Odkedy som sa stal kresťanom na strednej škole, úloha miestneho zboru bola pre mňa dôležitá. Pamätám si, že prvé leto, keď som sa stal kresťanom, som strávil niekoľko (ok, mnoho) hodín v knižnici svojho zboru, zbieraním štatistík o rastúcom členstve v našom zbore a porovnával som to s našou klesajúcou návštevnosťou. Sprievodná grafická prezentácia pred počítačovou érou, ktorú som vytvoril z môjho výskumu, bol jednoduchý plagát s grafom porovnávajúcim členstvo a návštevnosť, ktoré sa výrazne rozišli niekde v 40. alebo 50. rokoch 20. storočia.
Hoci som nad tým grafom – a údajmi za ním – strávil hodiny a hodiny, vzbudil len malú pozornosť, aj keď bol vystavený na prominentnej stene v našom kostole. Zverejnil som ho bez povolenia (neuvažoval som o tom). Náležité a rýchlo schválené však bolo jeho stiahnutie.
Ako som rástol ako kresťan a moje chápanie Božej milosti sa zväčšovalo počas bakalárskeho štúdia a štúdia na seminári, rástol aj môj záujem o nominalizmus v cirkvi. Mnohé nahlásené „obrátenia“ mi zjavne pripadali falošné. A začal som byť podozrievavý voči evanjelizácii, ktorá vytvorila tieto nafúknuté cifry, a čo je dôležitejšie, voči ľuďom, ktorí sú tak sebaistí ako aj nečinní.
Počas doktorandského štúdia, asi pred desiatimi rokmi, sa však moja myseľ začala ešte viac zameriavať na tému cirkvi a najmä na ústredné postavenie miestneho zboru. Pamätám si, ako som mal jedného dňa nepríjemný rozhovor s priateľom, ktorý pracoval v paracirkevnej organizácii. On a ja sme navštevovali rovnaký zbor. Ja som do neho vstúpil hneď, ako sme sa presťahovali do mesta; on sa objavil o pár rokov neskôr, no rozhodol sa len navštevovať. Chodil len na rannú bohoslužbu a aj to len od jej polovice, keď bol čas na kázeň. A tak som sa jedného dňa rozhodol, že sa ho na to spýtam.
Odpovedal ako vždy úprimne a transparentne. „Zo zvyšku bohoslužby naozaj nič nemám,“ povedal. „Napadlo ti niekedy vstúpiť do cirkvi?“ opýtal som sa. Úprimne prekvapený a s nevinným smiechom odpovedal: „Pridať sa k cirkvi? Úprimne neviem, prečo by som to robil. Viem, na čo som tu a títo ľudia by ma len spomalili.“
Takto napísané, tieto slová môžu znieť chladne, ale boli vyslovené s typickou, úprimnou, pokornou vrúcnosťou nadaného evanjelistu, ktorý nechcel premárniť ani hodinu Pánovho času. Chcel využiť svoj čas čo najefektívnejšie a všetky starosti spojené s oficiálnym vstupom do cirkvi sa mu zdali úplne irelevantné.
„…by ma len spomalili“ – tieto slová mi utkveli v mysli. „…by ma len spomalili“. Mysľou mi behali rôzne myšlienky, no čo som povedal, bola jednoduchá otázka – „Ale napadlo ti niekedy, že ak spojíš ruky s tými ľuďmi, áno, možno ťa môžu spomaliť, ale ty im môžeš pomôcť zrýchliť? Napadlo ťa, že toto by mohlo byť súčasťou Božieho plánu pre nich a pre teba?
Rozhovor pokračoval, ale rozhodujúca, kryštalizujúca časť tohto rozhovoru pre moje vlastné zmýšlanie bola hotová. Boh má v úmysle použiť nás vo vzájomných životoch – dokonca aj keď sa to niekedy môže zdať duchovnou obetou.
