Predminulú nedeľu ráno som bol vďačný za to, že žijem v časovom pásme, v ktorom som mohol sledovať finále mužského hokeja medzi USA a Kanadou naživo ešte predtým, než som musel odísť na bohoslužby. Sedel som so svojimi deťmi – s trojmesačným synom v lone – a sledoval som, ako tento strhujúci zápas dosiahol svoj vrchol pred ôsmou hodinou ráno tichomorského času.
Po skončení riadneho hracieho času bol stav nerozhodný – vďaka niekoľkým priam neskutočným zákrokom brankára Connora Hellebuycka – a začalo sa predĺženie systémom „rýchlej smrti“. Po niekoľkých nervydrásajúcich minútach sa chopil príležitosti Jack Hughes a vystrelil. História. Zimomriavky. Žiaden algoritmus by nenapísal takýto scenár.
Nebol to zázrak – ale bol to moment, ktorý sme napriek tomu vnímali ako transcendentný.
„Veľké momenty sa rodia z veľkej príležitosti,“ hovorí Kurt Russell v postave Herba Brooksa v šatni vo filme Hokejový zázrak (Miracle), ktorý rozpráva o zlatom úspechu amerického mužského hokejového tímu z roku 1980. V nedeľu mal Hughes veľkú príležitosť a premenil ju na veľký moment. Puk vletel do siete a tím USA si zabezpečil prvé mužské hokejové zlato po 46 rokoch. Kričal som a tľapol si so svojimi chlapcami. S radosťou sme sledovali, ako sa americký tím vyhrnul z lavičky a fanúšikovia šaleli.
Keď sa Hughes zahalil do americkej vlajky, jeho úsmev – zakrvavený a štrbavý, keďže mu Sam Bennett vysokou hokejkou len pár minút predtým vybil tri zuby – pridal tomuto momentu na kúzle. Toto bol obraz, ktorý by Claude (konkrétny model umelej inteligencie) nedokázal vyčarovať: momentka odvahy a slávy, bolesti a hrdosti, neovládateľnej drámy športového zápolenia – jedného z posledných rýdzo ľudských predstavení v dobe strojov.
Je šport poslednou formou ľudského umenia?
Prečo v nás veľké športové momenty rezonujú a nezmazateľne sa nám zapisujú do pamäti? Pretože zachytávajú zraniteľnosť a nepredvídateľnosť toho, čo znamená byť človekom.
V nastupujúcom veku AI budú čisto telesné fenomény čoraz viac vyčnievať ako prejavy, ktoré sa nedajú umelo reprodukovať ani tými najsofistikovanejšími veľkými jazykovými modelmi (LLM). Očakávam, že s tým, ako sa filmy, hudba a iné literárne diela budú čoraz viac vytvárať alebo vylepšovať pomocou AI, atletické súťaže a živé športové prenosy pre nás budú viac ako osviežujúce, „nevylepšené“ ukážky čisto ľudskej zdatnosti.
Možno sa fyzický šport stane poslednou formou ľudského umenia. Tým, čím boli doteraz pre humanitné vedy literatúra a poézia, tým bude možno v dobe AI pre humanitu atletika: žánrom, v ktorom sa bolesť a sláva ľudskej existencie nepreberá na plátne alebo na papieri, ale na ihrisku alebo v aréne.
Aj keby tímy androidných robotov mohli jedného dňa súťažiť vo vlastných profesionálnych atletických ligách, zaujímalo by nás to? Myslím, že nie. Šport nesledujeme primárne kvôli predvádzaniu tvrdých atletických zručností. Sledujeme ho kvôli ľudským príbehom, ktoré za týmito zručnosťami stoja – kvôli rodinám, ktoré týchto športovcov vychovali, kvôli ich kultúram a národom, ich osobnej a vlasteneckej vášni, kvôli fyzickým a emocionálnym prekážkam, ktoré prekonali.
Títo športovci nie sú roboty bez osobnosti, naprogramované a zostrojené v továrňach tak, aby boli atleticky dokonalí. Sú to nedokonalí ľudia, ktorí vynaložili úsilie, aby sa stali takými dobrými, ako len môžu byť. Sme v úžase, pretože rozumieme dlhým hodinám, sústredenej disciplíne a obetiam v podobe „krvi, potu a sĺz“, ktoré títo športovci museli podstúpiť, aby sa sem dostali. Vieme, že to, čo robia, nie je ľahké, aj keď to v ich podaní vyzerá prirodzene.
