Ale Ježiš im povedal: Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem. Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže rušil sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu.
Ján 5:17-18
Môj Otec pracuje doteraz. Ako tomu máme rozumieť? Veď či nečítame, že siedmeho dňa Boh dokončil svoje dielo, ktoré konal, a siedmy deň si Boh odpočinul od všetkého, čo utvoril (Gn 2:2)? Áno, dielo stvorenia je hotové, dokončené. Ale čo Boh stvoril, to teraz ďalej udržiava. Ako hovorí žalmista: …obnovuješ tvár zeme (Ž 104:30). Boh pracuje stále, nepretržite, až doteraz, teda i v sobotu, i v deň odpočinku. Stále koná pre dobro človeka i celého stvorenia. Ježiš svojím skutkom milosrdenstva v Betesde tak neurobil nič iné len to, čo až doteraz robí jeho Otec. Otec a Syn sú v činení dobra zajedno.
Toto Ježišovo slovo však vrhá úplne nové svetlo na siedmy deň. Zachovávanie dňa odpočinku znamená niečo celkom iné, než si mysleli Židia. Neznamená pasivitu, ale zmenu aktivity. Neznamená nečinnosť, ale zmenu činnosti. V deň odpočinku sme oslobodení od svojej práce, aby sme boli slobodní pre službu Bohu i ľuďom. Pre siedmy deň preto neplatí zákaz činenia dobra. Práve naopak.
Ježiš si však týmto slovom o Otcovi „zabil“ posledný klinec do rakvy. Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže rušil sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu. Toto sa v židovstve rovnalo rúhaniu, za ktoré bol trest smrti. Ale Ježiš sa nerobil rovným Bohu. On bol i je rovný Bohu. I v tom, že ako Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.
Ježiš pracuje na naplnení poslania, ktoré Mu dal Otec. A jedného dňa svoju prácu, svoje poslanie ukončí. A budú to práve Židia, ktorí Mu k tomu dopomôžu jeho odsúdením na smrť. Lebo na kríži zaznie Ježišovo víťazoslávne: Dokonané je! Ako Otec dokonal dielo stvorenia, tak Syn dokoná dielo spasenia. Ako dobre!
Pane, ďakujeme, že práve svojou smrťou si pre nás vykonal to, čo nikto z nás pre seba vykonať nemohol a nemôže.
