Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Izrael, čakaj na Hospodina, lebo u Hospodina je milosť a od neho je plné vykúpenie. On vykúpi Izrael zo všetkých jeho neprávostí.
Žalm 130:7–8
Čím končí pútnikovo svedectvo? Začína výzvou: Izrael, čakaj na Hospodina a končí zasľúbením: On vykúpi Izrael zo všetkých jeho neprávostí. A my, ľudia Novej Zmluvy, môžeme dodať: Už sa stalo, už vykúpil. Výkupné už bolo zaplatené, vtedy, keď na kríži zaznelo: Dokonané je.
Pútnik hovorí: Izrael, čakaj na Boha. Ale my, ľudia Novej Zmluvy, hovoríme: Už netreba čakať. My sme sa už dočkali. To, na čo sa Izrael pozeral dopredu v nádeji, na to sa už my pozeráme dozadu s istotou. Už netreba čakať. Už môžeme prísť k Bohu, u ktorého je odpustenie i vykúpenie, a to všetko pre jeho milosť, milosrdenstvo, lásku.
A tak k pútnikovmu svedectvu môžem pripojiť i svoje vlastné svedectvo, že moja skúsenosť sa môže stať i tvojou. Čo platí o mne, môže platiť i o tebe. Ak pre mňa mal Boh odpustenie, má ho i pre teba. Ak mňa Boh vykúpil zo všetkých mojich neprávostí, má i pre teba vykúpenie zo všetkých tvojich neprávostí.
Skúsenosť jednotlivca sa môže stať skúsenosťou mnohých, že tam, na dne našej stratenosti nás nečaká Boh so svojím odsúdením, ale so svojím odpustením. A vtedy pochopíme, že právom je táto pútnická pieseň určená tým, ktorí sú na ceste hore. Lebo skutočná cesta hore vždy začína zdola, a niekedy nielen zdola, ale aj zo dna, z hlbín. Tam začína, ale tam nekončí. Končí hore, v príbytkoch živého Boha, v nebeskom Jeruzaleme.
Končí tam, kde raz bude celú večnosť znieť pieseň vykúpených pútnikov, pieseň Izraela – toho nového Izraela, na oslavu svojho Vykupiteľa. Lebo jazvy na jeho dlaniach a na jeho boku budú celú večnosť pripomínať pútnikom výšku výkupného. Že nie pominuteľnými vecami, striebrom alebo zlatom, sme boli vykúpení, ale drahou krvou Krista, Božieho Baránka! (1Pt 1:18-19)
Pane, ďakujeme, že v Tebe máme takého veľkého a slávneho Vykupiteľa!
