Keď v krajine nastal hlad, Abrám odišiel do Egypta, aby tam začas pobudol, lebo v krajine sa veľmi rozšíril hlad.
Genezis 12:10
Viete, čo nás v živote najviac zamestnáva? Existenčná otázka, otázka chleba. Rozmenené na drobné je to otázka, čo budeme jesť, piť, čím sa zaodejeme. Túto otázku si musí riešiť i Abrám. Je síce s rodinou a stádami v zasľúbenej zemi, ale má prázdny žalúdok. V zemi nastal veľký hlad. Čo sa stalo? Vari Boh zlyhal? Vymklo sa Mu niečo z rúk? Nie. Ide tu o to, že k životu viery patria i skúšky viery. Viera, ktorá má rásť, musí byť skúšaná. Čím je tréning pre svaly športovca, tým sú skúšky pre vieru veriaceho.
S otázkou chleba si Abrám zároveň rieši i otázku dôvery v Boha. Môžem Bohu dôverovať i v tejto situácii? Teraz sa ukáže, že jeho dôvera v Boha nie je bezhraničná. Narazila na svoje hranice práve teraz, keď si rieši otázku chleba. Otázka chleba nie je neduchovná. Je len duchovné alebo neduchovné riešenie tejto otázky. Kedy si ju riešime neduchovne? Vtedy, keď si ju riešime bez Boha. Všetko, čo si v živote riešime bez Boha, je bezbožné riešenie, ktoré nás od Boha vzďaľuje. To je i Abrámov prípad. Zdanlivo urobí logický krok, keď odchádza do Egypta. Veď Egypt bol vtedy obilnicou sveta. Ale k tomuto kroku ho nevedie viera, ale strach. A strach je veľmi zlý radca, ako sa to ukáže i v tomto prípade.
Abrám neprestáva veriť v Boha, ale prestáva veriť Bohu. Vtedy sa však stávame ľuďmi dvoch vier. Jedna je viera v Boha, druhá je viera v seba. Jednou vierou veríme v nedeľu, druhou vierou veríme cez týždeň. V nedeľu vzývame Boha pri „oltári“, ale cez týždeň si život riešime bez Neho. Práve o to sa usiluje diabol. On sa nás snaží presvedčiť, že veriť je jedna vec, ale zarábať na chlieb je celkom iná vec. Jemu neprekáža naša viera v Boha, pokiaľ si otázku chleba i ďalšie otázky riešime bez Boha. Taká viera, ktorá zároveň nie je i dôverou, sa nám nikdy nestane silou k životu.
Pane, pomôž nám dôverovať Ti práve vtedy, keď v živote narazíme na ťažkosti.
