Kresťanský život

Ako Ježiš „činil učeníkov“?

Najprv ho uctievali.

Skôr ako im Ježiš dal nejaké úlohy, ktoré mali splniť, nejaké poverenie, ktoré mali naplniť, nejaké pokyny, ako by mohli v istom zmysle pokračovať v Jeho diele, keď odíde, učeníci pred ním najprv pokľakli. Matúš uvádza, že:

Potom jedenásti učeníci šli do Galiley na vrch, kam im rozkázal Ježiš, a keď Ho uzreli, poklonili sa Mu…  (Mt 28:16-17)

Predtým než mohli napodobňovať niektoré aspekty Jeho ľudského života a napodobňovať Jeho učenie vo svojich slovách a poslušnosti, poklonili sa pred Ježišom — nielen ako pred človekom, ale samotným Bohom.

A skôr než Ježiš vyslovil jediný príkaz svojho Veľkého poverenia pre učeníkov, pre svoju cirkev, vyhlásil jedinečnú autoritu: „Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi“ (Mt 28:18). Cirkev má jedného Ženícha, jedného hlavného Pastiera, jedného Pána, jedného vzkrieseného Syna sediaceho po pravici Otca, ktorý je zdrojom Ducha. A keď učeníci naozaj dostali svoj príkaz, bol jasne zameraný na „Syna“ — krstiť v Jeho mene, spolu s Otcom a Duchom, a učiť všetky národy zachovávať všetko, čo Ježiš prikázal.

Nielenže by sa tu pri odovzdávaní poverenia jasne prejavili úplne nenapodobiteľné aspekty života Božieho človeka, ale Jeho učeníci dostávajú výzvu, majú zohrať svoju úlohu a preukázať skutočnú poslušnosť. Bolo to skutočné napodobňovanie ich Majstra, ktoré si mali osvojiť a realizovať, nech by bolo akokoľvek kvalifikované.

 V centre tejto záverečnej, vrcholnej správy na konci Matúšovho evanjelia stojí konkrétne usmernenie — práca, ktorú treba vykonať, príkaz, ktorý treba počúvať, poslanie, ktoré treba prijať, a áno, výrazný rozmer Kristovho života, ktorý treba napodobňovať: činiť učeníkov.

Urobil z nich rybárov

Ako mohli tento príkaz — ktorý zahŕňa všetky ostatné príkazy Kristovho učenia — vnímať Jeho vlastní učeníci v tej chvíli a v nasledujúcich dňoch a rokoch, keď o ňom uvažovali? Koniec-koncov, práve táto skupina ho poznala najlepšie. Boli to Jeho učeníci. Čo mohli počuť, keď im povedal, aby získavali učeníkov?

Pre Petra a Ondreja, Jakuba a Jána Ježiš najprv formuloval svoju výzvu, v zmysle ich rodného povolania: „Poďte za mnou a urobím vás rybármi ľudí!“ (Mt 4:19) Keďže sa celý život učili používať člny a siete na získavanie potravy z mora, bolo im vtedy jasné, a po troch rokoch strávených s Ježišom ešte jasnejšie, že rybármi ani učeníkmi sa nestanete za noc alebo za okamih.

Ako dobre vedeli, vychovať dobrého rybára je dlhý a náročný proces. Vyžaduje si to učenie a dlhodobý výcvik. Nielen počúvanie a osvojovanie si jasných inštrukcií a pokynov, ale aj pozorovanie majstra rybára pri práci — a zachytávanie nevyslovených rytmov a zákonitostí jeho remesla. Takéto učenie si podľa pastora Toma Nelsona vyžaduje „druh poznania, ktoré je ťažké zachytiť v propozičných pojmoch alebo kategóriách, ale ktoré vzniká v kontexte blízkeho vzťahu a v napodobňovaní druhého“ (The Flourishing Pastor, str. 94). Nelson cituje filozofa Michaela Polanyiho (1891 — 1976), ktorý to nazýva „tichým poznaním“:

