Spomínate si na nejaké hlavné správy zo svetových médií z 20. apríla 2025? A čo titulky z 31. marca 2024 alebo 9. apríla 2023? Rok 2020 bol pravdepodobne jedinou Veľkou nocou v nedávnej pamäti, keď si možno spomeniete na to, čo sa dialo vo svete – ale aj to vyprchá z našej pamäti skôr, než by sme čakali.
To, čo si o minuloročnej Veľkej noci a o každom roku spätne takmer dve tisícročia môžeme pamätať, je skutočnosť, že zástupy kresťanov po celom svete vyznávali, ospevovali a oslavovali svoju vieru v božstvo človeka, ktorý po tejto zemi istý čas skutočne kráčal a hovoril.
Tento muž sa volá Ježiš. Každý rok na Veľkonočnú nedeľu ho ľudia takmer z každého národa a jazyka, každej spoločenskej vrstvy a etnika uctievajú ako Pána. Vyznávajú, že trpel za vlády Pontského Piláta; bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný v Jeruzaleme prvého storočia; a o tri dni neskôr nadprirodzene vstal z mŕtvych.
Len si pomyslite, ako absurdne to znie. Predstavte si, aký šokujúci titulok by to bol, keby ho nejaká spravodajská agentúra cestujúca v čase priniesla ľuďom v ktoromkoľvek kráľovstve či kultúre pred Kristom. Hovoríme o tom najškandalóznejšom titulku roka, a predsa sa opakuje každý rok: Na Veľkú noc si tretina obyvateľov planéty ctí deň v histórii, keď Ježiš Kristus vstal z mŕtvych.
Je to šialený titulok, pretože vypovedá o skutočnosti, že aj dnes – v našom modernom vedeckom veku – verí v nadprirodzenú udalosť, o ktorej veda hovorí, že sa nemôže stať, viac ľudí než kedykoľvek predtým. Neustále opakovanie tohto titulku rok čo rok po celé stáročia buď potvrdzuje legitimitu udalosti v jeho centre (vzkriesenia), alebo poukazuje na masový blud bezprecedentného rozsahu. V oboch prípadoch ide o správu mimoriadne hodnú pozornosti.
A predsa si počas tohtoročnej Veľkonočnej nedele akýkoľvek počet čoskoro zabudnutých udalostí nárokuje status „hlavnej správy“ v novinách a televíznom spravodajstve po celom svete. Namiesto toho, čo verí a oslavuje 2,4 miliardy kresťanov, budú upozornenia „Mimoriadna správa!“ nútiť milióny ľudí klikať na nekonečne menej podstatné položky. Na články o Taylor Swift a Travisovi Kelcem pravdepodobne na Veľkonočnú nedeľu klikne viac ľudí, než si prečíta evanjeliovú správu o Ježišovom vzkriesení. Pre fanúšikov amerického univerzitného basketbalu bude hlavnou správou dňa to, ktoré tímy sa prebojovali do Final Four.
Prečo sme voči šoku zo vzkriesenia otupení a prečo sa zdá, že nás najväčšia udalosť dejín nudí? Prečo titulok „Miliardy uctievajú muža, ktorý vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesia“ pôsobí ako stará správa, ktorú sotva niekto zaregistruje? Tu je niekoľko teórií.
1. Vo svete posadnutom novým je to staré
Súčasťou toho, prečo sa vzkriesenie javí ako „stará správa“, je fakt, že to je stará správa, a to najmä v kultúre s čoraz kratšou pamäťou. Málokto z nás si pamätá, čo bolo hodné správy pred týždňom, nieto ešte pred rokom, storočím alebo dvoma tisícročiami. Digitálna doba nahlodala kultúrnu pamäť a našu schopnosť myslieť mimo rámca toho, čo je „teraz“.
Podľa algoritmov a push notifikácií našich zariadení záleží na tom, čo sa deje, nie na tom, čo sa stalo alebo čo sa stane. Digitálny kapitalizmus je postavený na prchavom konzume a technológie sú formované tak, aby lievikom sústredili našu pozornosť na úlohy v prítomnom čase, rozptýlenia a zážitky zamestnávajúce pozornosť. „Stará správa“ o Kristovom vzkriesení neslúži záujmom algoritmu.
2. Vo svete závislom na čerstvom je to známe
To, čo je známe, nás zvyčajne nudí. To je naša prirodzenosť siahajúca až do Edenu. Namiesto toho, aby sme sa uspokojili s daným, sme zvedaví a hladní po exotickom, neznámom a novom.
To nikdy neplatilo viac ako v našom algoritmicky štruktúrovanom svete, kde sa peniaze zarábajú dovtedy, kým sa udrží pozornosť. A pozornosť udržiava neustály prúd nových pobavení, vyhrotených názorov a zvratov typu „toto som ešte nevidel!“. V tom, čo je známe, je len malý potenciál – známe nedokáže zaujať publikum vytrénované odsunúť (swipe) všetko, čo už čítalo, videlo alebo počulo.
