Mnoho kresťanských rodičov vie o Pavlových inštrukciách, že nemajú dráždiť alebo provokovať svoje deti (Ef 6:4, Kol 3:21). Ale hranica medzi milujúcou disciplínou a dráždiacou disciplínou sa možno niekedy ťažšie rozoznáva, najmä keď sa rodičia snažia pracovať s jedinečnými osobnosťami svojich detí.
Hoci neexistuje univerzálny návod na to, ako vychovávať deti, Pavol nám dáva dva jasné znaky, kedy sa dieťa cíti podráždené: je nahnevané a je znechutené.
Viac ako 15 rokov poskytovania poradenstva mladým dospelým, ktorí zápasili s následkami toho, ako boli vychovávaní, ma prinútilo zamyslieť sa nad špecifickým správaním rodičov, ktoré u väčšiny detí vedie k pocitom hnevu a k tomu, že majú chuť rezignovane všetko vzdať. Existuje typ rodičovskej výchovy, ktorá prekračuje hranicu vedenia a výchovy a pôsobí autoritársky a dráždivo. A je veľmi dôležité pochopiť rozdiel medzi nimi preto, že naša výchova zanecháva stopy na našich deťoch, ako aj preto, že naše rodičovstvo má reflektovať evanjelium.
Prečo na tom tak záleží?
Ak by ste si prečítali kapitoly, ktoré sú pred týmto príkazmi pre rodičov, videli by ste jednu vec úplne jasne: Pavol sa nevie nasýtiť evanjelia. Predtým než začne dávať praktické príkazy ohľadom rodinnej dynamiky, najprv venuje čas tomu, že chce vyjadriť úžasnú realitu toho, že nás Boh „predurčil“ na adopciu „pred stvorením sveta“ (Ef 1:4-5) „na chválu a slávu jeho milosti“ (Ef 1:6).
Pavol vysvetľuje, že to, že sme Božími deťmi, nemá nič spoločné s našim výkonom alebo našou schopnosťou splatiť mu jeho milosť. Naša adopcia bola záchranná akcia, plán „vykúpenia“, ktorý Ježiša stál jeho „krv“ (Ef 1:7). Aby nás očistil od našich hriechov, Boh nás „zahrnul“ svojou „milosťou“ „vo všetkej múdrosti a rozumnosti“ (Ef 1:7-8), aby „všetko, čo je na nebi i na zemi“ zjednotil v Kristovi (Ef 1:10).
Tí, ktorí sú do Božej rodiny adoptovaní bez akejkoľvek zásluhy, získavajú „nového človeka, ktorý sa obnovuje, aby nadobudol poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril,“ čo vedie k tomu, že tento nový človek má „milosrdný súcit, dobrotivosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“ (Kol 3:10,12). Spasenie produkuje pokoj, lásku a vďačnosť v srdciach veriacich (Kol 3:14-15; Ef 2:17; Ef 5:2), pretože evanjelium „nás vytrhlo z moci tmy a prenieslo do kráľovstva jeho milovaného Syna” (Kol 1:13).
Po týchto bohatých kapitolách, ktoré prekypujú pravdami evanjelia, Pavol hovorí: „Nedráždite svoje deti k hnevu“ (Ef 6:4) a „Nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli“ (Kol 3:21). Mali by sme túto výzvu vyhýbať sa výchove, ktorá dráždi a provokuje, brať vážne, lebo naša výchova je odrazom evanjelia.
Tri spôsoby, akými dráždime deti
Rodičia sú múdri, ak si všimnú, že ich dieťa sa zdá byť nahnevané alebo znechutené a mali by sa zamyslieť ako ich správanie mohlo ovplyvniť ich dieťa. Po rokoch rozhovorov s deťmi z kresťanských rodín v tínedžerskom veku a veku mladých dospelých, som si všimla tri typy výchovného prístupu, ktoré či už zámerne alebo nezámerne bežne dráždi deti až do bodu hnevu a znechutenia.
