Poznámka redaktora: Článok patrí do série Ako (ne)rozumieť Biblii.
Už pred tým, než otvoríme Bibliu, máme často v hlave otázku: „Čo by som mal robiť?“ V lepšom prípade jej miernejšiu formu: „Čo sa dozviem o sebe?“ To preto, lebo radi hľadáme v Biblii seba. Nie sú to práve najlepšie otázky. Nie, nie sú katastrofálne, lebo Biblia skutočne hovorí aj to, akí sme my a aj to, čo by sme mali robiť. Nie je to však jej primárny dôraz.
Pod dôrazom myslím to hlavné, o čom sa v Biblii hovorí, resp. to hlavné, čo nás Pán Boh chce cez biblických autorov naučiť.
Keď sa na Bibliu pozrieme ako celok, tak uvidíme, že to hlavné, čo nás Biblickí autori chcú naučiť, je, biblický svetonázor. To znamená odpovede na otázky typu Aký je Boh? Aký je človek? Aký je tento svet? Aké sú naše najväčšie problémy? Aké (nie)sú riešenia? Aký je Boh vo vzťahu k človeku? Aký je človek vo vzťahu k Bohu? Aký je Boh vo vzťahu k tomuto svetu?
Áno, Biblia hovorí o tom, akí sme my, ľudia. No hovorí to hlavne v kontexte nášho vzťahu k Bohu. Alebo, lepšie povedané, Božieho vzťahu k nám. Jej dôrazom je Boh a jeho konanie v ľudských dejinách, vrcholiace prvým a druhým príchodom Ježiša Krista.
Hľadajme teda v Biblii hlavne Boha. Skúmajme, aký je a čo robí.
Ale v Biblii sú predsa oddiely – dá sa namietnuť – kde sa jasne popisuje nejaké ľudské konanie – nie je to pre nás pozitívny alebo negatívny vzor? A čo novozmluvné oddiely, kde autori priamo hovoria, čo máme robiť?
Na tieto námietky budeme vedieť dobre odpovedať, keď trocha odstúpime od konkrétnych pokynov či príkladov a pozrieme sa na ich širší kontext. Tým je celá biblická kniha a veľký príbeh Biblie. Biblia často uvádza dobré správanie ako vzor ideálneho Božieho človeka. Zlé, hriešne správanie nám zas vysvetľuje, že Boží súd nad hriešnikmi je oprávnený a ukazuje, ako a prečo potrebujeme od neho byť zachránení. Vo svojom veľkom príbehu Biblia opisom dobrého i zlého správania nakoniec poukazuje na Ježiša – ideálneho Božieho človeka, Kráľa a Záchrancu – lebo práve takého potrebujeme.
Použime ako príklad knihu Sudcov a stručne si zhrňme, ako funguje. Jej podtitul by mohol byť Záchranca, akého nepotrebujeme. Kniha Sudcov nám na začiatok priamo povie, že Boží historický ľud, izraelský národ, neplní Božie pokyny a že na Boha zabudol. Keď im Boh milostivo poslal sudcov, aby ich viedli, tak Boha poslúchali, len kým sudca žil.
Po tomto úvode sledujeme konkrétne životy sudcov. Pri tom vidíme, že hoci spočiatku im to išlo dobre, postupne sa stávajú horšími a horšími. Záverečná časť knihy obsahuje niekoľko brutálnych príbehov z obdobia, keď akurát nebol žiaden sudca vo funkcii. Pri nich sledujeme, ako hrozne bezbožne sa izraelský národ správal, keď mu nikto nevládol.
Inštinktívne by sme si mohli povedať, že hlavná myšlienka knihy Sudcov je: Nebuď bezbožný ako Izrael, ber si od „dobrých“ sudcov príklad a ber tých „zlých“ sudcov ako príklad varovný. Kniha Sudcov nám však skôr ukazuje, akí sme (analogicky k izraelskému národu). Izrael neposlúchal a nemiloval Boha. Nezvládal to v období bez sudcov, nezvládal to ani so sudcami, lebo ani tí sudcovia to nezvládali. Tí, na ktorých sa Izraeliti spoliehali, tí, ktorí ich mali zachrániť od Božieho trestu a viesť v zbožnosti, zlyhali dvoma spôsobmi:
1. Každý sudca skôr či neskôr zomrel. Keď sudcu nebolo, Izraeliti žili hrozne.
2. Ani sudcovia neboli dosť zbožní a osoby vo funkcii sudcu išli na morálnej škále od desiatich k (mínus) piatim.
Keď knihu Sudcov správne vnímame vo veľkom príbehu Biblie, učí nás, že Boží ľud potrebuje záchrancu a vládcu, ktorý je večný a večne zbožný. Tým nás učí, čo pre nás Boh spravil, keď nám poslal Ježiša – že nám dal večne zbožného a večného záchrancu a vládcu, bez ktorého sme katastrofálne bezbožní. Chvála mu za to!!!
Teda aj na knihe, ako sú Sudcovia, v ktorej je veľa príkladov dobrého aj zlého správania, vidíme, že je hlavne o tom, aký je Boh. Nevyhnutným predpokladom je však správna práca s kontextom – vnímanie celej knihy v celej Biblii.
K druhej námietke stručnejšie. Ako čítať oddiely, kde autori priamo hovoria, čo máme robiť? Musíme postupovať rovnako ako pri prvej námietke. Vnímajme dané oddiely v kontexte celej knihy a knihu v kontexte celej Biblie. Ak sa na tieto „pokynové“ oddiely pozrieme takto, uvidíme, že sú väčšinou dosť stručné v porovnaní s „teoretickou“ časťou knihy, v ktorej sú, a že sú napísané ako správa reakcia, ktorá má vyplývať z hlbokého pochopenia „teoretickej“ časti knihy. A tá „teoretická“ časť býva často – áno, uhádli ste – o tom, čo Boh spravil v Kristovi.
Pavol vo svojich listoch píše spôsobom, že správne správanie má vychádzať zo správneho poznania a myslenia. Príkladom môžu byť pokyny v Kolosanom 3:5-4:6. Tam opisované správanie má vychádzať z poznania toho, aký veľký je Kristus a čo pre nás urobil, a z myslenia na tieto pravdy (Kol 1:13-23; Kol 3:1-4).
Čo toto všetko pre naše narábanie s Bibliou znamená? Pristupujme k nej s túžbou a modlitbou vidieť v nej predovšetkým Boha a jeho konanie a to v nej aj hľadajme.
Prakticky stojí za to prečítať si nejakú knihu o biblickej teológii/prehľade Biblie. V slovenčine nedávno vyšiel dosť prístupný Boží veľký obraz (V. Roberts).
P.S. Aby som predišiel neporozumeniam:
Nehovorím, že Boh od nás nechce zmenu správania.
Nehovorím, že Biblia nehovorí o zmene správania.
Nehovorím, že na správaní nezáleží.
