Biblia a teológia

Ako môže byť svet plný zla a utrpenia súčasťou Božieho plánu?

Problém zla

Spomedzi všetkých desivých obrazov z druhej svetovej vojny, jej hríbovitých mrakov a plávajúcich mŕtvol, mi jeden vyniká. Fotografia bola urobená v roku 1942 pri Ivanhorode na Ukrajine. Matka beží zľava doprava, drží a možno aj chráni svoje dieťa.

Samotná scéna nebola výnimočná. Odohrala sa desiatky miliónov krát, v desiatkach národov, rodinám, na ktoré história už dávno zabudla.

Mimoriadne je to, že niekto sa rozhodol zachytiť túto scénu na film, niekto, kto schválil to, čo táto fotografia zobrazovala.

Vľavo stojí nemecký vojak, puškou mieri na matku s dieťaťom. Len zlomok sekundy po zhotovení tejto fotografie bola matka a dieťa mŕtve.

V čase, keď píšem tento článok, sme sa práve dozvedeli o osude židovskej rodiny, ktorá bola zajatá pri teroristickom útoku 7. októbra 2023. Teroristi z Gazy zajali rodinu Bibasovcov a potom v zajatí zabili matku Širi a jej dvoch synov. Jedno z detí uškrtených holými rukami malo štyri roky. Druhé, s ryšavými vlasmi ako jeho brat, malo len desať mesiacov.

Práve teraz, keď píšem tento článok, sme si pripomenuli aj trojročné výročie invázie Ruska na Ukrajinu, ktorú Vladimir Putin označil za denacifikačnú kampaň. A tak sa mi Ivanhorodské polia nezdajú také vzdialené a rok 1942 sa mi nezdá taký dávny.

Kde je teda Boh vo svete plnom toľkého zla?

Túto otázku si nemôžem neklásť, keď sa pozerám na dnešný svet. A je to otázka, ktorej sa určite nevyhnem, keď sa pozriem do histórie. Môže byť tento padlý, brutálny a krutý svet naozaj Božím plánom? Každý večer sa moja rodina schádza v našej domácej knižnici, aby sme čítali Bibliu, spievali a modlili sa. Môj starší syn sa často pýta na vojnu na Ukrajine. Čo mu odpoviem? Aká je Božia odpoveď na naše mnohé vrúcne modlitby?

Hlúpa láskavosť

Keď sa obrátime k Písmu, nájdeme tam všetko, len nie bezpečné a sterilné odpovede. Naopak, mnohí z najvernejších, inšpirovaných autorov Písma, si kladú tie isté ťažké otázky. Pripomíname si knihu Nárekov, 3. kapitolu, pretože je to jedna z najkrajších pasáží v celej Biblii a je inšpiráciou pre jednu z najväčších piesní v našom spevníku. V Nárekoch 3:21-24 čítame:

Na toto si upriamim srdce,
to si však vezmem do hlavy,
na toto budem čakať:
na prejavy Hospodinovej milosti, že neprestávajú,
že sa nekončia dôkazy jeho zľutovania.
Každé ráno sú nové,
nesmierna je tvoja vernosť.
Môj podiel je Hospodin,
vraví moja duša,
preto budem čakať na neho.

Keď však v kapitole pokračujeme ďalej, pohľad proroka Jeremiáša, alebo aspoň jeho tón, sa začne meniť a zatemňovať. V Nárekoch 3:43-48 čítame:

Skryl si sa v hneve a prenasledoval si nás,
zabíjal bez súcitu.
Skryl si sa v oblaku, aby k tebe neprenikla modlitba.
Smeti a odpad si z nás urobil medzi národmi.
Všetci naši nepriatelia na nás otvárali ústa.
Hrôza a jama na nás čakala, spustnutie a skaza.
Moje oči prelievajú potoky vôd nad skazou dcéry môjho ľudu.

Môžete si predstaviť tieto slová v mysli a na perách Shiri Bibasovej, keď sa chúlila vo svojom dome v Nir Oze a neskôr sa v zajatí snažila ochrániť svojich dvoch synov. Viete si predstaviť, ako sa jej na tvári zračí číra hrôza, keď teroristi na video zachytili utrpenie, ktoré malo viesť k jej smrti a smrti jej synov.

A viete si predstaviť tieto slová, túto divokú hojdačku emócií, keď židovské rodiny konečne vystupovali z dobytčích vagónov v koncentračných táboroch a čakal ich osud, o ktorom s odstupom času vieme, že už bol spečatený. Možno nikto nezachytil tieto emócie tak dojemne ako Vasilij Grossman vo svojom klasickom románe z dvadsiateho storočia Život a osud. Jeho židovská matka zahynula v ukrajinskom Berdičeve rukou útočiacich Nemcov v roku 1941.

