V roku 2016 publikovala Susanna Schrobsdorff oči-otvárajúci článok v časopise Time, ktorý popisoval, že mladí ľudia v predtínedžerskom a tínedžerskom veku sú viac úzkostliví, preťažení a depresívni, než boli generácie pred nimi.
V čase uverejnenia jej článku, bolo v Spojených štátoch diagnostikovaných až 6 miliónov tínedžerov s úzkostnou poruchou – čo bolo 25 percent populácie tínedžerov. Schrobsdorff písala, že po niekoľkých rokoch stability, začala depresia u stredoškolákov narastať. Podľa údajov Ministerstva zdravotníctva a sociálnych vecí v roku 2006 malo 4.6% adolescentov vo veku od 12 do 17 rokov aspoň jednu silnú depresívnu epizódu. Toto číslo do roku 2015 stúplo na 12.5%.
Takéto čísla boli zaznamenané päť rokov pred pandémiou COVID-19. V novšej štúdii Centra pre kontrolu chorôb sa uvádza, že až 44% opýtaných stredoškolákov uviedlo, že „sa cítili smutne alebo beznádejne takmer každý deň aspoň dva týždne po sebe do takej miery, že prestali robiť niektoré bežné aktivity.“ Tieto čísla sú vyššie medzi dievčatami a medzi tínedžermi, ktorí sa identifikujú ako lesby, gejovia či bisexuáli.
Schrobsdorff si všimla, že hoci medzi deťmi s depresiou a úzkosťou to nie je úplne univerzálne, no nesamovražedné sebapoškodzovanie „[sa zdá byť] typickým symptómom problémov v mentálnom zdraví tejto generácie.“ Opísala príbeh ôsmačky Faith-Ann, ktorá sa prvýkrát porezala v noci, kým jej rodičia spali. Doma si sadla na okraji vane a zarezala si do rebier kovovou sponkou z pera: „Tiekla mi krv a cítila som pocit hlbokej úľavy.“
Vedúci dorastov v lokálnych zboroch veľmi dobre tieto príbehy poznajú. Kendal Conner slúži v zbore Redeemer Fellowship v Kansas City, Missouri. Hovorí: „Pracovala som s dievčatami na druhom stupni základnej školy a na strednej škole, ktoré prežili pokus o samovraždu, ktoré sa rezali, prechádzali krízami mentálneho zdravia a paralyzujúcou úzkosťou. To, čo bolo kedysi len okrajovou časťou služby tínedžerom je dnes v centre všetkého, čo robíme.“
Štatistiky a príbehy vyvolávajú otázky pre rodičov aj pre vedúcich dorastov. Prečo za posledných pätnásť rokov depresia medzi tínedžermi tak prudko narástla? Čo môžeme urobiť, aby sme zabránili tomu, aby deti skrývali svoju depresiu? Čo by som mal robiť, ak zistím, že moje dieťa si ubližuje?
Mentálne zdravie a technológie
Schrobsdorffovej článok sa zameriaval na potenciálne dôvody. Zaujímali ju najmä súvislosti medzi mentálnym zdravím tínedžerov a ich používaním technológií: „Konvenčná múdrosť hovorí, že dnešné deti sú pod nadmerným dohľadom. . . lenže tínedžeri môžu byť v tej istej miestnosti ako ich rodičia, no môžu byť, vďaka svojim telefónom, v tej istej chvíli ponorení do emocionálnych hádok s desiatkami svojich spolužiakov.“
Keď dieťa dostane svoj prvý smartfón, je to v našej kultúre niečo ako rituál dospievania. Deti ich dostávajú v stále skoršom a skoršom veku. Experti varujú, že deti sa môžu stať závislými na rozptylovaní sa od učenia a takisto hovoria o nebezpečenstve, že deti môžu byť vystavované online šikane, detským predátorom a sextingu. Takéto skutočnosti si vyžadujú rovnakú ostražitosť v súvislosti s bezpečnosťou na internete, akú sme používali, keď sme zabezpečovali naše domácnosti, aby boli pre naše deti bezpečné. Rodičia by mali vedieť, ako nastaviť obmedzenia telefónu a nájsť paušál, ktorý im dovolí monitorovať správy, ktoré si ich deti píšu. A rodičia musia naučiť svoje deti zručnosti v oblasti orientovania sa vo svete sociálnych médií a to tak, že najprv obmedzia prístup na ne, no potom musia byť aj schopní dávať deťom čoraz väčšiu slobodu, keď ich deti preukážu, že pristupujú k online svetu s rastúcou zodpovednosťou.
