Mala som 19 rokov a bola som na parkovisku so svojím čerstvým (2 mesiace) manželom. Náš Volkswagen Bug, ročník 1962, stál medzi nami. Túžila som po cirkevnom zbore. Keď som to vyjadrila, pozrel na mňa tým pohľadom, ktorý hovoril: O čom to hovoríš? Bolo to, akoby som hovorila cudzím jazykom. A jeho neveriacemu srdcu to tak skutočne znelo.
Keď sme sa vzali, bola som mladá kresťanka a verila som, že si beriem kresťana. Môjmu cirkevnému zboru povedal, že verí, že Kristus zomrel za jeho hriechy, a bol pokrstený. Ale čoskoro som si začala uvedomovať, že môj nový manžel nezdieľal moju nádej v Krista. V septembri uplynie 28 rokov od toho dňa a zatiaľ so mnou nezdieľa moju lásku k Ježišovi.
Ak je viera ako malé semienko, z ktorého vyrastie mohutný strom, potom je moje manželstvo klímou, v ktorej moja viera rástla. Za tých 28 rokov Boh nepremárnil moje manželstvo s neveriacim.
Ako som objavila svoju supermoc
V prvom roku manželstva som volala k Bohu: Nedokážem to! V ten deň mnou otriasli slová, ktoré som cítila v hĺbke svojej duše: Zostaň verná. Postarám sa o tvojho manžela. Na myseľ mi ako melódia prišlo Písmo: „od správcov sa napokon vyžaduje, aby bol každý uznaný ako verný“ (1Kor 4:2). V tom okamihu som vedela, že musím deň čo deň nasledovať Ježiša, a bude to beh na dlhú trať – bez ohľadu na to, čo sa bude diať.
Naučiť sa nasledovať Ježiša v pracovných harmonogramoch, účtoch, konfliktoch a rodičovstve je výzva pre môj život. A ani zďaleka to nie je ľahké. Ale keď sa obzriem späť, uvedomím si, že vo mne bola (a je) supermoc, ktorá mi pomáha dostať sa cez naše veľké priepasti. Tou supermocou je Božia vernosť. On, ktorý je verný, „neunaví sa“ (Iz 40:28). „On dáva silu unavenému“ (Iz 40:29) a dáva mi moc, aby som bola tiež verná.
Aj keby moje manželstvo bolo stratené a aj keby môj manžel nikdy nepokľakol pred Ježišom, volanie k vernosti ma nikdy neopustí. Nechcem, samozrejme, znášať tento druh bolesti. Vernosť Božia je však hora, ktorá zostáva nedotknutá, aj keď moje manželstvo nie.
Odhaľovanie nevery, rastúci súcit
Každý vám potvrdí, že manželstvo neustále odhaľuje slepé miesta. Neustále sme videní zvonku, niekým iným ako sme my sami. A do môjho manželstva s neveriacim bola pridaná ďalšia úroveň „vonkajšieho porozovateľa“.
Manželov tlak proti tomu, čomu verím ako kresťanka, ma prinútil preskúmať samú seba. Naozaj verím, že Ježiš vstal z mŕtvych? Naozaj verím, že použije všetky veci, aj moje ťažké manželstvo, aby ma urobil podobnejšou jemu (Rim 8:28-29)? Alebo verím, že byť kresťanom znamená, že budem mať šťastné manželstvo, poslušné deti a pekné miesto na život? Žijem pre svoje vlastné kráľovstvo alebo pre to Božie?
Zodpovedanie si týchto otázok mi pomáha zložiť moje manželstvo, pozrieť sa na klincami zjazvené ruky môjho Spasiteľa a zvolať: „Verím; pomôž mojej nevere! “ (Mk 9:24). Keď je odhalená moja nevera, rastie môj súcit voči manželovi. Viem, že nie som o nič lepšia ako on. Správne odpovede ma nezachránili a nezachráni to ani môjho manžela. Kristus je schopný pomôcť mojej nevere a on môže pomôcť môjmu manželovi uveriť.
Naučiť sa pravej podriadenosti
Keďže som zistila, že som sa vydala za muža, ktorého Písmo nenabádalo milovať svoju manželku „tak ako Kristus miloval cirkev a vydal za ňu samého seba“ (Ef 5:25), osvojila som si učenie o podriadenosti, ktoré som sa naučila ako dievča. Myslela som si, že moja pasivita a vyhýbanie sa konfliktom sú dôkazom mojej zbožnosti.
Pretože som verila, že by som nemala robiť alebo hovoriť nič, čo by sa mohlo považovať za uzurpovanie autority môjho manžela, vyvinula som si v manželstve nezdravé a nekristovské postavenie. O hriechu, ktorý ničil náš vzťah, som mlčala.
V jednej chvíli môj manžel povedal: „Nechcem submisívnu manželku!“ Na neskoršej poradni som sa dozvedela, že tým skutočne hovorí: „Nechcem pasívnu manželku!“ Môj manžel túžil po tom, aby som sa zapojila do zdravého konfliktu s ním. Chcel, aby som mu povedala pravdu a nevzdala sa ho len preto, že nevidel veci tak, ako ja.
Naučiť sa hovoriť svojmu manželovi pravdu v láske si vyžadovalo, aby som prestala vidieť výzvu k podriadenosti cez kultúrne stereotypy. Kristovské podriadenie vyzerá ako byť plný Ducha Svätého (Ef 5:18-21), slobodný (Ga 5:1), pokorný (Ef 4:2), čestný (Ef 4:15) a odvážny (1Pt 3:6).
Priľnúť k pravému manželstvu
Pavol vyzval korintských veriacich: „tí, čo majú ženy, nech sú, akoby nemali“ (1Kor 7:29). Nehovoril, že majú ignorovať svoje manželstvo, ale aby sa ho nedržali, akoby pre nás, svoju nevestu, nemal prísť náš väčší Ženích.
Moje manželstvo je zlomeným tieňom dych berúcej slávy. Ak sa ho budem držať, nebudem držať nič iné ako zaťatú päsť a sústrediť sa na všetko to, čím náš vzťah nie je. Keď však budem svoje manželstvo držať s otvorenou dlaňou, budem vylievať svoje sťažnosti a túžby Bohu, ktorý nesie bremeno a dáva mi moc milovať dobre. Túžim získať svojho manžela pre Krista, ale nikdy ho nemôžem tlačiť do viery.
Existuje však manželstvo, ktoré stojí za to sa ho držať (Zj 19:6-9). Existuje nevesta, ktorá povstane v nebojácnej a pokornej kráse (Zj 21:2). Či moje manželstvo vydrží alebo nie, Kristus príde a jeho cirkev povstane. A keď mi Pán dáva silu milovať ako on, budem kráčať so svojím manželom a modliť sa, aby v ten deň vstal so mnou aj on.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
