Ale v Sardách máš niekoľko ľudí, čo si nepoškvrnili rúcho. Tí budú chodiť so mnou v bielom, lebo sú toho hodní. Kto zvíťazí, bude oblečený do bieleho rúcha…
Zjavenie 3:4-5
Toto sú slová z listu zboru v meste Sardy. Na jeho adresu Pán cirkvi hovorí, že je to mŕtvy zbor. A predsa i v takom zbore sa našli veriaci, čo si nepoškvrnili rúcho. To znamená, že v konečnom dôsledku pred Bohom nestojíme ako kolektív, zbor, ale ako jednotlivci. Možno zbor zlyhal, nebol nám pomocou v našej viere. Ale nemôžeme ho robiť zodpovedným za svoj duchovný stav. Za stav nášho „rúcha“ si nesieme zodpovednosť sami. Táto zodpovednosť je neprenosná. Nemôžem ju preniesť ani na kazateľa, ani na cirkev. Pred Bohom nebude stáť cirkev ani zbor. Pred Bohom budem stáť ja. Čo sa deje s mojím „rúchom“, je moja osobná zodpovednosť, ktorú nikto zo mňa nesníme. To je odkaz tých niekoľkých veriacich v Sardách, čo si nepoškvrnili rúcho.
Títo veriaci dostávajú od Pána cirkvi slávne zasľúbenie: Kto zvíťazí, bude oblečený do bieleho rúcha. Sardy boli preslávené svojím obchodom s drahými látkami. Z bielej látky sa šili rúcha pre slávnostné príležitosti. Kto sa chcel slávnosti zúčastniť, musel si biele rúcho sám zabezpečiť.
Kresťan má „slávnostnú príležitosť“ ešte len pred sebou. Tú najslávnejšiu a najslávnostnejšiu. Jedného dňa sa otvoria brány nebeskej dvorany, kde bude prebiehať svadobná hostina nebeského Ženícha s jeho nevestou. Na svadbu bude možné vstúpiť len v bielom rúchu.
Práve toto rúcho je veriacemu zasľúbené. Náklady na jeho ušitie však nepôjdu z nášho vrecka. Ani nemôžu. Lebo biele rúcho sa nedá kúpiť. Je nevyčísliteľnej hodnoty. Ono sa dá prijať len ako dar, pretože zaň zaplatil už niekto iný. Kto? Sám Ženích, a to vlastnou krvou na kríži. Toto rúcho je určené pre jeho nevestu, ktorá bude celá v bielom. My sme tou nevestou. Ty, i ja. Ideme na vlastnú svadbu. A všetky náklady na svadbu idú na účet Ženícha. Ešte i nevestine svadobné šaty!
Pane, ďakujeme, že sme mohli svoje špinavé rúcho vymeniť za rúcho neviny a čistoty!
