Boh v rukách rozhnevaných hriešnikov

Poznámka redaktora: Skrátená kapitola 9 z knihy Božia svätosť.

Asi najznámejšia kázeň, ktorú kedy kázali v Amerike, je kázeň Jonathana Edwardsa „Hriešnici v rukách rozhnevaného Boha“. Kázeň je plná grafických obrazov zúrivosti Božieho hnevu a hrôzy neúprosného trestu pre zlých v pekle. Takéto kázne dnes nie sú v móde a všeobecne sa považujú za nechutné. Kázne, ktoré zdôrazňujú krutý hnev svätého Boha, ktorý mieri na nekajúce ľudské srdcia, sa nehodia do slušnej atmosféry kultúrnych hál dnešných cirkevných zborov. Sme optimistickou generáciou s dôrazom na sebanápravu a veľkorysý pohľad na hriech.

Zmýšľame asi takto: Ak vôbec existuje Boh, tak určite nie je svätý. Ak je možno svätý, tak nie je spravodlivý. Aj keby bol svätý aj spravodlivý, nemusíme sa Ho báť, lebo Jeho láska a milosrdenstvo prekonajú Jeho svätú spravodlivosť.

Ak sa na päť sekúnd zamyslíme, musíme svoj omyl zbadať. Ak je Boh vôbec svätý, ak je v Jeho charaktere aspoň gram spravodlivosti, áno, ak je Boh Bohom, ako by sa mohol na nás nehnevať? Porušujeme Jeho svätosť; urážame Jeho spravodlivosť; zľahčujeme Jeho milosť. To sa mu sotva môže páčiť.

Edwards chápal podstatu Božej svätosti. Chápal, že nesvätí ľudia sa od takého Boha veru majú čoho obávať. Jeho naliehavou potrebou bolo kázať o Božej svätosti; kázať ju veľmi jasne, dôrazne, presvedčivo a mocne. Nerobil to so sadistickou radosťou zo strašenia ľudí, ale zo súcitu s nimi. Miloval svoj zbor dosť na to, aby ich varoval pred hroznými dôsledkami Božieho hnevu. Nešlo mu o to, aby vo svojich ľuďoch vzbudzoval pocit viny, ale aby ich zobudil pred nebezpečenstvom, že zostanú neobrátenými.

Preskúmajme úryvok kázne, aby sme zakúsili jej príchuť:

Bohu, ktorý vás drží nad priepasťou pekla tak, ako niekto drží pavúka alebo nejaký odporný hmyz nad ohňom, sa hnusíte a strašne Ho popudzujete: Jeho hnev namierený proti vám planie ako oheň. Hľadí na vás ako na tých, ktorí nie sú hodní ničoho iného, než aby boli vrhnutí do ohňa. Jeho zrak je príliš svätý na to, aby sa na vás pozeral – v Jeho očiach ste desaťtisíckrát odpornejší než ten najhnusnejší jedovatý had v tých našich. Urazili ste Ho nekonečne viac ako kedy zatvrdený rebel urazil svoje knieža, a predsa je to Jeho ruka, ktorá vás ako jediná zachováva od toho, aby ste v ktorýkoľvek okamih klesli do plameňov. To, že ste včera večer nešli do pekla, že vám bolo dovolené znova sa zobudiť do tohto sveta potom, ako ste sa odobrali spať, nie je možné pripísať ničomu inému ako Jeho vôli. A niet jediného iného dôvodu, prečo ste sa od svojho prebudenia ešte nezrútili do pekla, ako je Božia ruka, ktorá vás drží. Niet iného dôvodu, prečo ste neboli vrhnutí do pekla odvtedy, čo tu sedíte v Božom zhromaždení provokujúc Jeho svätý pohľad svojím hriešnym, bezbožným spôsobom účasti na Jeho slávnostnom uctievaní. Vskutku nie je možné uviesť iný dôvod, pre ktorý by ste sa v tomto okamihu nemali zrútiť do pekla.

Ó, hriešnik! Pohliadni na to strašné nebezpečenstvo, v ktorom si! Práve ruka toho Boha, ktorého hnev je proti tebe popudený a zapálený rovnako ako proti mnohým odsúdeným v pekle, ťa drží nad rozpálenou pecou Jeho zúrivosti, nad širočiznou a bezodnou priepasťou plnou plameňov Jeho nenávisti. Visíš na tenučkej niti olizovanej plameňmi Božieho hnevu, ktoré sú pripravené kedykoľvek ju prepáliť a nemáš podiel na jedinom Prostredníkovi Jeho zmluvy, nemáš nič, čoho by si sa chytil pre svoju záchranu, nič, čím by si odvrátil tieto plamene hnevu, nič v sebe samom, nič, čo by si bol kedy vykonal, nič, čo by si bol kedy schopný vykonať, aby si pohol Boha ušetriť ťa čo len na jediný okamih.[1]

