Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Dávidov žalm, keď bol na Judskej púšti.
Žalm 63:1–3
Bože, ty si môj Boh! Hľadám ťa za úsvitu, moja duša prahne po tebe. Po tebe túži moje telo ako suchá a pustá zem bez vody. Tak ťa chcem uzrieť vo svätyni, aby som videl tvoju moc a slávu.
Niekedy to najhoršie odhalí v človeku to najkrajšie. Aspoň o Dávidovi to platí určite. Jeho situácia už nemôže byť horšia. V Jeruzaleme došlo k sprisahaniu voči nemu. Na čele tohto sprisahania stál jeho vlastný syn Absolón. Dávidovi ide o život. Preto nariadi svojim služobníkom:Ihneď utečme, lebo inak sa pred Absolónom nezachránime (2Sam 15:14). A tak ho nachádzame na úteku na Judskej púšti. Tým, že opustil Jeruzalem, zabránil krviprelievaniu. Ale zároveň seba vystavil strádaniu, nepohodliu a únavnému pobytu na púšti, vo vyschlej zemi a zomdlenej bez vody (Ž 63:2b). Obrovská zmena od dobrého k zlému. Z pohodlia paláca do nepohodlia púšte. Od bezpečného života v meste k úteku pred nepriateľmi do neznáma: Ale oni hľadajú moju dušu na záhubu… (Ž 63:10).
Nemohli by sme byť prekvapení, keby Dávidova modlitba v tejto situácii začala slovíčkom: Prečo? Prečo Bohom vyvolený kráľ Izraela je zrazu prenasledovaným človekom na úteku? Ale miesto toho Dávid začína slovami: Bože, ty si môj Boh! To je správny postoj v tejto situácii. Nie otázka: Prečo? Ale vyznanie: Kto je môj Boh. Lebo toto vyznanie odvracia pozornosť od mizérie Dávidovej situácie a obracia ju na Boha. Ono síce nezmení jeho situáciu, ale zmení jeho vnútorné prežívanie tejto situácie. Dávid si totiž vo svojej modlitbe pripomenie všetko dobré, čo vie o svojom Bohu. A tým získa nový pohľad na všetko zlé, čím práve prechádza.
Dávid netúži po zmene svojej osobnej situácie. On v prvom rade túži po svojom Bohu: Po tebe túži moje telo ako suchá a pustá zem bez vody. Je to nesmierne intenzívna, priam spaľujúca túžba po Bohu. Veď s jeho dušou je to tak ako s tou púšťou. Ako zem bez vody sa mení na púšť, tak aj Dávidova duša bez Boha sa mení na vyprahnutú zem. A čím je voda pre púšť, tým je Boh pre jeho dušu. Toto je znak pravej kresťanskej skúsenosti. Smäd duše, ktorý môže uhasiť jedine Boh. Duchovný apetít, o ktorom platí, že s jedlom rastie chuť. Čím viac Boha poznávame, tým viac po Ňom túžime. Platilo to o Dávidovi. Malo by aj o nás.
Pane, pomôž sa nám v ťažkých okolnostiach života viac zamerať na Teba ako na seba!