Štúdium puritánstva mi zároveň poskytlo príležitosť prečítať si rozvíjajúce sa teologické debaty o cirkevnom zriadení v alžbetínskom a ranom stuartovskom období. Veľká rozprava na Westminsterskom zhromaždení bola pre mňa obzvlášť zaujímavá. Upútalo ma tvrdenie niektorých „nezávislých“ alebo „kongregacionalistov“, že, v podstate, pastoračná autorita je zviazaná s pastoračným vzťahom. Ich argumenty, že miestna kongregácia je tiež konečným sudcom vo veciach disciplíny a doktríny, sa zdali biblicky presvedčivé (pozri Mt 18:17; 1Kor 5; 2Kor 2; Ga 1-6; 2Tim 4). V mojej mysli úloha pastora aj kongregácie nadobúdala nový význam toho, ako má obyčajný kresťan žiť kresťanský život.
Potom, v roku 1994, som sa stal hlavným kazateľom. Aj keď som vždy rešpektoval úrad starších, a ako starší som už slúžil v dvoch zboroch, prevzatie úlohy jediného staršieho v zbore ma prinútilo viac premýšľať (a hlavne osobne) o dôležitosti tejto pozície. Texty ako Jakubov 3:1 („súdený prísnejšie“) a Hebrejom 13:17 („musím sa zodpovedať“) sa mi v mysli vynárali čoraz viac.
Okolnosti mi zdôraznili dôležitosť, s akou Boh prihliada na miestnu cirkev. Pamätám si, ako som čítal citát Johna Browna, ktorý v liste otcovských rád jednému zo svojich žiakov, ktorý bol novovysvätený v malom zbore, napísal: „Poznám márnosť tvojho srdca a budeš sa cítiť ponížený, že tvoj zbor je veľmi malý v porovnaní s tými, ktoré sú okolo teba; ale uisti sa slovom starého muža, že keď sa za nich budeš zodpovedať Pánovi Kristovi na jeho súdnom tróne, budeš si myslieť, že si mal viac než dosť.“ Keď som bol zodpovedný za zbor, ktorý som mal na starosti, pocítil som závažnosť tejto zodpovednosti k Bohu.
Táto lekcia sa aj naďalej utvrdzovala vďaka mojej pravidelnej práci cez týždeň. Kázaním cez evanjeliá a potom cez epištoly, som mal príležitosť znova a znova spresňovať predstavu o kresťanskej láske, poukazujúc na to, že hoci niektoré texty učia, že my kresťania máme milovať každého (napr. 1Tes 3:12), mnohé z textov, ktoré sa normálne na toto používajú, skutočne súvisia s tým, že sa máme milovať navzájom. Pamätám si, ako som kázal z Matúša 26 a poukázal som na to, že pokyny o podávaní pohárov studenej vody sú pre „najmenších z týchto mojich bratov“, keď potom prišla za mnou jedna osoba a povedala mi, že som zničil jej „životný verš“!
Pre mňa však všetky tieto „navzájom“ a „jeden druhému“ pasáže začali ožívať a vyplňovať teologické pravdy, ktoré som poznal o Bohu starajúceho sa o svoju cirkev. Ako som kázal cez Efezanom 2-3, bolo mi jasné, že cirkev je stredobodom Božieho plánu ukázať nebeským bytostiam svoju múdrosť. Keď Pavol hovoril s efezskými staršími, hovoril o cirkvi ako o niečom, čo „Boh kúpil svojou vlastnou krvou“ (Sk 20:28). A samozrejme, pred tým, na ceste do Damasku, keď bol Saul prerušený na misii prenasledovania kresťanov, sa vzkriesený Kristus nepýtal Saula, prečo prenasledoval týchto kresťanov, dokonca ani cirkev; Kristus sa tak stotožnil so svojou cirkvou, že obviňujúca otázka, ktorú položil Saulovi, znela: „Prečo ma prenasleduješ? (Sk 9:4). Cirkev bola jednoznačne ústredným bodom Božieho večného plánu, jeho obety a neustáleho záujmu.