Tempo kázne je neúprosné. Edwards zasadzuje úder za úderom do sŕdc ranených svedomím. Obrazy čerpá z Biblie, aby varoval hriešnikov, že sú v nebezpečenstve. Hovorí im, že kráčajú po klzkých miestach a riskujú, že padnú vlastnou váhou. Hovorí, že kráčajú cez pekelnú priepasť po drevenom moste, ktorý je podopretý hnilými trámami, ktoré sa môžu každú chvíľu zlomiť. Hovorí o neviditeľných šípoch, ktoré lietajú ako morová nákaza. Varuje, že Boží luk je napnutý a šípy Jeho hnevu mieria na srdcia poslucháčov. Boží hnev opisuje ako mohutné prívaly vôd, ktoré búšia do priehrady. Keď sa priehrada pretrhne, hriešnici budú zaplavení. Pripomína svojim poslucháčom, že medzi nimi a peklom nie je nič iba vzduch:

Vaša hriešnosť vás činí, tak povediac, ťažkých ako olovo, a jej veľká váha a tlak vás ťahajú nadol smerom do pekla. Ak by vás Boh pustil, v okamihu by ste klesli a zrútili sa do jeho bezodného hrdla a vaše pevné zdravie, starostlivosť o seba, vaša múdrosť a tie najlepšie úmysly a všetka vaša „spravodlivosť“ by mali na vaše udržanie sa a zachovanie mimo pekla asi taký vplyv, aký má pavúčia sieť na padajúcu skalu.[2]

V aplikačnej časti kázne kladie Edwards veľký dôraz na podstatu a vážnosť Božieho hnevu. V centre jeho myslenia je jasné povedomie o tom, že svätý Boh musí byť aj rozhnevaným Bohom. Uvádza niekoľko kľúčových bodov o Božom hneve, ktoré nesmieme prehliadnuť.

1. Boží hnev je božský. Hnev, o ktorom Edwards kázal, je hnevom nekonečného Boha. Boží hnev dáva do kontrastu s ľudským hnevom kráľa na svojich poddaných. Ľudský hnev končí. Je obmedzený. Boží hnev môže pokračovať neustále.
2. Boží hnev je neľútostný. Biblia opakovane prirovnáva Boží hnev k neúprosnému lisu. V pekle neexistuje zmiernenie či milosrdenstvo. Boží hnev nie je iba nevôľa či mierna neľúbosť.
3. Boží hnev je večný. Boží hnev proti tým, čo sú v pekle, nemá koniec. Keby sme pociťovali voči iným ľuďom aspoň trocha súcitu, tak by sme nariekali nad myšlienkou, že by čo len jeden z nich padol do pekelnej priepasti. Nezniesli by sme ani päť sekúnd náreku odsúdených. Ani na chvíľu by sme nezniesli byť vystavení Božiemu hnevu. Myšlienka, že by to malo trvať celú večnosť, je pre nás príliš hrozná.

Nechceme byť prebúdzaní takýmito kázňami. Túžime, naopak, po sladkom driemaní a pokojnom spánku.

Našou tragédiou je, že napriek jasným varovaniam Písma a napriek Ježišovmu vážnemu učeniu o tomto predmete, naďalej sa s ľahkosťou dívame na budúci trest zlých. Ak máme vôbec veriť Bohu, tak sa musíme postaviť čelom k pravde, že jedného dňa sa Jeho hnev vyleje. Edwards poznamenal:

Takmer každý neobrátený človek si pri počutí o pekle lichotí, že sa mu vyhne. Celá jeho istota však závisí len na ňom samom – ubezpečuje sa tým, čo už vykonal, tým, čo práve teraz robí alebo tým, čo plánuje vykonať. Každý človek vo svojej vlastnej mysli spriada plány o tom, ako sa vyhne odsúdeniu a nahovára si, že to má pre seba dobre vymyslené a že jeho plány nezlyhajú.[3]

Ako na Edwardsovu kázeň reagujeme my? Vyvoláva v nás pocit strachu? Hnevá nás? Patríme medzi množstvo ľudí, ktorí sa iba posmievajú myšlienkam o pekle a večnom treste? Považujeme Boží hnev za primitívny či odporný koncept? Uráža nás už aj myšlienka pekla? Ak je to tak, potom je jasné, že Boh, ktorého uctievame, nie je svätým Bohom: v skutočnosti nie je Bohom vôbec. Ak pohŕdame Božou spravodlivosťou, tak nie sme kresťania. Sme v situácii, ktorá je rovnako nebezpečná ako tá, ktorú Edwards tak plasticky opisoval. Ak nenávidíme Boží hnev, tak je to preto, že nenávidíme samého Boha. Môžeme proti takýmto obvineniam vehementne protestovať, ale naša vehemencia iba potvrdzuje naše nepriateľstvo voči Bohu. Môžeme dôrazne hovoriť: „Nie, nie Boha nenávidím! Ja nenávidím Edwardsa. Boh je pre mňa úplne lahodný. Môj Boh je Bohom lásky.“ Lenže milujúci Boh, ktorý v sebe nemá žiaden hnev, nie je Bohom. Je to naša vlastná modla rovnako, akoby sme si ju vytesali z kameňa.