Grossman písal o nadšení, ktoré Židia pociťovali, keď unikli zo smradľavých, stiesnených vagónov a bolo im povedané, že idú rovno do kúpeľov. „Žiadny milosrdný Boh,“ napísal Grossman, „nemohol vymyslieť nič láskavejšie.“

Čoskoro, samozrejme, spoznali realitu. V priebehu niekoľkých minút boli starší ľudia, ženy a deti splynovaní a potom spopolnení. Ako je vôbec možné pochopiť takéto zlo? Ako mohli otcovia a manželia ďalej žiť so svojím smútkom?

„Ako môže človek ďalej existovať,“ napísal Grossman, „keď na oblohe vidí žiaru ohňa, ktorý planie s novou silou? Teraz musia horieť ruky, ktoré bozkával, teraz oči, ktoré ho obdivovali, teraz vlasy, ktorých vôňu dokázal rozoznať aj v tme, teraz jeho deti, jeho žena, jeho matka.“

Grossman, veterán Červenej armády, sa preslávil otázkou, či sa Sovieti a nacisti naozaj tak veľmi líšili, keď mali spoločnú túžbu po masovom vraždení. Stal sa však jedným z najobľúbenejších a najuznávanejších spisovateľov 20. storočia vďaka svojmu daru zobrazovať dojemné scény lásky uprostred hrôz holokaustu. Z jeho pera cítiť bolesť z lásky, ktorá nemôže nikdy vyhasnúť, z lásky medzi matkou a jej synom.

„Táto láskavosť, táto hlúpa láskavosť, je to, čo je v človeku skutočne ľudské,“ napísal Grossman. „Je to to, čo človeka odlišuje, najvyšší výdobytok jeho duše. Hovorí to, že život nie je zlý!“

Nárek nad zlom

Novú knihu Kde je Boh vo svete plnom zla? som napísal ako nárek nad zlom – minulým, súčasným aj budúcim. Písal som o Božom obraze a nespočetných pokusoch vyhubiť život a obviniť z toho jeho Autora. Písal som o zle v nás – o našej vojne so svetom, telom a diablom – a o našej zúfalej potrebe pevnej lásky Hospodina, ktorého milosrdenstvo sa nikdy nekončí.

Problém zla je problémom ľudstva a pokory. Klásť Bohu ťažké otázky je v poriadku, dokonca vítané. Je to v súlade s Písmom a je to súčasť toho, čo znamená byť stvorený na Boží obraz. Problémom ale je, že sa nám jeho odpovede nie vždy páčia. Pretože v Písme, rovnako ako v dejinách, vidíme, že sme schopní lepších aj horších vecí, než si vieme predstaviť.

„Dobrí aj zlí ľudia sú schopní slabosti,“ poznamenal Grossman. „Rozdiel je jednoducho v tom, že zlý človek bude celý život hrdý na jeden dobrý skutok – zatiaľ čo čestný človek si svoje dobré skutky takmer neuvedomuje, ale na jeden svoj hriech spomína celé roky.“

Pravda je prvou obeťou každého veľkého zla. Je toho veľa, čo o Božích cestách vo svete nechápeme. Zlo sa začína, ako v rajskej záhrade, keď si predstavujeme, že sme múdrejší ako Boh, keď berieme pomstu do vlastných rúk, keď rozdeľujeme ľudí na dobrých a zlých namiesto toho, aby sme identifikovali hriech, ktorý nás oddeľuje od Boha. Jedine Kristus nás môže vyslobodiť z kolobehu pomsty, ktorý roztáča náš svet (Rim 8:2; Ga 5:1).

Kniha Nárekov nevyrieši napätie, s ktorým sa stretávame v tretej kapitole. Na konci knihy čítame v Nárekoch 5:19-22:

Ty, Hospodin, tróniš naveky,
tvoj trón trvá z pokolenia na pokolenie.
Prečo na nás stále zabúdaš a opúšťaš nás na dlhý čas?
Priveď nás opäť k sebe, Hospodin, a my sa vrátime.
Obnov naše dni, ako boli oddávna.
Azda si nás úplne zavrhol?
Tak veľmi sa hneváš na nás?

Keď sa pozrieme na kríž, nájdeme riešenie, ktoré Boh plánoval už od začiatku. Keď vidíme Krista, vieme, že Boh nás neodmietol. Boh sa na svoj ľud nehnevá, pretože „toho, ktorý nepoznal hriech, urobil za nás hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“ (2Kor 5:21).

Kde je teda Boh vo svete plnom toľkého zla? Pozrite sa na Krista – on je odpoveď na naše modlitby, záruka našej budúcnosti, víťaz nad hriechom a smrťou!

Témy:

Collin Hansen

je redakčným riaditeľom Spoločenstva evanjelia (The Gospel Coalition) v USA. Vyštudoval teológiu, žurnalistiku a históriu. Spolu s manželkou žijú v americkej Alabame.