Dnes ráno som sa zobudil v Neapole, treťom najväčšom meste Talianska, a bol som uzavretý v karanténe. Verejné zhromaždenia vrátane bohoslužieb sú zakázané. Zrušené sú aj svadby, pohreby a krsty. Zatvorené sú školy a kiná, múzeá a telocvične. Práve sme sa s manželkou vrátili z nákupu, pri ktorom sme dve hodiny stáli v rade pred pokladňou. Taliansko má k 12. marcu mimo Číny najväčší počet nakazených koronavírusom: 15 113 nakazených a 1 016 mŕtvych. V dôsledku toho 60 miliónom ľudí úrady povedali, aby zostali doma.
Ako máme my kresťania reagovať na takú krízu? Odpoveď: vierou, nie strachom. Dívajme sa do centra búrky s otázkou: Pane, čo chceš aby som sa z tohto naučil? Ako ma chceš meniť?
Toto je osem vecí, ktoré by sme sa mali naučiť alebo pripomenúť si z ohrozenia koronavírusom:
1. Naša krehkosť
Táto globálna kríza nás učí, akí slabí ako ľudia sme. 11. marca 2020 bolo vo svete zaznamenaných 125 865 nakazených a 4 615 mŕtvych. Všemožne sa snažíme zastaviť jeho šírenie a odhadujem, že sa nám to nakoniec podarí.
A teraz si predstavte vírus, ktorý by bol ešte agresívnejší a chytľavejší než je koronavírus. Tvárou v tvár takej hrozbe, dokázali by sme predísť našej záhube? Jasná odpoveď je: Nie. Ľahko na to zabúdame, ale ľudia sú slabí a krehkí. Žalmistove slová znejú pravdivo: „Človek, ktorého dni sú ako tráva, kvitne ako poľný kvet; sotva ho vietor (či COVID-19) ovanie, už ho niet, prázdne miesto po ňom ostáva“ (Žalm 103:15-16).
Čo nám táto lekcia našej krehkosti pripomína? Aby sme nebrali náš život na tejto zemi za zaručený. „Nauč nás počítať naše dni, aby sme získali múdre srdce“ (Žalm 90:12).
2. Naša rovnosť
Tento vírus nerešpektuje etnické ani národné hranice. Nie je to čínsky vírus, je to náš vírus. Je v Afganistane, Belgicku, Kambodži, Dánsku, Francúzsku, Amerike – a počet krajín zasiahnutých koronavírusom rastie.
Všetci sme príslušníkmi jednej veľkej rodiny ľudí, stvorení na Božiu podobu (Genezis 1:17). Farba našej kože, jazyk a prízvuk, ktorým hovoríme, či naša kultúra neznamená nič pre nákazlivú chorobu. V našom utrpení a bolesti zo straty milovaných sme úplne rovnakí – bez moci a bez odpovedí.
V očiach sveta sme všetci odlišní; v očiach vírusu sme všetci rovnakí.
3. Naša strata kontroly
Všetci chceme mať veci pod kontrolou. Predstavujeme si, že sme majstrami svojho osudu. Skutočnosť je, že dnes viac než kedykoľvek doteraz dokážeme ovládať významné časti svojho života. Dokážeme na diaľku ovládať kúrenie a bezpečnostný systém svojho domova; dokážeme presúvať peniaze na opačný koniec zemegule jedným kliknutím na aplikácii; dokonca dokážeme ovládať svoje telo tréningom a medicínou.
Ale tento pocit kontroly je ilúziou, bublinou, ktorú koronavírus rozpučil a ukázal, že v skutočnosti to nemáme pod kontrolou. Tu v Taliansku sa úrady usilujú obmedziť šírenie vírusu zatvorením, otvorením a znovu zatvorením škôl našich detí. Majú situáciu pod kontrolou?
A čo my? Vyzbrojení dezinfekčnými sprejmi sa snažíme znížiť riziko nákazy. Na týchto aktivitách nie je nič zlé. Ale máme situáciu pod kontrolou? Sotva.
4. Bolesť z odlúčenosti
Pred niekoľkými dňami cestovala jedna členka nášho zboru na sever Talianska. Po návrate do Neapola bola vylúčená z večere s kolegami. Povedali jej, že nech nepríde z dôvodu svojej cesty na sever, hoci tam nebola ani nablízku červených zón a neprejavovala žiadne symptómy nákazy. Prirodzene, toto vylúčenie ju ranilo.
55-ročného vlastníka reštaurácie v centre Neapolu dali do karantény. Jeho testy na COVID-19 boli pozitívne. Telesne sa cítil relatívne dobre, ale ranili ho reakcie jeho susedov. Viac ako pozitívna diagnóza na koronavírus ho ranil spôsob, akým sa k nemu a jeho rodine zachovalo mesto, v ktorom žijú (Il Mattino, 2. marca 2020). Byť vylúčený a izolovaný nie je jednoduché, lebo sme boli stvorení pre vzťahy. Lenže mnohí ľudia sa teraz musia vyrovnávať s izoláciou. Je to skúsenosť, ktorú veľmi dobre poznala komunita malomocných v Ježišových dňoch. Boli nútení žiť osamote a chodiť po svojom meste volajúc: „Nečistý! Nečistý!“ (Levitikus 13:45).