1. Obviňovanie
Obviňovanie sa snaží zväčšiť pocit viny u ľudí s cieľom formovať alebo ovládať ich správanie. Môže to vychádzať z túžby ochrániť deti od potenciálneho nebezpečenstva alebo budúcej bolesti, ale často to ukazuje, že rodič si od dieťaťa niečo nárokuje. Rodič možno hovorí niečo ako:
- „A to ti na mne vôbec nezáleží?“
- „Ak by som ti nepomáhal, tvoj život by bol úplný chaos.“
- „Ja pre teba makám a ty sa mi takto odvďačíš?“
- „Ja keď som bol v tvojom veku, ja som už…“
Namiesto toho, aby sme jemne a tvorivo viedli dieťa k Božej zmocňujúcej láske, ktorá nás motivuje robiť to, čo je správne, rodič považuje svoje potreby, túžby a úspechy za dôležitejšie.
Ak v situácii, keď naše deti neposlúchajú alebo robia niečo nebezpečné, je našou hlavnou reakciou to, že situáciu zameriame na seba, mali by sme sa zamyslieť, či sa nám náhodou nestáva, že naše deti obviňujeme. Učíme naše deti veriť, že Ježiš by mal mať „vo všetkom prvenstvo“ (Kol 1:18) alebo že by sme prvými mali byť my?
Keď sa pri formovaní správania našich detí uchyľujeme k vyvolávaniu pocitu viny, nahrádzame príbeh evanjelia milosti svetonázorom nárokov. Realita Kristovej smrti a vzkriesenia by mala kresťanských rodičov uvoľniť, aby pokojne vytvárali bezpečné prostredie pre produktívny dialóg a „nepokrytecké“ spoločenstvo (1Pt 1:22), ktoré je zamerané na Kristovo prvenstvo (Kol 1:18). Rozhovory plné pravdy evanjelia budú prinášať pokoj (Kol 3:15); rozhovory, v ktorých si niečo nárokujeme prinesú zmätok, hnev a budú deti viesť k tomu, že znechutené chcú všetko vzdať.
2. Ľuďmi vytvorené pravidlá
Keď ukazujeme našim deťom evanjelium milosti, máme zodpovednosť naučiť ich milovať a podriaďovať sa Božiemu zákonu, ktorý je odrazom jeho dokonalej dobrotivosti, múdrosti a lásky. Pritom si musíme dávať veľký pozor na to, aby sme robili rozdiel medzi Božím zákonom a našimi preferenciami.
Je dobré mať rozumné štandardy pre dieťa ako funkčnú časť rodinného systému, ale ak sú tieto štandardy nekonzistentné, nečakané alebo nespravodlivé, dieťa môžete podráždiť. Napríklad, ak dieťa na nejaké konkrétne pravidlo alebo očakávanie neustále reaguje hnevom alebo chuťou všetko vzdať, rodičia by boli múdri, ak by sa zamysleli nad tým, či je toto pravidlo skutočne potrebné. Ak by ho zrušili, viedlo by to ich dieťa k tomu, že by nejakým spôsobom neposlúchalo Boží zákon? Alebo je to jednoducho len otázka toho, čo by sa vám ako rodičom páčilo?
Zamyslite sa nad tým, aké situácie a problémy zvyknú byť rozbuškou konfliktu medzi vami a vašim dieťaťom. Najmä keď sme rodičmi tínedžerov a dospelých detí, očakávania ohľadom toho, ako budeme sláviť sviatky, ako často si budeme volať alebo četovať každý týždeň, ako by mali vychovávať svoje deti a ako by mali robiť rozhodnutia, môžu viesť k hnevu a chuti všetko vzdať, ak naše vlastné preferencie premeníme na pravidlá.