Ak by som si mohol dovoliť vylepšiť Edwardsov názov, tak by som navrhol „Boh v rukách rozhnevaných hriešnikov“. Jedno je absolútne isté: Ak sme neobrátení, tak nenávidíme Boha. Biblia je v tomto jednoznačná. Sme Boží nepriatelia. Vnútorne sme sa zaprisahali Jeho zničeniu. Nenávidieť Boha je pre nás také prirodzené, aké prirodzené je pre dážď zvlhčovať zem. Naša nevôľa sa teraz možno mení na rozhorčenie. Zo srdca sa dištancujeme od toho, čo som práve napísal. Ochotne priznávame, že sme hriešnikmi. Hneď pripúšťame, že nemilujeme Boha tak, ako by sme mali. Avšak, kto z nás pripustí, že nenávidíme Boha?

5. kapitola Listu Rimanom učí jasne: „Ak sme smrťou jeho Syna boli zmierení s Bohom, keď sme boli ešte nepriateľmi…“ (Rim 5:10). Ústredným motívom Novej zmluvy je téma zmiernia. Tí, ktorí sa navzájom milujú, nepotrebujú zmierenie. Božia láska voči nám je nepochybná. Tieň pochybnosti visí nad nami. Otáznou je naša láska voči Bohu. Prirodzená ľudská myseľ, ktorú Biblia nazýva „telesná myseľ“, je s Bohom v nepriateľskom vzťahu.

Svoje prirodzené nepriateľstvo k Bohu prejavujeme svojím nízkym zmýšľaním o Ňom. Považujeme Ho za nehodného našej úplnej oddanosti. Neprežívame radosť z premýšľania o Ňom. Ešte aj pre kresťana je uctievanie často ťažké a modlitba je namáhavou povinnosťou. Našou prirodzenou tendenciou je utekať čo najďalej z Jeho prítomnosti. Jeho slovo sa odráža od našej mysle ako basketbalová lopta od dosky. Naším prirodzeným postojom voči Bohu nie je iba ľahostajnosť, ale zlovôľa. Vzdorujeme Jeho vláde nad nami. Naše srdce v Ňom nemá zaľúbenie; je ľadové voči Jeho svätosti. Láska k Bohu nie je prirodzene v nás.

Edwards poznamenal, že nestačí povedať, že prirodzená myseľ považuje Boha za nepriateľa. Musíme by presnejší. Boh je naším smrteľným nepriateľom. On je najväčším možným ohrozením našich hriešnych túžob. Jeho odpor k nám je absolútny a nepozná stupne. Žiadne prehováranie filozofov či teológov nás nedokáže primäť, aby sme milovali Boha. Opovrhujeme ešte aj Jeho existenciou a urobili by sme všetko, čo je v našich silách, aby sme zbavili svet Jeho svätej prítomnosti.

Keby Boh zveril svoj život do našich rúk, nebol by ani na sekundu v bezpečí. My by sme Ho neignorovali; my by sme Ho zničili. Toto obvinenie môže vyzerať prehnané a nezodpovedné, kým znovu nepreskúmame správu o tom, čo sa stalo, keď sa Boh medzi ľuďmi objavil v Kristovi. Kristus nebol jednoducho zabitý. Bol zavraždený zákernými ľuďmi. Davy túžili po Jeho krvi. Nestačilo Ho iba odstrániť, museli to urobiť s posmechom a ponížením. Vieme, že Jeho božská podstata na kríži nezahynula. Jeho ľudskosť bola usmrtená. Keby bol Boh vydal božskú podstatu na popravu, keby Jeho božská podstata podliehala klincom katov, tak by Kristus bol ešte stále mŕtvy a Boh by nebol v nebi. Keby kopija bola prebodla Božiu dušu, tak by definitívna revolúcia bola úspešná a ľudstvo by teraz bolo kráľom.

