského hľadiska sú to nesplniteľné sľuby.
Ale aj viera niekedy potrebuje uistenie. I tá Abrámova. Preto sa Boh rozhodne, že svoj sľub dá Abrámovi „písomne“, vo forme zmluvy, ktorú spečatí prísahou. Zmluvy sa vtedy neuzatvárali písomne, ale pomocou zmluvného rituálu. Pri ňom sa zvieratá rozťaté na polovicu poukladali na zem tak, aby bola medzi nimi ulička, ktorou prešli obidve zmluvné strany a tým bola zmluva uzavretá, „podpísaná“.
Abrám dostáva rozkaz pripraviť zmluvu „na podpísanie“ a teraz čaká, kedy príde Boh. Ale Boh neprichádza. Miesto neho prilietajú supy, ktoré prilákali mŕtve zvieratá. Abrám celý deň nič iné nerobí len odháňa dravé vtáky a čaká na Boha. Boh ho necháva čakať. Podobne ako necháva čakať i nás.
Čakanie je jedna z najťažších úloh, ktorú nám Boh tu na zemi pridelí. My čakáme na Neho a miesto Neho prilietajú dravé vtáky v podobe vtieravých, spochybňujúcich myšlienok. Má ešte význam čakať? Má význam odháňať tie naše „supy“, ktoré sa zlietajú, aby sme vzdali svoje očakávanie na Boha? To je zároveň čas, keď viera dostáva príležitosť rásť. Rastie tým, že odháňa dravé vtáky a nevzdá svoje očakávanie na Boha.
Pane, ochráň našu vieru pred tým, aby v očakávaní rezignovala.