5. Rozdiel medzi obavou a dôverou
Aká je vaša reakcia na túto krízu? Je ľahké byť zovretý strachom. Je ľahké vidieť koronavírus všade, kam sa pozriem: na klávesnici môjho počítača, vo vzduchu, ktorý dýcham, v každom telesnom kontakte a za každým rohom ma chce nakaziť. Chytá nás panika?
Ale táto kríza nás možno vyzýva k inej reakcii – k dôvere namiesto obave. Nie s vierou vo hviezdy či nejakému neznámemu božstvu, ale k dôvere Ježišovi Kristovi, dobrému pastierovi, ktorý je tiež vzkriesením a životom.
Ale táto kríza nás možno vyzýva k inej reakcii – k dôvere namiesto k obave. Nie s vierou vo hviezdy či nejakému neznámemu božstvu, ale k dôvere Ježišovi Kristovi, dobrému pastierovi, ktorý je tiež vzkriesením a životom. Jedine Ježiš má pod kontrolou túto situáciu; iba on nás dokáže previesť touto búrkou. On nás volá veriť a dôverovať, nie báť sa.
6. Potrebujeme Boha a potrebujeme sa modliť
Čím môžeme ako jednotlivci byť prínosom uprostred globálnej krízy? Cítime sa takí malí a bezvýznamní. Je však niečo, čo môžeme robiť. Môžeme volať k nášmu Otcovi, ktorý je v nebesiach.
Modlime sa za autority, ktoré spravujú naše mestá a krajiny. Modlime sa za lekárske tímy, ktoré sa starajú o chorých. Modlime sa za mužov, ženy a deti, ktorí boli nakazení, za ľudí, ktorí sa boja vyjsť z domu, za tých, čo žijú v červených zónach, za ľudí so zníženou imunitou a za starých. Modlime sa, aby nás Pán chránil a zachoval. Modlime sa, aby nám preukázal svoje milosrdenstvo.
Modlime sa aj za návrat nášho Pána Ježiša, aby sa vrátil a vzal nás k sebe do nového stvorenia, ktoré pre nás on pripravil, na miesto bez sĺz, bez smrti, bez náreku, plaču či bolesti (Zjavenie 21:4).
7. Márnosť veľkej časti nášho života
„Márnosť márností, povedal Kazateľ, márnosť márností, všetko je márnosť“ (Kohelet 1:2). Je veľmi ľahké stratiť perspektívu uprostred šialenstva nášho života. Naše dni sú natoľko naplnené ľuďmi a projektmi, prácou a túžbami, domami a dovolenkami, že ťažko rozlišujeme medzi tým, čo je dôležité a čo naliehavé. Uprostred nášho života strácame sami seba.
Možno nám táto kríza pripomína, o čo by sme sa vo svojom živote mali usilovať predovšetkým. Možno nám pomáha rozlišovať medzi významným a bezvýznamným. Možno prvá liga, či nová kuchyňa, alebo ten status na Facebooku nie sú podstatné pre moje prežitie. Koronavírus nás možno učí, na čom naozaj záleží.
Možno nám táto kríza pripomína, o čo by sme sa vo svojom živote mali usilovať predovšetkým. Možno nám pomáha rozlišovať medzi významným a bezvýznamným.
8. Naša nádej
V istom zmysle najdôležitejšia otázka nie je: „Akú nádej máš pred koronavírusom?“, lebo Ježiš nás prišiel varovať pred prítomnosťou oveľa smrteľnejšieho a rozšírenejšieho vírusu – vírusu, ktorý postihol každého muža, ženu a dieťa. Pred vírusom, ktorý končí nielen istou smrťou, ale večnou smrťou. Podľa Ježiša žije ľudstvo v zovretí pandemickej nákazy, ktorá sa volá hriech. Aká je naša nádej pred týmto vírusom?
Podľa Ježiša žije ľudstvo v zovretí pandemickej nákazy,ktorá sa volá hriech. Aká je naša nádej pred týmto vírusom?
Príbeh Biblie je príbehom Boha, ktorý vstúpil do sveta nakazeného týmto vírusom. On žil medzi chorými ľuďmi a nechránil sa protichemickým oblekom, ale dýchal ten istý vzduch, ktorý dýchame my a jedol to isté jedlo, ktoré jeme my. On zomrel v izolácii, odlúčený od svojho ľudu, ďaleko od svojho Otca na kríži. To všetko pre to, aby poskytol tomuto chorému svetu liek na vírus, aby nás uzdravil a dal nám večný život. Počujte jeho slová: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. Nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa. Veríš tomu?“ (Ján 11:25-26).
