Dodnes vždy, keď stojím za kazateľnicou a poviem veci ako: „Všetci skutoční svätí vytrvajú do konca a nikto nebude stratený,“ musím sa zakaždým uštipnúť. Vnútorne sa zasmejem a pomyslím si: Čo by mi povedal ten 22-ročný mladík, keby ma teraz počul?
Vidíte, nebol som vždy kalvinista.
Bol som vychovaný ako klasický arminián v tradícii baptistickej slobodnej vôle. Ako tínedžer som sa zahryzol do teológov ako F. Leroy Forlines a J. Matthew Pinson spolu so staršími učencami ako James Arminius a John Wesley. Ako 22-ročný muž som veril a učil som, že milosť je vždy nevyhnutná, ale nikdy nie je neodolateľná a že praví kresťania môžu opustiť Krista a stratiť svoje postavenie ospravedlnených.
Za týmito presvedčeniami sa skrýval pohľad na vzťah Boha a človeka, ktorý vyzeral asi takto: ľudia boli stvorení tak, aby žili v láskyplnom vzťahu s Bohom. Povaha tohto láskyplného vzťahu si z našej strany vyžaduje slobodnú – a nepredurčenú – odpoveď. Aby som citoval Forlinesa, videl som Boha pracovať s človekom skôr vo „vzťahu vplyv a odpoveď“ než ako vo „vzťahu príčina a následok“ (ako si mysleli kalvinisti). Boh nás mohol ovplyvniť, ale rešpektoval našu osobnosť tým, že konečné rozhodnutie vždy nechal na nás. A Boh to urobil nie preto, že bol slabý, ale preto, že chcel, aby vzťah takto fungoval.
A ak sa pýtate, aký je rozdiel medzi Bohom, ktorý ovplyvňuje, a Bohom, ktorý spôsobuje, dá sa to zhrnúť jedným slovom: záruka. Forlines to vyjadril vo svojej knihe Hľadanie pravdy takto:
Myslím si, že popis Božieho vzťahu k človeku, ktorý by uviedli kalvinisti, by sa veľmi podobal môjmu opisu vplyvu a reakcie. Výsledok by však považovali za zaručený. . . . Kedykoľvek je výsledok zaručený, máme do činenia s príčinou a následkom. Keď záruka zmizne, aj kalvinizmus je preč.
Má pravdu. Vtedy som s ním súhlasil; aj teraz s ním súhlasím. Len som prešiel na druhú stranu. Takže, čo sa stalo? Krátka odpoveď je, že som narazil na Rim 8:28-30.
Vášnivý kazateľ, problematická pasáž
Rimanom 8:28–30 sa často nazýva „zlatá reťaz vykúpenia“ – nazýva sa tak kvôli jej piatim „ohnivkám“ božského predzvedenia, predurčenia, povolania, ospravedlnenia a oslávenia.
Ako arminián som Rimanom 8:28–30 videl ako problematickú pasáž. Verš 29 bol určite kľúčovým dôkazom pre vieru, ktorá je založená na vyvolení na základe predvídanej viery. Ale zvyšok bol ťažký. Vedel som, čo o tom hovoria moji preferovaní komentátori, ale nikdy som s tým nebol úplne spokojný. Označil som to teda za anomáliu. Veď predsa žiadny teologický systém nevysvetľuje všetko dokonale.
Potom som začal počúvať kázne Johna Pipera z Rimanom a môj svet sa zmenil. Písal sa rok 2004, mal som 22 a nikdy som nepočul také kázanie. Jeho pedantný výklad odhalil všetky slabosti, ktoré som už aj sám cítil pri interpretácii textu, a odhalil niekoľko nových. Nemôžem povedať, že som z týchto kázní vyšiel ako presvedčený kalvinista. Ale moja arminiánska dôvera bola vážne otrasená. Nakoniec som si uvedomil, že Pavlova zlatá reťaz, podobne ako kalvinizmus, sú predovšetkým o záruke.
Bude reťaz neprerušená?
Dovoľte mi rozložiť verše 29–30 a pomôcť nám tak znázorniť argument. (Čítajte zľava doprava zhora dolu a pozorne si všimnite slová kurzívou a nad nimi zodpovedajúce písmená.)
Ako arminián som prirodzene súhlasil s komentátorom Josephom Bensonom: „Apoštol nepotvrdzuje. . . že presne ten istý počet osôb je povolaný, ospravedlnený a oslávený.“ To by napokon znamenalo záruku. Čím viac som však pasáž skúmal, tým viac sa mi zdalo, že práve to Pavol tvrdil.
