V roku 2022 vyšli novinky: film Neobyčajný svet z dielne Disney a kniha Carla Truemana Strange New World (Zvláštny nový svet, pozn. pr). Každý mladý človek, ktorý nanešťastie uvidí tú prvú novinku, by si mal povinne prečítať tú druhú. Disneyovka reprezentuje chorobu našej kultúry, ktorú Truemanova kniha analyzuje.
Tento rok bol pre Disney výnimočný. Tento mediálny konglomerát už neskrýva, že jeho cieľom je sociálne formovať svojich divákov. Ľudia z vedenia Disney nedávno prehovorili o svojej túžbe zdieľať „queer príbehy“ plné „rodovo nekonformných postáv.“ Film Rakeťák bol prelomovým momentom týchto ich ambícií. Ale Rakeťák bol ľahkým odvarom oproti Neobyčajnému svetu, prvej rozprávke pre deti od Disney, ktorej hlavnou postavou je otvorene homosexuálna postava.
Postava, o ktorej hovoríme, Ethan Clade (ktorú nahovoril mladý homosexuálny komik Jaboukie Young-White) je synom farmára, Bádateľa Cladea (Jake Gyllenhaal) a vnukom prieskumníka Jaegera Cladea (Dennis Quaid). Cladovci bývajú vo fantasy svete Avalonia, v ktorom je prírodným zdrojom energie surovina zvaná Pando, ktorá sa pestuje na farmárske aj technologické účely.
Zložitý dej filmu je veľmi ťažké zosumarizovať, ale Ethanova homosexualita v tomto príbehu hrá nemalú úlohu, keďže romantický vzťah s iným tínedžerom, Diazom (Jonathan Melo) sa rozbehne už na začiatku filmu. Ethanovi rodičia a starý otec ich flirtovanie povzbudzujú a autori filmu chcú, aby aj škôlkari v publiku považovali takýto vzťah za rovnako prirodzený ako hocijaký iný romantický vzťah.
Tento element samotný by bol dostatočným dôvodom varovať rodičov pred Neobyčajným svetom, no toto nie je jediným problémom tohto filmu. Je to aj jednoducho zlý film – viac mu totiž ide o búranie bariér v oblasti reprezentácie a podsúvanie politicky nabitej agendy ako o to, aby priniesol publiku zaujímavý a zábavný príbeh.
Keď na reprezentácii záleží viac ako na kvalite rozprávania
Ktokoľvek, kto si všíma, ako Disney v poslednej dobe filmy produkuje, vie, ako veľmi dáva toto štúdio dôraz na reprezentáciu a inkluzivitu. A hoci je určite veľmi dôležité, aby príbehy reprezentovali rôznorodé spektrum ľudí (toto je pre mňa napríklad jedným z najobľúbenejších aspektov seriálu The Chosen od Dallasa Jenkinsa), keď sa to však stane tým najhlavnejším dôvodom existencie filmu, príbeh ako taký väčšinou vďaka tomu trpí.
Ako jeden kritik poznamenal, Neobyčajný svet „sa príliš snaží zaslúžiť si medailu za prezentovanie rôznorodosti.“ Napríklad rodina hlavného hrdinu sa skladá z multirasového manželstva, syna, ktorý je gej a trojnohého psa. Mnoho iných postáv, ktoré sa vo filme objavujú, reprezentujú nebinárne alebo nekonformné identity. Stretávame tu množstvo maskulínnych žien a zženštilých mužov, čo ironicky spôsobuje, že tento film je napokon v oblasti rodu veľmi nerôznorodý. Keď je každá postava rodovo fluidná a krásny dar mužsko-ženskej rôznorodosti je popieraný, nakoniec sa všetci stratia v mori nerozoznateľnej rovnakosti.
Tomuto filmu takisto chýba jedna forma diverzity, ktorá je podstatná na vytvorenie uveriteľného napätia: diverzity, ktorá je spôsobená stretom dobrých a zlých postáv, hrdinov a záporákov. Zo všetkých trendov, ktoré vo filmoch od Disney v poslednej dobe nie sú veľmi užitočné (a ide aj o filmy vo všeobecnosti), je značný nedostatok starosvetských hrdinov a darebákov jeden z najdesivejších. V dnešnej dobe má každý záporák nejaký príbeh traumy, s ktorým sa nedá nesúcitiť a každý hrdina je „komplikovaný“ a „chaotický“ do takej miery, že je pomerne ťažké mu fandiť. V Disney filmoch nahradili morálne šedé zóny čierno-biely konflikt a výsledkom je nudná oslava monochrómnej „rôznorodosti“ a dráma, na ktorej nám záleží skutočne minimálne.
