Nie je prekvapením, že každý prieskum a štúdia ukazujú to isté: za posledné dve desaťročia sa neustále zvyšuje počet Američanov (a aj Slovákov), ktorí hovoria, že sú ateisti, agnostici, nábožensky nevyhranení alebo neveria „ničomu konkrétnemu“. Každá generácia – od generácie X cez mileniálov až po generáciu Z – je podstatne menej nábožensky založená a menej chodí do kostola ako generácia predchádzajúca.
To by malo znamenať, že kresťania sa so svojimi susedmi, kolegami a priateľmi viac rozprávajú o dôvodoch svojej viery, ale to sa nedeje. Nedávna štúdia, ktorú si objednali Lutheran Hour Ministries, zistila, že od roku 1993 počet kresťanov, ktorí uviedli: „Verím, že každý kresťan má zodpovednosť zdieľať svoju vieru“, a počet tých, ktorí povedali, že by s ostatnými hovorili o výhodách toho, že sa stali kresťanmi, prudko klesla (pozri Duchovné rozhovory v digitálnom veku, Barna Report, 2018). Takže vo chvíli, keď je viac potrebná evanjelizácia – zdieľanie dobrej správy o Ježišovi – je menej ochoty ju robiť.
Prečo nie sme verejní
Prečo? Existuje mnoho faktorov. Po prvé, hovoriť o kresťanskej viere je zložitejšie. Jednu generáciu späť ste mohli predpokladať, že drvivá väčšina ľudí verí v osobného Boha, posmrtný život, morálne absolútno, realitu svojho hriechu a má základnú úctu k Biblii. Kresťania bežne predpokladali existenciu týchto pojmov (alebo „bodov“) a evanjelizácia spočívala najmä v spájaní bodov, aby im ukázala ich osobnú potrebu Ježiša. Už však nemôžeme predpokladať, že niektorá z týchto základných myšlienok je všeobecne známa, a ak je, tak že dokonca prijateľná. Hovoriť o viere teraz znamená pracovať na vytvorení základných pojmov skôr, ako Ježišov dar spasenia môže mať nejaký význam.
Po druhé, hovoriť o kresťanskej viere je ťažšie. V minulosti tí, ktorí neverili, zvyčajne uznávali, že náboženstvo je pre spoločnosť dobrá vec, hoci „nie pre mňa“. Ale kresťanstvo a náboženstvo vo všeobecnosti už nie je akceptované ako dobrý vplyv na spoločnosť alebo na život jednotlivca. Od histórie cirkvi podporujúcej otroctvo a náboženské vojny až po súčasné zapojenie náboženských osôb do politiky a škandálov so zneužívaním sú v našej kultúre do popredia kladené chyby a hriechy kresťanskej cirkvi. Osobitný hnev vyvolávajú tradičné kresťanské názory na sexualitu. Hovoriť o viere dnes znamená byť zasypávaný často nepriateľskými otázkami.
Po tretie, mladým dospelým je opakovane hovorené, že „nikto nemá právo hovoriť iným, čomu majú veriť, takže by ste sa nemali snažiť nikoho obracať na vieru“. Práve toto tvrdenie si, samozrejme, protirečí, pretože robí presne to, čo zakazuje. Napriek tomu je to slogan s obrovskou kultúrnou silou a pre mladších kresťanov je ťažké nenechať sa ním ovplyvniť. Okrem toho Sherry Turkleová vo svojej knihe Reclaiming Conversation poukazuje na štúdie, ktoré ukazujú, že čím viac ľudia používajú sociálne médiá, tým menej sú schopní empatie alebo vcítenia sa do kože iného človeka a tým menej sú schopní hovoriť tvárou v tvár s niekým, kto s nimi nesúhlasí.
Stručne povedané, evanjelizácia si dnes bude vyžadovať viac trpezlivosti, odvahy a premýšľavosti, než bolo potrebné generáciou dozadu. A predsa neexistuje žiadna náhrada. Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vy budete mojimi svedkami v Jeruzaleme, v Judsku a Samárii a až po samý kraj zeme“ (Sk 1:8). V Skutky 8:4 sa dozvedáme, že po prenasledovaní v Jeruzaleme boli všetci kresťania rozptýlení (okrem apoštolov) a že „evanjelizovali všade, kam prišli“. Je zrejmé, že nie všetci kresťania sú obdarení alebo povolaní k verejným prejavom. Znamenalo a znamená to, že každý kresťan hovoril o evanjeliu priateľom, susedom a kolegom.
Čo potrebujeme, aby sme boli verejní
Nakoniec to, čo najviac potrebujeme, aby sme boli verejní, nie je ďalšie školenie (hoci to sa veľmi odporúča), ale správna motivácia vyplývajúca z pochopenia evanjelia – že sme hriešnici zachránení milosťou.
Existujú najmenej tri hlavné dôvody evanjelizačnej neplodnosti. Chýba citlivosť – proti nej stojí pokora, ktorá pramení z vedomia, že sme nič si nezaslúžiaci hriešnici. Chýba odvaha – proti nej stojí odvaha, ktorá pramení z vedomia, že sme bezpodmienečne milovaní.
A nakoniec je tu ľahostajnosť. Pozeráme sa okolo seba a vidíme ľudí, ktorí sa snažia nájsť zmysel, uspokojenie, nádej, dôveru. Najväčším dôvodom, prečo mlčíme, je to, že zlyhávame v láske k nim. Evanjelium však prináša lásku (Ga 5:6). Teraz si možno poviete: „No áno, rozumiem, že by som mal byť taký pokorný, sebavedomý, milujúci – ale nie som.“ Vidíte, potvrdili ste pointu. Problém je nakoniec v našich srdciach, nie v tom, že by sme neboli dostatočne vyškolení alebo nevedeli odpovedať na všetky otázky.
Spomeňte si na Samaritánku, ktorú Ježiš stretol pri studni. „Mnohí Samaritáni z toho mesta uverili v neho pre svedectvo tej ženy“(Jn 4:39). Prečo? Nemala žiadne vzdelanie, ale on ju svojím milosrdenstvom zmenil a teraz sa už nemusela starať o to, čo si ľudia myslia. „Poďte,“ povedala, „stretnite muža, ktorý poznal všetky moje zlyhania, a predsa ma miloval.“ A prišli. „A žene povedali: „Veríme už nie preto, čo si povedala; veď sme sami počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta“ (Jn 4:42).
Pane, zmeň naše srdcia, aby sme mali lásku k našim zarmúteným, hynúcim priateľom, ktorá bude poháňať naše odvážne, ale pokorné svedectvo o milosti, ktorú môžeme nájsť len v Ježišovi.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
