Boh odpovedá lepšie, ako my prosíme

V jednej z veľkých tragédií v celom Písme Dávidov syn Absolón zneužil lásku svojho otca a zosnoval proti nemu sprisahanie. Vzbura už zmohutnela a Dávid nemá inú možnosť, ako utiecť z Jeruzalema v nádeji, že sa dožije ďalšieho dňa (2Sam 15:14).

Počas toho, ako uteká, plače, je bosý a hlavu má zahalenú do hanby, sa situácia ešte zhorší. Dozvedá sa, že jeho najcennejší radca, Achitófel — ktorého rada bola „akoby sa dopytoval na slovo samého Boha“ (2Sam 16:23) — sa pridal na stranu Absolóna (2Sam 15:12). A predsa, v jednej z najzúfalejších chvíľ, keď sa Dávid mohol zrútiť či utápať v sebaľútosti, sa reflexívne obracia na Boha. Dostane zo seba modlitbu:

Obráť, prosím, Hospodine, radu Achitofelovu na bláznovstvo!“ (2Sam 15:31, Roháček)

Prosba, ktorá ostane takmer isto nevypočutá

Popravde, zdá sa, že je vyslovene nepravdepodobné, až nemožné, ľudsky povedané, že bude modlitba vypočutá. Nik nebol múdrejší než Achitófel. Modliť sa, aby sa Achitófelova múdra rada zmenila na bláznovstvo, bolo rovnaké, ako žiadať, aby sa na oblohe prestalo hýbať slnko. Ale práve pre takéto chvíle nám Boh daroval modlitbu. On načúva svojmu ľudu. Nie preto, aby náš už tak pohodlný život ešte viac spohodlnel, ale presne pre tie chvíle, keď ide o otázku života a smrti.

Modlitba nie je cvikom, pri ktorom vopred vymenúvame niečo, čo sa už javí ako prirodzený priebeh, akým sa veci budú diať. Modlitba nie je určená na hlasné vyjadrenie znaleckého odhadu pred Bohom o niečom, čo sa zdá, že sa už začalo odvíjať. A rozhodne nie je určená na to, aby sme Bohu dávali rady, ako by sa veci mali diať, akoby potreboval nejakého radcu (Rim 11:33-34). Modlitba je určená skôr na otočenie vývoja udalostí, na zmenu smeru, akým sa história zdanlivo uberá. Modlitba je určená pre beznádejné časy a zúfalé chvíle, keď sme zahnaní do kúta — keď je, ľudsky povedané, bolestne takmer isté, že vytúžený výsledok a čo sa nám javí ako posledná šanca, sa nedostavia, a potrebujeme Boha. Potrebujeme ho, aby zakročil.

Bez zasahujúcich prstov Prozreteľnosti, ktorá sa k nám skláňa, aby narušila detaily toho, čo sa z nášho pohľadu javí ako prirodzený priebeh, akým sa veci budú diať, sme predurčení na neúspech. Ale ak je on Bohom, ak počúva, ak koná, potom máme šancu, ktorú treba vybojovať. Príčina a následok nie sú konečným víťazom. Boh áno. A tak sa Dávid modlí.

Boh robí nepredstaviteľné

Dávid sa sotva domodlil, keď Arkijec Chúšaj, ktorý je oddaný Dávidovi, prichádza za ním s roztrhnutým rúchom a zašpinenou hlavou na znak smútku (2Sam 15:32). Dávid sa už modlil, aby bola Achitófelova rada zmarená, ale teraz Dávid vo viere aj koná. Posiela Chúšaja, aby Absolónovi predstieral vernosť, poslúžil ako špión, a azda „môžeš v môj prospech aj zmariť Achitófelovu radu“ (2Sam 15:34).

Chúšaj ide a podobne ako Achitófela ho prijmú a stane sa súčasťou Absolónovho sprisahania. Jeden z prvých pracovných príkazov znie, či vypátrať Dávida a prekvapiť ho, keď bude utekať. Najprv prehovorí Achitófel: „Pôjdem prenasledovať Dávida… Prepadnem ho, kým je unavený a skleslý“ (2Sam 17:1-2). Za normálnych okolností je to múdra rada. „Táto reč sa zdala správnou i Absolónovi, i všetkým starším Izraela“ (2Sam 17:4). Veľký mudrc prehovoril a vyzerá to ako hotová vec. A takáto bude predzvesť Dávidovho konca — ak by nebolo Chúšaja, ktorý vtedy prehovoril.

„Tentoraz to nie je dobrá rada, ktorú dal Achitófel,“ povie špión (2Sam 17:7). Potom vykreslí Dávida nie ako slabého a znechuteného muža, akým je v skutočnosti, ale ako mocného, rozzúreného a ako vojnového experta. A Boh urobí nepredstaviteľnú vec: obráti srdce Absolóna a všetkých izraelských mužov, ktorí povedia: „Lepšia je rada Arkijca Chúšaja ako rada Achitófelova.“ Čože? To je omračujúci zvrat udalostí. Nemožná vec, s výnimkou Boha. Len Boh sám vie takto obrátiť srdce. A tak, 2. Samuelova 17:14 pridáva toto vysvetlenie: „Hospodin prikázal zmariť dobrú radu Achitófelovu, aby Hospodin uviedol pohromu na Absolóna.“

Nikto nemohol tušiť, že sa to stane. Ani Dávid to nevedel v čase, keď sa modlil. Chúšajova falošná reč zvíťazila, nastáva reťazová reakcia, ktorá bude čoskoro znamenať koniec pre Absolóna a spásu pre Dávida.