Možno sa toto všetko môže zdať skôr ako vysvetlenie pre ústredný význam ekleziológie ako vysvetlenie pre ústredný význam miestnej cirkvi, ale ako som týždeň čo týždeň kázal z Biblii, nepopierateľné je, že Tyndalovo rozhodnutie preložiť ecclesia ako „zbor “ bolo dobré! Dôležitosť siete vzťahov, ktoré tvoria miestny zbor, je odzrkadlením našeho učeníctva.
Láska je do značnej miery lokálna. A miestny zbor je potom miestom, ktoré tvrdí, že ukazuje túto lásku celému svetu. Preto Ježiš učil svojich učeníkov v Jánovi 13:34-35: „Nové prikázanie vám dávam: Milujte sa navzájom. Ako som ja miloval vás, tak sa aj vy musíte milovať navzájom. Všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému.”
Videl som priateľov a rodinu odcudzených od Krista, pretože vnímajú ten či onen miestny zbor ako nejaké hrozné miesto. A videl som priateľov a rodinu prichádzať ku Kristovi, pretože videli presne tú lásku, ktorú Ježiš učil a žil – lásku jeden k druhému, ten druh nezištnej lásky, ktorú prejavoval – a cítili k nej prirodzenú ľudskú príťažlivosť. Takže zbor – zbor ako hlásateľ Slova – sa stal ústrednejším pre moje chápanie evanjelizácie, a ako by sme sa mali modliť a plánovať evanjelizáciu.
Zbor sa tiež stal stredobodom môjho chápania. To, ako máme rozpoznať pravé obrátenie u druhých, a ako o tom máme mať istotu my sami. Pamätám si, ako ma zasiahol 1. Jánov 4:20-21, keď som sa pripravoval o tom kázať: „Ak niekto hovorí: ‚Milujem Boha,‘ a nenávidí svojho brata, je klamár. Lebo kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. . . . Kto miluje Boha, musí milovať aj svojho brata.” Jakub 1 a 2 nesú rovnaké posolstvo. Zdá sa, že táto láska nie je voliteľná.
Nedávno táto úvaha o ústrednom postavení zboru priniesla v mojom myslení nový rešpekt k disciplíne miestneho zboru – formatívnej a nápravnej. Je jasné, že ak sa máme v našich zboroch jeden na druhého spoliehať, súčasťou učeníctva musí byť disciplína. A ak má existovať taká disciplína, akú vidíme v Novej zmluve, musíme druhých poznať, byť im oddaní a dovoliť im poznať nás.
Musíme mať aj určitú dôveru v autoritu. Všetky praktické aspekty dôvery autority v manželstve, domove a cirkvi sa presadzujú na miestnej úrovni. Nepochopenie tohto a odpor voči autorite sa zdá byť veľmi blízko tomu, čo prinieslo Pád. V dôsledku toho sa toto porozumenie zdá byť veľmi blízko k srdcu Božieho milostivého diela obnovenia svojho vzťahu s nami – vzájomného vzťahu autority a lásky.
Vzhľadom na toto všetko chápem, prečo kresťania v minulosti považovali nechodenie do kostola za takú vážnu záležitosť. A myslím, že vidím, aké škody sa začali robiť na toľkých rôznych úrovniach, keď sa začali tie grafické línie členstva a návštevnosti rozchádzať. Presun problému rozhodnutia o návšteve bohoslužieb zo záležitostí, ktoré sa týkajú celého zboru, na jednoducho záležitosti súkromných rozhodnutí – nie nášho problému – spôsobil zmätok v našich zboroch a v životoch mnohých ľudí, ktorí ich kedysi navštevovali.
Teraz sa mi v mysli premietajú ďalšie otázky, otázky o seminároch a „kresťanských lídroch“, ktorí sú každý víkend niekde inde, a kazateľoch, ktorí nechápu dôležitosť miestneho zboru, a o úbohých ovečkách, ktoré sa túlajú ako mnohí frustrovaní spotrebitelia z jedného zboru do druhého. Ak Pán Boh dá, nasledujúce desaťročie by malo byť tak zaujímavé ako to, ktoré práve skončilo.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9Marks