Mimochodom, táto dynamika je súčasťou dôvodu, prečo sa mnohí súčasní pastori často obávajú Veľkej noci: cítia každoročné bremeno prísť s „čerstvým pohľadom“ alebo relevantným balením Veľkonočnej nedele. Branding v pastelových farbách s motívom východu slnka a slogany „Vstal z mŕtvych!“ pôsobia v dobe, ktorá sa ľahko nudí a je závislá na novinkách, staromódne a nepríťažlivo.
3. Vo svete neistom o tom, čo je skutočné, je to nereálne
V svete plnom deep-fake videí sa realita zdá byť prchavá. Keďže umelá inteligencia naďalej destabilizuje integritu akéhokoľvek obrazu, videa alebo textu, s ktorým sa na internete stretneme, naša už aj tak neistá epistemológia sa teraz rúca ešte rýchlejšie. Hermeneutika podozrievania sa stáva mechanizmom prežitia. Keď sa všetko zdá byť poznačené zaujatosťou alebo slúži ako potrava pre konšpiračný naratív nejakej skupiny, začíname spochybňovať čokoľvek, čo má čo i len nádych nepravosti.
Starobylý kult, ktorý vznikol okolo židovského rabína tvrdiaceho o sebe, že je Boh, a ktorého nasledovníci tvrdili, že sa stretli s jeho oživeným telom, u mnohých určite spadá do kategórie „znie to nereálne“.
To neznamená, že to pre ľudí nie je príťažlivý príbeh. Ako potvrdzujú filmy ako Duna: Časť druhá, naratívne trópy o nadprirodzených mesiášoch moderných ľudí stále fascinujú. Ale v digitálnej krajine súperiacich atrakcií, kde je čoraz väčšia časť života len zážitkovou umelou kulisou a virtuálna realita je lákavejšia než skutočnosť, na „pravde“ vecí nezáleží tak ako na tom, ako s nami rezonujú a ako zapadajú do atmosféry (vibe), ktorú si sami pre seba vytvárame.
Preto Kristovo vzkriesenie nepôsobí ako „šokujúca správa“, ale skôr ako jeden z mnohých kultúrnych artefaktov, ktoré možno prijať, odmietnuť, privlastniť si alebo integrovať do individuálnej koláže vlastnej identity.
Bezkonkurenčný význam
Tieto dynamiky pôsobia nielen v srdciach a mysliach sekulárnych ľudí, ale aj v srdciach veriacich. V takomto svete – ktorý je čoraz menej očarený zázrakom Veľkej noci a čoraz viac otupený voči jej šokujúcej pravde – musia kresťania bojovať, aby nenasledovali tento trend. Ak sa vyhlásenie „Pán vstal z mŕtvych!“ stane pre nás nudným, akú nádej majú neveriaci, že oň prejavia záujem?
Kresťania by mali znovu objaviť šok, bázeň a svetom otriasajúci, život transformujúci a spoločnosť pretvárajúci rozmer Kristovho vzkriesenia. Mali by sme ho odvážne pripomínať nielen ako esteticky príjemnú, rodinnú a radostnú sviatočnú náladu, ale ako historický fakt.
Orientácia našich veľkonočných zvykov musí siahať ďalej než k plánovaniu brunchu a ladeniu pastelového oblečenia pre fotostenu v zbore. Veľkonočné bohoslužobné zhromaždenie by malo byť vrcholom nášho roka, spolu s (ideálne) zhromaždeniami v iných dňoch týždňa pred Veľkou nocou (napr. Kvetná nedeľa, Zelený štvrtok, Veľký piatok). Veľká noc by mala mať miesto bezkonkurenčného významu, a nie byť len „ďalšou vecou v poslednom marcovom týždni“ medzi zápasmi detskej ligy a daňovým priznaním. Koniec koncov, ide o pripomienku historickej udalosti bezkonkurenčného významu.
Premýšľajte o najväčších udalostiach svetových správ posledných generácií: útoky z 11. septembra, atentát na JFK, vylodenie v Normandii. Je normálne pripomínať si výročia týchto udalostí, ale každoročné spomienky zvyčajne po niekoľkých generáciách vyhasnú. Pochybujem, že si moje vnúčatá vôbec všimnú, keď každý rok nastane 11. september.
Veľká noc je však každoročnou spomienkou na historickú udalosť, ktorá sa stále oslavuje – a to zrejme vo väčšom rozsahu než kedykoľvek predtým – aj po takmer 2 000 rokoch. Je to preto, že ide o tú najväčšiu správu vášho života alebo akéhokoľvek života – dokonca aj tých, ktorí nad ňou len pokrčia plecami alebo cez ňu bez záujmu scrollujú ďalej.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