V Neobyčajnom svete je to veľmi explicitné. V jednom momente sa Ethan, Bádateľ a Jaeger hrajú spoločenskú hru, ktorá sa volá „Základná stanica“. Keď Ethan vysvetľuje, že v tej hre „nie sú žiadni záporáci,“ a že cieľom je jednoducho udržať funkčnú a harmonickú spoločnosť, jeho otec so starým otcom protestujú. „Čo je to za hra, keď nemá záporákov?“ hovorí Bádateľ. „To je veľmi slabý príbeh,“ dodáva Jaeger.
Jaeger má pravdu. No Neobyčajný svet sám dodržiava tieto pravidlá o tom, že „záporací neexistujú“ a takisto končí ako veľmi slabý príbeh. Jediní zloduchovia filmu sú príšery podobné chobotniciam a ružové akoby pterodaktyly, ktoré sa nazývajú „Ženci“, no aj o tých napokon zistíme, že sú len „nepochopení“ a že vlastne nie sú vôbec nepriateľmi. V inej časti filmu vystupuje politický líder (nahovorený Lucy Liu), ktorý je na asi nanosekundu nesympatický, no vzápätí je na konci filmu všetko naspäť v stave kumbaja inklúzie.
Nie je samozrejme prekvapivé, že sekularizujúca sa spoločnosť bude mať problémy s kategóriami dobra a zla. No umenie bude kvôli tomu trpieť. Žiadni zloduchovia, žiadna dráma. Žiadny pocit zla, žiadne dychberúce dobro.
Otec to (ne)vie najlepšie
Ďalším zlým posolstvom filmu Neobyčajný svet je známe posolstvo z posledných disneyoviek: deti vedia veci lepšie, než ich rodičia. Podvracanie rodičovskej autority bolo desivé v tohtoročnom filme Keď sa červenám („Moja panda, moja voľba, mami!) a je to rovnako desivé aj tu. Keď Ethan povie, že sa cíti, že „mu viac sedí“ objavovanie zvláštnych transgresívnych nových svetov než život na nudnej farme s jeho rodinou, jeho mama to bez akýchkoľvek otázok podporí: „Choď za svojimi pocitmi.“ Taký je duch doby. Predpokladať, že syn alebo dcéra bude nasledovať v profesionálnych šľapajach (a už vôbec nie v náboženskej tradícii) jeho či jej rodičov, je dnes pokladané za prinajmenšom obmedzujúce a prinajhoršom toxické.
V napätí medzi generáciami a bremenom, ktorý na nás očakávania našej rodiny naložia, samozrejme nájdeme množstvo opodstatných zápletok. No Keď sa červenám a Neobyčajný svet idú oveľa ďalej a viac menej považujú identitu mladosti a autonómiu zosobnenú vo výroku „nasleduj svoje srdce“ za sväté.
Možno najpravdivejšie slová, ktoré v tomto filme zaznejú, sú v Bádateľovom výkriku k synovi: „Veď si len dieťa! Netušíš, čo vlastne chceš!“ No Bádateľ sa okamžite cíti vinný, že to povedal, akoby čokoľvek iné ako úplné schválenie každého Ethanovho ľahkomyseľného rozhodnutia bolo zneužívaním zo strany rodiča. Na konci filmu sa Ethan samozrejme vydá na svoju vlastnú cestu a všetko zakončí monológom o tom, že „svet sa zmenil“ a „my nemôžeme žiť v minulosti.“
Preklad: čokoľvek, čo si moja generácia myslí, že je pravda, je dôležitejšie, než akákoľvek múdrosť, ktorú sme prijali od našich predkov.
Neničte prírodu (ale pokojne ju popierajte)
Ďalšia ťažkopádna lekcia, ktorú Neobyčajný svet prináša je jeho veľmi tenko zastretý environmentálný argument: chamtivý kapitalizmus ničí prirodzený svet. Ako postavy v tomto svete zisťujú (upozornenie na spojler), svet pod ich nohami je živá bytosť (doslovne korytnačka!), ktorú zabíjajú tým, že používajú jej zdroje na svoje technológie.
Mne na ochrane životného prostredia záleží a dokonca som napísal článok o tom, že postoje, ktoré sa vyjadrujú za život, za rodinu, za tradičné manželstvo a za ekológiu spolu logicky súvisia. Všetky v sebe zahŕňajú ochotu dať logiku sveta, tak ako ho stvoril Boh, nad naše vlastné sebastredné, nasleduj-svoje-srdce výmysly. Pre kresťanov to znamená, že úcta k Božiemu stvoreniu zahŕňa prijatie jeho reality aj vtedy, keď obmedzuje náš expresívny individualizmus (napr. akceptujeme biológiu, s ktorou sme sa narodili, aj keď si želáme, aby sme boli iným pohlavím), a takisto to znamená starostlivosť o to, čo je stvorené ako prirodzene dobré, aj keď to obmedzuje náš rozbiehajúci sa biznis a ekonomickú expanziu.
