Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.
Zjavenie 3:20
V evanjeliách Ježiš často hovorí o dverách, ktoré nás od Neho oddeľujú. My stojíme pred jeho dvermi. On je vo vnútri a my sme vonku. Pre svoj hriech sme vymknutí z Božieho kráľovstva. Ježiš sľúbil, že ak budeme klopať, dvere sa otvoria. Vstúpime dnu a budeme spolu s Ním. To sa stalo vtedy, keď sme v pokání prišli pod Kristov kríž. On nám otvoril dvere a my sme mohli vojsť dnu a byť zachránení. Vďaka jeho obeti sa dvere, ktoré nás od Neho oddeľovali, otvorili dokorán.
Ale dvere, o ktorých tu Kristus hovorí, sú iné dvere. Tieto dvere neoddeľujú nás od Neho, ale Jeho od nás. Vonku pred dverami nestojíme my, ale On. Nie sme to my, ktorí klopeme na dvere. Tentoraz je to On, kto klope na naše dvere. Úlohy sa vymenili.
Ako je to možné, čo sa stalo? Veď by to malo byť presne naopak. My by sme sa mali uchádzať o jeho priazeň. My, ktorí sme chudobní, nahí i slepí, by sme Ho mali prosiť: Pane, otvor nám. Veľmi Ťa potrebujeme. Miesto toho sa On, bohatý, mocný a slávny uchádza o našu priazeň a hovorí: Dieťa, otvor mi svoje dvere a vpusť ma dnu. On čaká na naše pozvanie!
Kristus pred našimi dverami – to je neraz smutný obraz nášho života. Vždy, keď žijeme v znamení slov: Moja vôľa nech sa stane, posielame Krista za dvere. My sme vo vnútri, On je vonku. Vymkli sme Ho zo svojho života. Preto otvoriť dvere znamená odovzdať kľúče od dverí Kristovi. Keď vám niekto dá kľúče od domu, tým vám hovorí: Teraz je celý dom váš. Pokánie znamená otvoriť dvere a odovzdať od nich kľúče Kristovi. Určite budú v lepších rukách než sú tie naše!
Tomu, kto tak urobí, Kristus dáva slávne zasľúbenie: vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou. Stolovanie je obraz blízkeho spoločenstva medzi tými, ktorí sedia za jedným stolom. Aká to výsada! Sedieť za jedným stolom s mojím Pánom!
Pane, žasneme nad tým, že Ty prijímaš pozvanie takých bedárov ako sme!