Pozorovaním majstra a napodobňovaním jeho úsilia v prítomnosti jeho príkladu si učeň podvedome osvojuje pravidlá umenia vrátane tých, ktoré nie sú majstrovi výslovne známe. (Polanyi, Personal Knowledge — Osobné znalosti, str. 53)

Takéto získavanie učeníkov, ako ho vidíme v Kristovom živote, zahŕňa viac než len formálne, slovné inštrukcie. Učeníci nielen počúvajú svojho Majstra hovoriť o Jeho remesle, ale pozorujú ho pri práci a potom dostávajú priebežné inštrukcie, keď On na oplátku sleduje ich prvé úsilie a hovorí do ich vznikajúcich schopností.

A teraz vy čiňte rybárov

Ako sa teda toto duchovné rybárstvo vyvíjalo počas Ježišovej služby? Najmä v Matúšovom evanjeliu, od Ježišovej výzvy v 4. kapitole až po Jeho poverenie v 28. kapitole, je výnimočné pozorovať Jeho opakovanú pozornosť, uprednostňovanie a investovanie do svojich učeníkov.

Znovu a znovu, od jednej kapitoly k druhej, a často od jedného opisu k druhému, sa Ježiš pohybuje vo verejnej a súkromnej sfére života, ukazuje rytmus prijímania „zástupov“ (verejne) a potom venuje úplnú pozornosť „svojim učeníkom“ (súkromne). Je ochotný prijať a požehnať masy, ktoré ho hľadajú, ale sám vyhľadáva svojich učeníkov, aby investoval len do niekoľkých ľudí. (Sami si to všimnite, keď si prelistujete Matúšovo evanjelium a budete v rôznych častiach hľadať v prvých a posledných riadkoch slová zástup a učeníci).

Ježiš, Učiteľ, ich povolal, aby ho nasledovali, a viac ako tri roky ich učil, v jednom prostredí za druhým, v domoch i uprostred veľkých zástupov, na dlhých cestách medzi mestami a aj pri jedle — jeden rozhovor za druhým, jeden deň za druhým. Sám Kristus im ukazoval kresťanský život zvnútra i zvonku, vo verejnom vyučovaní i v súkromnej modlitbe. A teraz mali aj oni činiť učeníkov.

Konkrétne hovorí: „Čiňte mi učeníkmi všetky národy“ — čo na nich muselo zapôsobiť prinajmenšom dvojnásobne.

Činenie učeníkov

Najprv je tu vzťahový kontext, ktorý sme sledovali.

Kresťania dnes často hovoria o „učeníctve“, takže by mohlo byť užitočné objasniť, aké konanie a postupy si Ježišovi učeníci predstavili, keď im povedal, aby „činili učeníkov.“ Učeníctvo je v tomto kontexte proces, v ktorom stabilný, zrelý veriaci na určitý čas investuje do jedného alebo niekoľkých mladších veriacich, aby im pomohol rásť vo viere — vrátane pomoci v tom, aby investovali aj do iných, ktorí budú investovať do iných. (Pavol dáva takéto pokyny svojmu žiakovi v 2Tim 2:2, aby vychovával vedúcich v efezskom zbore.)

Činenie učeníkov si vyžaduje nejakú štruktúru (konkrétne lekcie a témy, cez ktoré sa treba prepracovať), ako aj priestor, ktorý umožňuje učiteľovi hovoriť do neplánovaných momentov, keď sa objavia. Takýto proces je jednak riadený a zároveň organický, a zahŕňa hovorenie pravdy a zdieľanie života. Množstvo času predstavuje pôdu, v ktorej môže rásť kvalitný čas.

Formálne a neformálne

Prevažná väčšina Ježišovho času s Jeho učeníkmi nebola formálna. Marek 3:14 hovorí: „Vtedy ustanovil Dvanástich, ktorých nazval apoštolmi, aby boli s ním… “ (Ekumenický preklad). Skôr než ich poslal kázať, potrebovali byť najprv so svojím Majstrom, počúvať Jeho pokyny, sledovať Jeho život a osvojiť si Jeho spôsoby — nie s hodinami tikajúcimi v pozadí, ale s priestorom, časom a presahom každodenného života, ktorý podporuje taký účinok, aký mal Ježiš na svojich učeníkov.