Najskôr zvážte každé ohnivko jednotlivo. (Pre lepšiu prehľadnosť som ich označil písmenami.) Pavol začína opisom skupiny ľudí podľa toho, čo pre nich Boh robí („tí, ktorých vopred poznal“). Potom pridáva niečo ďalšie, čo Boh robí pre tú istú skupinu ľudí („tých aj predurčil“). Slovo „aj“ v každom odkaze nám hovorí, že máme do činenia s rovnakými ľuďmi na oboch poloviciach. Vopred poznal tých, ktorých aj predurčil. Preto A = B. Toto platí v každom očku reťazca.
Potom si však všimnite, že sa jednotlivé oká prekrývajú. Druhé sloveso v každom riadku slúži ako prvé sloveso v ďalšom. To je to, čo viaže päť klauzúl ako články v reťazci. A preto som nakoniec musel dospieť k záveru, že sme sa s Bensonom mýlili. Pavol potvrdzuje, že presne ten istý počet ľudí – v skutočnosti presne tá istá skupina ľudí – je vopred poznaná, predurčená, povolaná, ospravedlnená a oslávená. Alebo sa to dá vyjadriť takto: A = B = C = D = E.
Ako arminián som bol nútený tvrdiť, že týchto päť krokov bolo iba všeobecným sledom, cez ktorý museli prejsť všetci skutoční svätí, bez záruky, že tí, ktorí sú v skupine A, sa dostanú aj do skupiny E. Veril som, že niektorí môžu vypadnúť v ktoromkoľvek štádiu procesu. Neboli to ako oká reťaze, ale skôr ako terč, kde smerom dovnútra je každý kruh menší.
Čím viac som však konkrétny jazyk skúmal, tým neprijateľnejšou sa mi táto viera stávala. To ma nevyhnutne posúvalo ku kalvinizmu. Veď ak všetci povolaní sú aj ospravedlnení, tak povolanie musí zaručovať vieru, lebo viera predchádza ospravedlnenie (Rim 5:1). Ďalej ak všetci ospravedlnení sú oslávení, tak ospravedlnenie musí byť trvalým stavom – verdiktom, ktorý Boh nikdy neodvolá.
Toto som si nepríjemne vždy uvedomoval, hoci som to celkom nechápal, kým som nepočúval Pipera. On sa však dotkol ešte jedného problému, ktorý som si dovtedy neuvedomoval.
Zaručený zámer zlatej reťaze
Je dôležité uvedomiť si, prečo vôbec Pavol túto reťaz vytvára. Odpoveď nájdeme v známom verši 28:
Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha, ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia.
Všimnite si, že Pavol tu neformuluje iba jednoduchý fakt (tzn. “Všetky veci slúžia na dobro…”). Pavol vyjadruje poznanie (tzn. “Vieme, že všetky veci slúžia na dobro…”).
To vyvoláva otázku: „Ako to vieme?“ Akú môžeme mať záruku, že napriek všetkému, všetky veci slúžia a budú slúžiť na dobro tým, čo milujú Boha a ktorí sú ním povolaní? To je otázka, na ktorú existencia zlatej reťaze odpovedá. Preto 29. verš začína slovom „lebo/preto“. Poskytuje totiž argument nato, ako vieme verš 28. Ten argument v skratke znie: Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo sú povolaní, lebo ak ste povolaní, tak to znamená, že ste boli vopred poznaní a predurčení, aby ste boli podobní obrazu jeho Syna. To znamená, že teraz ste ospravedlnení a nakoniec budete aj oslávení.
Vieme to tak, že táto reťaz je neprerušená.
Forlines mal pravdu. V arminiánskej schéme vplyvu a odpovede neexistuje záruka. Lenže to by zároveň rušilo zámer celej pasáže, lebo Pavlovi ide práve o záruku. Ak ľudia môžu kedykoľvek vypadnúť z reťaze, tak nemôžeme vedieť, že všetky veci slúžia na dobro tých, čo sú povolaní. Môžu, ale aj nemusia, lebo výsledok v konečnom dôsledku závisí od tých, čo sú povolaní. Podľa toho by mnohí povolaní neboli nikdy ospravedlnení a ešte menej by bolo oslávených.
Dobrá správa však je, že táto reťaz je neprerušiteľná, lebo ju vytvára sám Boh. To neznamená, že naše kázanie či viera sú prebytočné. Neznamená to ani, že si môžeme byť istí svojou spásou bez ohľadu na to, či vytrváme. Znamená to iba jednoducho, že Boh neponechal zostavenie Kristovej rodiny v rukách nevyspytateľných ľudských bytostí. Boh nielen ovplyvňuje – on predurčuje. To je dôvod, prečo všetky veci slúžia (a budú slúžiť) na dobro povolaným a Kristus bude prvorodený medzi mnohými bratmi (Rim 8:29).
Boh to má pod kontrolou. Výsledok je istý. Priatelia, to je záruka!
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. https://www.thegospelcoalition.org/article/romans-8-made-calvinist/