Taktiež vieme, že kľúčom k telesnosti je riziko zranenia, obmedzenia biológie a realita smrteľnosti – veci, ktoré AI nedokáže poznať ani modelovať. Sú to skutočné, z mäsa a kostí zložené, vysoko zraniteľné ľudské telá, ktoré sa tlačia až na hranicu svojich možností, robia saltá vo vzduchu na lyžiach alebo korčuliach, rútia sa dolu strmými svahmi rýchlosťou 120 km/h alebo v bobových dráhach rýchlosťou 145 km/h. Táto telesná zraniteľnosť je súčasťou toho, čo robí športové zápolenie takým podmanivým.
Je to Hughes, ktorý strieľa víťazný gól a pritom stále pľuje krv z troch zubov, ktoré mu práve vybili na ľad. Je to nezabudnuteľný moment Kerri Strugovej, ktorá v roku 1996 vybojovala zlato pre americký gymnastický tím, keď napriek zranenému členku zvládla dopad po svojom druhom skoku. Ale je to aj hrôza z vedomia, že elitní lyžiari ako Lindsey Vonnová môžu pri hrozivej nehode takmer prísť o nohu, alebo že rýchlokorčuliari na krátkej dráhe môžu počas pretekov dostať ranu nožom korčule do oka.
Je to vzrušenie zo športovcov, ktorí podstupujú skutočné riziko – niečo, čomu sa naprogramovaná AI vždy vyhýba.
Možnosť zlyhania
So športom rezonujeme aj preto, že je nepredvídateľný, neovládateľný a úplne závislý od faktorov, ktoré by žiadny algoritmus nedokázal predpovedať. V tomto ohľade sa šport podobá skutočnému životu.
Hoci sa nám modernita snaží tvrdiť opak, naše príbehy sú do veľkej miery usmerňované providenčnými faktormi, ktoré sú mimo našej kontroly. Heslo „kde je vôľa, tam je cesta“ jednoducho nie je správne. Každý ambiciózny a úspešný človek naráža na nečakané prekážky. Môžeme sa snažiť vynútiť si vlastnú cestu, ale Boh nás usmerňuje podľa svojej zvrchovanej vôle (Prís 16:9, Prís 19:21.
Šport zachytáva túto realitu v mikrokozme. Fandíme našim obľúbeným tímom a športovcom v nádeji, že ich uvidíme víťaziť. Vieme však, že výsledkom môže byť zlomené srdce. Niektoré z ospevovaných hviezd tímu USA na týchto zimných hrách pod tlakom zlyhali – ako napríklad Ilia Malinin, prezývaný „boh štvoritých skokov“, ktorý skončil v krasokorčuľovaní mužov až na ôsmom mieste. Pre Kanaďanov, ktorí sledovali nedeľňajší hokejový zápas, je otázka „čo by bolo, keby?“ len ťažko stráviteľná. Každý športovec a fanúšik zažíva horkosť prehry. Ale práve to robí šport takým vzrušujúcim. Nič nie je zaručené. Výsledky sú nepredvídateľné.
Vynikajúci športový korešpondent stanice NBC Mike Tirico v súhrnnom videu zo zimných hier povedal: „Pravdou je, že môžete byť najlepší na svete štyri roky, viac ako 1 400 dní, ale vašu kariéru často definuje to, čo sa stane v ten jeden jediný deň. To je dôvod, prečo nás olympiáda tak priťahuje.“
Je to tak. Scenár športu nemôžete napísať podľa štatistickej pravdepodobnosti alebo analýzy údajov. A keby ste mohli, stratil by svoju príťažlivosť. To, čo s nami v živote rezonuje, je práve to, čo sa vzpiera technickej manipulovateľnosti, ako tvrdí súčasný nemecký sociológ Hartmut Rosa. Rezonanciu nemôžete vyrobiť. Je možná len vtedy, keď sa uvoľníte a necháte sa zasiahnuť alebo ovplyvniť – možno by sa hodilo slovo obdariť milosťou – spôsobmi, ktoré ste neplánovali ani nekontrolovali, ale ktoré prijímate.