Je úžasné, čo tri roky s Ježišom urobili s touto skupinou mladých Galilejčanov. Všetci boli outsidermi vtedajšieho náboženského zriadenia; nikto z nich nemal rabínske vzdelanie ako Pavol. A predsa po Kristovom nanebovstúpení a vyliatí Jeho Ducha mohli náboženské autority na vlastné oči vidieť hlboké Kristove stopy na jeho ľuďoch:

Keď videli smelosť Petrovu a Jánovu a dozvedeli sa, že sú neučení a prostí ľudia, divili sa; lebo ich poznali, že boli s Ježišom. (Sk 4:13)

Ježiš nepohŕdal zástupmi. On ich prijímal. Učil ich. Uzdravoval ich. Ale nevyhľadával ich. Jeho dni sa točili okolo jeho učeníkov. A keď prišiel čas obrátiť sa k nim a dať im svoje poverenie, nepovedal: „Priveďte zástupy.“ Povedal: „Čiňte mi učeníkmi všetky národy.“

Cieľom sú „všetky národy“

A potom je tu zameranie na všetky národy.     

D. A. Carson vo svojom komentári k Povereniu poznamenáva, že hoci „hlavná imperatívna sila“ a „hlavný dôraz“ je na slovese „čiňte učeníkov“, nemali by sme podceňovať alebo prehliadať účinok slova ísť („choďte a čiňte učeníkov“). Zotrvávanie v Jeruzaleme alebo v Galilei na neurčito nenaplní poslanie. Mohli by sme povedať, že je tu neredukovateľná „odstredivá sila“ nielen v príčastí, ale aj v predmete slovesa „všetky národy“.

Ježišove poverenie má hĺbku aj vzdialenosť. Áno, Jeho učeníci sa snažia „obrátiť ľudí“ — nič menej by nestačilo. Musia byť evanjelizátormi. Ale Ježiš žiada viac. Jadrom Jeho poverenia je hĺbka činenia učeníkov. A nevyhnutný účinok a impulz je vonkajší, expanzívny, evanjelizačný, dokonca globálny. Poverenie usmerňuje Kristov ľud, aby „išiel do hĺbky“ aj „vychádzal von“ — lokálne aj do iných miest a národov.

Všetko, čo prikázal

Teraz, keď ideme — cez ulicu, po chodbách, do kostola alebo do kaviarne, do nového vzťahu alebo na ďalšie stretnutie, na druhý koniec mesta alebo do nového štátu, alebo cez oceán, alebo do novej kultúry či cudzieho jazyka –, činíme učeníkov a ponúkame svoje slová, čas a pozornosť po celé mesiace, či dokonca roky, a predkladáme svoje vlastné životy ako príklad.

Sme trpezliví, hovoríme s milosťou, na jednoduché otázky odpovedáme s pokorou a ako Ježišovi učeníci sami poukazujeme našim „učeníkom“ nie na nás, ale na Neho. A keď sa sústredíme na činenie učeníkov, a nie na moderné a fascinujúce priťahovanie davov, zistíme, že náš život a služba nadobúdajú úplne nový tón, možno dokonca tón samotného Krista.

A keď sa snažíme žiť a slúžiť podobne ako On, nanovo si uvedomujeme, že Ježiš je skutočne jedinečný. Všetka autorita patrí Jemu. Poverenie je Jeho. Cirkev je Jeho. Prísľub Božej prítomnosti je Jeho. Uctievame Ho a zároveň učíme ostatných, aby robili to isté.

Poznámka redaktora: Prevzaté z Chcemviac.com

David Mathis

je šéfredaktorom desiringGod.org, kazateľom a profesorom na teologickom seminári v Minneapolise, USA.