My však protestujeme. Sme predsa kresťania. My Boha milujeme. My sme prežili zmierenie. Boli sme zrodení z Ducha a v našom srdci je rozliata Božia láska. My už nie sme nepriatelia, ale priatelia. Toto všetko platí pre kresťana. Musíme však byť opatrní a pamätať si, že naším obrátením nebola naša ľudská prirodzenosť vymazaná. Je v nás pozostatok našej padlej prirodzenosti, s ktorou musíme zápasiť každý deň. Niektoré zákutia našej duše sa z Boha netešia. Vidíme to v našom pokračujúcom hriechu a apatickom uctievaní. Prejavuje sa dokonca aj v našej teológii.

Dnešní evanjelikáli majú medzi sebou neobrátených hriešnikov, ktorí sú kvôli svojim previneniam mŕtvi a ktorí sa sami oživujú tým, že sa sami rozhodnú znovuzrodiť. Kristus jasne povedal, že mŕtvi ľudia si nedokážu nič zvoliť, že telo nič nezmôže a že musíme byť zrodení z Ducha skôr, než môžeme čo len vidieť Božie kráľovstvo, nieto ešte do neho vstúpiť. Zlyhaním moderného evanjelikalizmu je to, že nechápe Božiu svätosť. Keby moderní kresťania toto jedno pochopili, už by viac nehovorili, že Kristovi úhlavní nepriatelia môžu prísť k Ježišovi z vlastných síl.

Keď porozumieme Božiemu charakteru, keď pochopíme niečo z Jeho svätosti, vtedy začneme chápať radikálny charakter nášho hriechu a bezmocnosti. Bezmocní hriešnici môžu prežiť jedine milosťou. Naša sila je sama osebe márna. Bez pomoci milostivého Boha sme duchovne bezmocní. Možno sa nám nepáči venovať pozornosť Božiemu hnevu a spravodlivosti, ale kým sa nebudeme zaoberať týmto stránkam Božej podstaty, nikdy neoceníme, čo všetko nám milosť získala. Ešte ani Edwardsova kázeň o hriešnikoch v Božích rukách nebola určená na to, aby zdôrazňovala pekelné plamene. Prízvuk nekládol na ohnivú priepasť, ale na ruky Boha, ktoré nás držia, aby nás z nej zachránili. Božie ruky sú milostivé ruky. Jedine tie majú moc zachrániť nás pred istou záhubou.

Ako môžeme milovať svätého Boha? Najjednoduchšia odpoveď, ktorú dokážem dať na túto životnú otázku je, že nemôžeme. Milovať svätého Boha presahuje našu morálnu silu. Svojou hriešnou prirodzenosťou dokážeme milovať iba nesvätého Boha; modlu, ktorú sme si sami vytvorili. Ak sa nenarodíme z Božieho Ducha, kým Boh nevyleje svoju svätú lásku do nášho srdca, kým sa neskloní vo svojej milosti, aby zmenil naše srdce, tak Ho nebudeme milovať. On je tým, ktorý môže vyvinúť iniciatívu, aby obživil našu dušu. Bez Neho nedokážeme konať spravodlivosť. Bez Neho by sme boli odsúdení na večné odcudzenie od Jeho svätosti. My Ho dokážeme milovať iba preto, že On nás miloval prvý. Milovať svätého Boha si vyžaduje milosť, milosť, ktorá je dosť silná na to, aby prenikla do nášho stvrdnutého srdca a prebudila našu umierajúcu dušu.

Ak sme v Kristovi, boli sme už prebudení. Z duchovnej smrti sme boli vzkriesení k duchovnému životu. Stále však máme spánkom privreté viečka a občas chodíme ako zombíci. S obavami sa blížime k Bohu. Stále sa trasieme na úpätí Jeho svätého vrchu. Predsa však, keď rastieme vo svojom poznaní Boha, dostávame do srdca hlbšiu lásku k Jeho čistote a pocit hlbšej závislosti na Jeho milosti. Spoznávame, že On je úplne hodný nášho vzývania. Ovocím nášho rastu v láske k Nemu je aj rast našej úcty k Jeho menu. Teraz Ho milujeme, lebo vidíme Jeho pôvabnosť. Teraz Ho vzývame, lebo vidíme Jeho majestát. Teraz Ho poslúchame, lebo Jeho Svätý Duch prebýva v nás.

POZNÁMKY:

[1] EDWARDS, J. Hriešnici v rukách rozhnevaného Boha. Enfield: [s.n.], 1741, s. 18.

[2] EDWARDS, Hriešnici v rukách rozhnevaného Boha, s. 14.

[3] EDWARDS, Hriešnici v rukách rozhnevaného Boha, s. 10.

Vydavateľstvo: Porta libri
Formát:       A5, mäkká väzba
Jazyk:    slovenčina
ISBN:     978-80-8156-289-1
Rok vydania:    2023
Počet strán:      168

Kúpiť