Rosa vo svojej krátkej knihe Nedisponovateľnosť (The Uncontrollability of the World) hovorí:
Až pri stretnutí s neovládateľným skutočne zakúšame svet. Len vtedy sa cítime zasiahnutí, pohnutí, nažive. Svet, ktorý by bol plne známy, v ktorom by bolo všetko naplánované a zvládnuté, by bol mŕtvym svetom.
Obávam sa, že svet optimalizovaný umelou inteligenciou začne pôsobiť ako „mŕtvy svet“ bez skutočnej rezonancie. Športové zápolenie má však potenciál udržať nás ukotvených v ľudskosti a poskytovať nám tie čoraz vzácnejšie momenty skutočnej rezonancie.
Pretože aj keď športovci a tréneri určite uplatňujú techniky „optimalizácie“ všetkými možnými spôsobmi, existuje len obmedzená miera toho, čo môžu ovládať. Počasie, choroba, tréma, emócie a ďalšie nepredvídateľné faktory dokážu urobiť škrt cez rozpočet aj tým najlepším optimalizačným plánom. Práve tieto Bohom dané skutočnosti však robia život dynamickým a zaujímavým.
Sláva a česť nositeľa Božieho obrazu
Ako športový fanúšik som zažil aj iné momenty podobné sledovaniu hokejového víťazstva tímu USA v roku 2026:
- Sledovanie môjho obľúbeného tímu v americkom futbale Kansas City Chiefs vo finále Super Bowle (2020), ako v štvrtej štvrtine zmazali desaťbodové manko a vyhrali svoj prvý šampionát po 50 rokoch.
- Sledovanie tímu Kansas Jayhawks, ako prekonali deväťbodovú stratu proti Memphisu v národnom šampionáte v basketbale mužov v roku 2008, čo vyvrcholilo „zázračným“ trojbodovým hodom Maria Chalmersa, ktorý vyrovnal zápas a poslal ho do predĺženia.
Je zaujímavé, ako často sa slovo „zázrak“ používa pri dramatických športových momentoch. Víťazstvo amerických hokejistov nad Sovietskym zväzom v roku 1980 bolo nazvané „zázrakom na ľade“ a nedávno sa k nemu vrátil vynikajúci dokumentárny film od Netflixu Miracle: The Boys of ’80.
Prečo cítime potrebu pripisovať týmto udalostiam nadprirodzený jazyk? Vieme, že títo hviezdni športovci nie sú v skutočnosti žiadni „bohovia“, ale skôr zraniteľné, smrteľné bytosti ako my (hoci s vypracovanejšími svalmi). Možno však v tom, ako vynikajú, vyhrávajú preteky a lámu rekordy – napriek svojim ľudským obmedzeniam – vidíme niečo z imago Dei. Nie sme Boh. Sme obmedzení. Sme však zároveň obdarení Bohom danou dôstojnosťou, sme nositeľmi jeho obrazu, stvorení o niečo menší ako nebeské bytosti a korunovaní slávou a dôstojnosťou (Ž 8:6).
Keď olympijskí športovci stoja na stupňoch víťazov a na krk im zavesia zlatú, striebornú alebo bronzovú medailu, možno v tom vidíme ozveny tohto korunovania „slávou a dôstojnosťou“. Áno, ľudia sú hlboko chybujúci a závislí od okolností. Sme však schopní krásnych diel a inšpiratívnych úspechov vďaka tomu, ako nás Boh stvoril, a vďaka všeobecnej milosti, ktorú nám dáva.
Vrcholné športové úspechy nás možno oslovujú aj eschatologicky, keď v nich aspoň matne zazrieme budúcnosť, v ktorej naša padlá prirodzenosť a rozbité telá uvoľnia miesto vykúpenému ľudstvu.
Športové úspechy sú časné dobro, pominuteľné okamihy nadšenia, ktoré nebudú trvať večne. Stále sú to však dobré dary s hodnotami a čnosťami, ktoré sa s rozvojom veku umelej inteligencie pravdepodobne stanú ešte dôležitejšími.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