No aj napriek všetkým týmto opatreniam to, že dieťa vlastní smartfón, so sebou stále prináša nenápadné nebezpečenstvo a to sa skrýva v tom, že dieťa vďaka nemu prežíva svoje vlastné emócie hlbšie než má schopnosť spracovávať ich.
Tínedžeri bažia po stimulácii. Emočné reakcie mozgu tínedžerov môžu byť naliehavé a ohromujúce. S nárastom hyperkonektivity je aj vidiecka mládež čoraz viac vystavená tomu, čo Schrobsdorff opisuje ako „národnú húštinu internetových drám.“ Píše: „Byť tínedžerom je dnes vyčerpávajúca práca na plný úväzok, ktorá zahŕňa plnenie školských úloh, správu identity na sociálnych sieťach a trápenie sa nad otázkami kariéry, klimatických zmien, sexizmu, rasizmu – na čo si len spomeniete.“
Conner hovorí: „Študenti ukazujú tie najhlbšie časti seba – pocity, emócie, vášne, túžby, sny – tisícom ľudí online, ktorí im toho na oplátku ponúkajú veľmi málo – ak vôbec niečo. Toto ich zanecháva zmätených, unavených a málo ochotných dávať energiu do svojich najbližších vzťahov.“
Pomôžme tínedžerom spracovať svoje pocity
Nemalo by nás prekvapiť, že deti, ktoré sú viac sociálne prepojené, získavajú hlbšie pochopenie porušenosti tohto sveta a hlboko ju preciťujú. Brent Bounds, klinický psychológ, ktorý pôsobil ako vedúci práce s rodinami v Redeemer Presbyterian Church v New Yorku, hovorí, že je veľmi dôležité vytvoriť kultúru, v ktorej je bezpečné hovoriť o svojich emóciách vtedy, keď prídu. Rodičia a dorasteneckí vedúci nemôžu mladých nútiť k zraniteľnosti, no môžu im byť príkladom. A môžu deťom ukázať, že je v poriadku preciťovať svoje emócie intenzívne.
Našim cieľom by nemalo byť zmeniť to, ako sa cítia, ale jednoducho dať našim deťom vedieť, že ich emócie vidíme a ubezpečiť ich o našej láske. Bounds mi povedal: „Niekedy sa rodičia cítia, že musia mať všetky odpovede na to, aby mohli svojmu dieťaťu dať pocit bezpečia. No jednou z najoslobodzujúcejších odpovedí, akú rodič dieťaťu môže dať je: „Ja neviem. Ale ľúbim ťa a chcem ťa podporovať a pomáhať ti najlepšie, ako to len dokážem.““
Keď je konverzácia s tínedžerom otvorená, rodič môže jednoducho odzrkadliť to, čo možno ich dieťa cíti: „Zdá sa mi, že si veľmi nahnevaný. Zaujímalo by ma, či si nahnevaný na mňa a nevieš, ako o tom hovoriť?“ alebo: „Fúha, to je naozaj náročná situácia. Viem si predstaviť, že musíš byť veľmi rozrušená.“ Používaním tejto techniky zrkadlenia môže rodič pomôcť dieťaťu vybudovať si emocionálnu slovnú zásobu už v nízkom veku. Toto deti pripraví na to, aby boli schopní spracovávať komplexnejšie pocity, keď sa ocitnú v tínedžerskom veku.