On odpovedá lepšie, ako my prosíme

Boh teda vypočul Dávidovu modlitbu. Naozaj? Spomeňte si, ako sa kráľ vtedy modlil: „Obráť, prosím, Hospodine, radu Achitofelovu na bláznovstvo!“ (2Sam 15:31). Boh nevypočul túto modlitbu. V skutočnosti 2. Samuelova 17:14 potvrdzuje, že Achitófel dal „dobrú radu“. Ale nepočujeme, že by Dávid nariekal, že Boh nevypočul jeho modlitbu. Nepočuť žiadne sťažnosti, že Hospodin skryl svoju tvár alebo si zapchal uši, alebo že nevidel. Žiadne trúchlenie. Žiadna frustrácia. Žiadne utápanie sa v smútku.

Dávid sa pomodlil modlitbu, na ktorú bolo zdanlivo nemožné odpovedať, urobil neveľký krok vo viere a dôveroval Bohu, že pre neho pripraví spásu. Dávid sa netváril kyslo, že Boh nevypočul jeho modlitbu presne tak, ako žiadal. V skutočnosti mal Dávid veľkú radosť z toho, že sa môže modliť a chváliť takého Boha, ktorý má vo zvyku odpovedať lepšie, ako my prosíme.

Žiaden scenárista by to nevedel odhadnúť

Dale Ralph Davis vo svojom komentári k 2. knihe Samuelovej poznamenáva:

Sotva sa [Dávid] domodlí, Hospodin začne odpovedať na jeho modlitbu — a to spôsobom, ktorý by žiaden scenárista nevedel vtedy odhadnúť. Naše modlitby sa zaoberajú tým, čo; Božie odpovede sa zaoberajú tým, čo, tým, ako a tým, kedy. A ako nás len to ako dokáže prekvapiť! (160)

Náš Boh má radosť, keď nás môže oslobodiť od toho, aby sme boli autormi našich vlastných príbehov spásy. Keď sa modlíme, nie je našou úlohou predvídať, ako môže Boh spôsobiť záchranu a prednášať mu detaily, aj keď často presne toto inštinktívne robíme.

Väčšina z nás otcov by bola trochu, ak nie dosť rozčúlená, ak by naše deti nielen o niečo poprosili, ale trvali by tiež na tom, že nám detailne osvetlia, ako by sme mali postupovať pri plnení ich prosby. Pre otca je radosťou prekvapiť svoje deti prostriedkami, ktoré pritom použije, keď nie priamo konečným výsledkom.

Našťastie, aj keď sa mu snažíme radiť, náš Otec v nebesiach je trpezlivý. On znesie naše bláznovstvo. Chce nás taktiež oslobodiť od pocitu, že mu musíme dávať pokyny. Nemôžeme mu síce dávať pokyny, ale môžeme mu dôverovať, že jeho srdce je oveľa úžasnejšie v dosahovaní svätých výsledkov, o ktoré žiadame, než je naše srdce. To, ako odpovedá na naše modlitby podľa svojej blahovôle, je ohromujúcejšie, než si dokážeme predstaviť. On miluje, keď môže odpovedať lepšie, ako my prosíme.

Nie presne, ale podstatne

Tí z nás, ktorí s týmto Bohom už kráčame hoci len kratšiu dobu, majú skúsenosť, že nám už odpovedal oveľa lepšie, než sme ho prosili. Čo nás, spoločne s Otcovým srdcom (Lk 11:11-12) a darom jeho Ducha (Rim 8:26-27), veľmi podnecuje, aby sme sa modlili a neprestávali modliť. Inými slovami, naše ľudské inštinkty, naša neznalosť a naša neschopnosť radiť mu nie sú žiadnymi prekážkami v tom, aby sme sa modlili, ale skôr dobrým dôvodom k tomu, aby sme neprestávali prosiť od toho, kto vie, ako dávať lepšie, než my vieme prosiť.

On vie. „Váš Otec vie“ (Lk 12:30). My nie. „My nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží“ (Rim 8:26). Jeho súdy sú nevyspytateľné; jeho cesty nepochopiteľné (Rim 11:33) — čo sú ďalšie dobré dôvody na to, aby sme ho prosili.

Už odpovedal

Keď Pavol oslavuje toho, „ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme“ (Ef 3:20), nie je žiadnym nepremýšľajúcim optimistom. On nás nežiada, aby sme bezdôvodne očakávali „to najlepšie, čo ešte len príde,“ bez spoľahlivého dôkazu v minulosti a prítomnosti. A Pavol ho poskytol tým, že svoj chválospev zasadil do evanjelia, ktoré práve podrobne zopakoval. Boli sme mŕtvi v hriechoch, a Boh nás oživil spolu s Kristom. Boli sme oddelení a odcudzení, bez nádeje, a Boh nás so sebou spojil Kristovou krvou.

V evanjeliu náš Boh už odpovedal lepšie, ako sme kedy mohli prosiť. Kristus prišiel, zomrel, vstal — a hoci často nevieme presne, ako sa modliť, vieme, že náš Otec miluje, keď môže počúvať naše prosby, a prekonávať ich.