Neobyčajný svet však odhaľuje nezhodu, ktorá je v dnešnom progresivizme úplne bežná. Ako môže niekto kritizovať environmentálnu skazu, ktorá je výsledkom toho, že sme si dovolili zasiahnuť do prirodzených procesov a systémov, kým simultánne odmietame organický dizajn prírody, keď ide o nepohodlnú binárnosť biologického rodu a rozmnožovania, či nepohodlnosť reality života embria? Tento nesúlad sa stal súčasťou ortodoxie dnešného progresivizmu a v Neobyčajnom svete je v absolútnom centre záujmu.
Neexistuje sever
Celkom príznačne k príbehu o tom, aké to je „byť stratený v neznámom svete,“ pôsobí Neobyčajný svet ako unášaný v prázdnote zmyslu. Keď jedna z postáv povie: „Teraz sme už ale naozaj mimo mapy,“ možno vlastne popisuje celý film ako taký. Je to preto, lebo dnešnému Disney chýba morálny kompas a predpoklady metanaratívu, s ktorými narábal Walt Disney. Disney samozrejme nikdy nebolo dokonalé, ale v minulosti prezentovalo rodinu, vieru a úžas viac ako hodnoty modernej spoločnosti (napríklad v Mary Poppins).
V Petrovi Panovi (1953), John, Michael, a Wendy Darlingovci síce vyrazili na dobrodružstvo bez svojich rodičov do Krajiny Nekrajiny, ale nakoniec pochopili, že štruktúra a výchova, ktorú mali doma, je tým najlepším prostredím, v ktorom môžu mladí ľudia prekvitať. Stratení chlapci z Krajiny Nekrajiny sú deti, ktoré potrebujú rodičovskú múdrosť, nie deti, ktorým je lepšie bez nej. Dokonca aj relatívne nedávno vo filme Kráska a zviera (1991), hodnota obetujúcej sa lásky je dôležitejšia než vyjadrenie individualizmu postáv.
Dnešná Disney produkcia si rodičovskú múdrosť a obetujúcu sa lásku cení menej než reprezentovanie rôznorodosti a morálku „nasleduj svoje srdce“, čo nevyhnutne plodí nesúrodý príbeh.
Hoci v predajoch lístkov prepadol (podobne ako iné nedávne filmy propagujúce LGBT témy ako Kamoši a Rakeťák), filmov pre deti, akým je Neobyčajný svet bude v najbližších rokoch stále viac a budú stále bezostyšnejšie. Disney to povedalo jasne, či už tieto filmy diváci budú pozerať alebo nie. Ostatné štúdiá budú nasledovať ich kroky. Kresťanskí rodičia, buďme pripravení. Mali by sme o týchto filmoch vedieť, no nemali by sme sa im iba brániť (tým, že našim deťom zakážeme, aby ich pozerali), ale vyvíjať aktívny odpor voči kultúrnym hodnotám, ktoré stelesňujú. Pretože aj ak sa naše deti s týmito hodnotami nestretnú na Disney+, určite sa s nimi stretnú na sto ďalších miestach.
Či sa nám to páči alebo nie, tieto filmy sú natáčané nielen na to, aby menili mladé srdcia a mysle, ale aj na to, aby reflektovali mladé srdcia a mysle. Chybné predpoklady „zvláštneho nového sveta“, ktoré opisuje Carl Trueman nie sú až také „zvlášne“ pre väčšinu ľudí z Gen Z. Sú úplne normálne.
Toto predstavuje pre kresťanských rodičov a vodcov veľkú výzvu v tom, ako vychovávať nasledujúcu generáciu. Ak chceme predstaviť realitu založenú na Biblii, ktorá dokáže bojovať a napokon aj vyhrať súboj o srdcia a mysle našich detí, máme čo robiť. Byť opatrní, keď ide o problematický filmy z produkcie Disney, je len začiatok. Ale nemôžeme s tým skončiť. Musíme rozprávať krásne príbehy a pestovať inštitúcie, ktoré dokážu spraviť „zvláštny“ svet Kristovho kráľovstva menej zvláštnym a reálnejším než všetky surreálne svety, ktoré si vymýšľa naša sekulárna doba.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