Keď dieťa nesúhlasí s pravidlami alebo názormi rodičov, môže to byť jednoduché označiť ho za neposlušné alebo nerešpektujúce. Ale evanjelium by nám malo dať slobodu vypočuť si naše deti, ak sa cítia určitým pravidlom nahnevané alebo ich to ženie k chuti všetko vzdať. Skôr ako frustráciu dieťaťa, tínedžera alebo dospelého odignorujú, by sa rodičia mali zamyslieť nad tým, či svoje očakávania dostatočne jasne odkomunikovali a či sú vhodné pre obdobie života, v ktorom sa dieťa aktuálne nachádza.
3. Hnev
Hnev sa dá často v rodičovstve veľmi ľahko ospravedlniť. Často si myslíme, že je to jediná vec, ktorá naše deti osloví. Ale ak sme úprimní, vieme, že hnev voči našim deťom je len veľmi zriedkavo, ak vôbec niekedy, spravodlivý (Ef 4:26). Väčšinou vychádza z nesprávneho pocitu, že si niečo zaslúžime alebo pyšného nárokovania si rešpektu.
Počula som príliš veľa príbehov o kresťanských rodičoch, ktorí na svoje deti mierili nožmi, hádzali po nich veci, strkali ich o stenu alebo sa im verbálne vyhrážali. Takéto správanie nielenže deti dráždi; ide už o zneužívanie.
Ale ak sme sa aj neznížili k takýmto prejavom, sú aj iné spôsoby, akým je vyjadrovanie hnevu normalizované: kruté slová, krik, škaredé pohľady či oslovenia, vysmievanie sa a sarkazmus. Tieto typy správania neprinášajú pokoj, jednotu a porozumenie; naopak, oddeľujú nás od našich detí a veľmi výrazne ich vedú k znechuteniu. Náš hnev môže naše deti donútiť k tomu, aby nás krátkodobo poslúchali, ale nepomôže im to rásť v zbožnej spravodlivosti (Jk 1:20).
Čo ak už dráždim svoje dieťa
Nie každý hnev a chuť všetko vzdať u detí vychádza zo správania ich rodičov. Môžu byť aj iné dôvody, prečo dieťa zápasí s týmito pocitmi. Ale pokyn v Efezanom 6:4 a Kolosanom 3:21 nám pripomínajú, aby sme porozmýšľali nad tým, ako naše správanie môže ovplyvňovať naše deti a volajú nás, aby sme boli rodičmi, ktorí svoje deti vychovávajú v súlade s Kristovým evanjeliom.
Či už naše deti bývajú s nami alebo už žijú sami, evanjelium by nám malo dať slobodu pokorne prijímať ich spätnú väzbu, skutočne sa ich snažiť pochopiť, úprimne sa ospravedlniť za naše správanie, ktoré by naše deti mohlo dráždiť a zámerne sa k nim správať dôstojne a s rešpektom. Tieto rozhovory možno budú dlhé a bolestivé, možno budete potrebovať pomoc kazateľa, mediátora alebo poradcu. Ale sú potrebné pre skutočné uzmierenie. Ak viete, že ste svoje dieťa nahnevali alebo doviedli k tomu, že je rezignované a skľúčené kvôli vášmu správaniu, hľadajte pokoj pokiaľ to závisí od vás (Rim 12:18).
Nemusíte sa báť, že ak sa svojim deťom úprimne ospravedlníte, že to budú zneužívať. Možno budete prekvapení, ale môže to viesť k presnému opaku. Keď rodičia otvorene vyznávajú svoje hriechy a hľadajú efektívny spôsob, ako byť konzistentní, ich deti sa budú cítiť bezpečnejšie a slobodnejšie v ich túžbe užívať si spoločnosť svojich rodičov a budovať zdravý vzťah. Toto je to, čo prináša skutočný život evanjelia – úprimné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, ktoré sú založené na láske, pokoji a vďačnosti, nie na hneve a chuti rezignovane všetko vzdať.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
