Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Tak prišli do Jeruzalema. Keď vstúpil do chrámu, začal vyháňať tých, čo v chráme predávali a kupovali. Peňazomencom poprevracal stoly a predavačom holubov pulty. Nedovolil, aby niekto niečo prenášal cez chrám. Učil ich a hovoril: Či nie je napísané: Môj dom sa bude nazývať domom modlitby pre všetky národy? Vy ste však z neho urobili pelech lotrov!
Marek 11:15–17
Ježišove prvé kroky po príchode do Jeruzalema vedú do chrámu. Nevojde do neho ako ostatní pútnici, ale ako jeho Pán. Svoju autoritu Pána uplatní tým, že začne z neho vyháňať predavačov. Kde sa tam vzali? Kde kvitne organizované náboženstvo, tam kvitne aj náboženský obchod. To v plnej miere platilo o jeruzalemskom chráme. Pre cudzincov tam boli zmenárne, v ktorých si mohli zameniť „valuty“ za domácu menu. Pre pútnikov tam boli stánky s občerstvením. Na obetujúcich už čakali obchodníci so zvieratami určenými na obetovanie. Veď komu by sa chcelo zďaleka nosiť ovečku, keď si ju mohol kúpiť priamo na mieste, samozrejme za poriadnu prirážku?! Pre turistov tam boli stánky s náboženskými suvenírmi. Chrámové nádvorie sa viac podobalo orientálnemu bazáru ako miestu, kde sa mal človek pripraviť na stretnutie s Bohom.
Toto znesvätenie chrámu však Ježiš nestrpí. Jeho vyhnanie predavačov, dokonca s použitím sily, je vehementným protestom proti takému znesväteniu. Veď je to dom, o ktorom jeho Otec hovorí ako o svojom dome: Či nie je napísané: Môj dom… ? Kto prichádzal do jeruzalemského chrámu, prichádzal do Božieho domu. Do domu, ktorý mal byť domom modlitby. Miesto toho ľudia z neho urobili pelech lotrov. Teda skrýšu, či úkryt pre ľudí, ktorí zhrešili a idú sa tam skryť, aby sa im nič nestalo.
Pred kým sa Židia skrývali? Pred Bohom! Človek sa často utieka k náboženstvu vtedy, keď je na úteku pred Bohom. Náboženstvo sa tak pre neho stáva skrýšou, či útočiskom, ktoré ho má ochrániť pred Bohom. Boh chce od človeka pokánie, zmenu života, vnútornú oddanosť srdca. Ale človek Mu miesto toho ponúkne náboženské obrady, vonkajšie prejavy zbožnosti. Zbožnosť, ktorá má slúžiť ako plášť na zakrytie bezbožnosti. To bolo náboženstvo, ktoré kvitlo v Ježišovej dobe. A ktoré kvitne až dodnes. Preto Ježišovo odsúdenie takéhoto náboženstva platilo nielen vtedy, ale aj dnes. Ježiš sa nenechá oklamať zdaním zbožnosti. To len človek klame sám seba, ale Boha neoklame.
Pane, odpusť nám, keď Ti ponúkame svoju zbožnosť miesto svojho srdca!