Pomáhať našim deťom rásť v uvedomovaní si svojich vlastných emócií je cestou k tomu, aby sme im pomohli rásť aj v oblasti starostlivosti o samých seba. Tínedžer potrebuje zistiť, akým spôsobom sociálne médiá vyvolávajú jeho úzkosť a až potom pochopí svoju potrebu pracovať s touto úzkosťou zdravým spôsobom – možno tak, že odloží telefón a pôjde si zabehať.
Čo ak si moje dieťa ubližuje?
Keď nám dieťa povie, že si ubližuje, ako rodičia a pastori by sme si najprv mali uvedomiť riziko, aké bol tínedžer ochotný podstúpiť, keď nám zraniteľne odkryl svoje vnútro. Povzbuďte odvahu svojho tínedžera a potom počúvajte. Je to veľmi ťažké. Bounds poznamenáva: „Väčšina rodičov je samozrejme veľmi znepokojená, keď zistia, že ich dieťa sa reže, no väčšinou reagujú spôsobom, ktorý tínedžerovi nepomôže otvoriť sa viac, ale namiesto toho sa skôr stiahne.“
Vedzte, že je to pomerne normálne, ak si tínedžer v nejakom období svojej puberty takýmto spôsobom ubližuje. Dôležité otázky, ktoré je potrebné položiť, sú: Kde sa reže (alarmujúce miesta sú vnútorné strany zápästí, predlaktí a stehien)? Čo používa na to, aby sa rezal? Ako často sa to deje? Hoci chceme rešpektovať súkromie dieťaťa, ak však máte vedomosť o tom, že si nejaké dieťa takýmto spôsobom ubližuje, berte to vážne a okamžite vyhľadajte pomoc u miestneho lekára či psychológa.
Niekedy vychádza sebapoškodzovanie z pocitu bezmocnosti a z túžby mať nad niečím kontrolu. Tínedžeri ako sú Faith-Ann hovoria, že sebapoškodzovanie odľahčuje vnútornú bolesť tým, že „tieto pocity vypustia“. Táto túžba môže vychádzať s hlbokej viery daného dieťaťa, že nie je dostatočne veľké na to, aby dokázalo zvládnuť všetky emócie, ktoré prežíva. Túžba rezať sa môže dokonca byť aj hlbokým emocionálnym svedectvom o pravde, že zvýšené povedomie o problémoch sveta ani sociálny aktivizmus nedokážu odčiniť hriechy sveta. Naša zlomenosť môže byť zahojená iba tečúcou krvou (Heb 9:22); no musí to byť krv nášho Spasiteľa, nie naša vlastná.
Scott James, pediater, vedec a starší zboru The Church at Brook Hills v Birminghame v Alabame, mi prízvukoval, že vôbec nie je dôležité, aby sme prišli na úplné vysvetlenie toho, prečo sa tento problém u dieťaťa vyskytuje:
Ako lekár som sa naučil, že keď ide o mentálne zdravie, potrebujem sa oslobodiť od myšlienky, že dokážem zdvihnúť kapotu a prísť na koreň toho, prečo sa daný pacient cíti tak a tak a robí to a to. Empatia je dôležitá, ale je arogantné myslieť si, že musíme byť vždy schopní správne identifikovať a riešiť presné motívy každého človeka.
Namiesto toho, môžeme vyznať: „Nerozumiem tomu, čo moje dieťa zažíva alebo prečo vidí život tak, ako ho vidí. No budem tu pre neho bez ohľadu na to.“ To je pozícia súcitnej prítomnosti, v ktorej sa nestaviame do pozície hrdinu alebo spasiteľa. Z tohto miesta pokory môžeme ukazovať na Krista, ktorý môže skutočne utešiť a uzdraviť. Ježiš rozumie. „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by s nami nemohol súcitiť v našich slabostiach, ale veľkňaza, ktorý vo všetkom prešiel skúškami podobne ako my, avšak bez hriechu. Pristúpme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravý čas.“ (Heb 4:15-16)
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
