Minulý týždeň som štyri dni strávil na košickej stanici. Keďže je to prvý dopravný uzol na východnom Slovensku, tam prichádzali mnohí vojnoví utečenci. Zahraniční študenti a pracovníci sa usilovali dostať domov – do Zimbabwe, Maroka, Nigérie a pod. Iní mali namierené do Barcelony, Paríža, či Berlína. Väčšina do Prahy, Brna, Ostravy, Krakowa, Bratislavy, Viedne, či Budapešti. Vyhľadávali sme im dopravné spojenia do týchto miest, kupovali miestenky, ponúkali jedlo, vodu, prenocovanie, či záchod.
Boli ich stovky, takže bol čas iba na nevyhnutné rozhovory. Vzhľadom na situáciu, zmätok a vyčerpanosť týchto utečencov som sa aspoň svojím vystupovaním, pohľadom a tónom reči snažil šíriť pokoj. V dave na stanici nebol čas premýšľať a predstavovať si, čo tieto ženy a deti cítia a prežívajú. Keď som o tom rozprával svojim hostiteľom a keď sme sa spolu modlili, obyčajne sa mi zlomil hlas.
V každej vojne zomierajú ľudia. Ale v piatok sa vedľa mňa rozplakala mladá žena s dieťaťom a (pravdepodobne) s mamou. Práve sa dozvedela, že zabili jej manžela. Po dlhej a únavnej ceste stojí tu so synom, mamou a niekoľkými taškami v staničnej hale pred cestou do neznáma. Kde padol jej muž? Veľmi pri tom trpel? Kto ho pochová? Kam ho položia? Uvidí niekedy jeho hrob? Neviem. Modlil som sa k Otcovi sirôt a Ochrancovi vdov.
V sobotu popoludní som našiel spojenie a kúpil miestenku jednej jednoduchej a uťahanej mame s asi 10-ročným synom. Keďže im do odchodu vlaku zostávalo viac ako tri hodiny, ponúkal som im vodu, bagetu, či keksíky. Mama s vďakou odmietla, že to všetko už dostali. Obrátila sa však na svojho syna a chvíľku sa rozprávali. Ich ukrajinčine som nerozumel, iba jedno slovo: „BURGER“. Pozeral sa pritom smerom k reštaurácii, ktorá ponúkala burgery. Porozumel som ešte aj chlapcovým očiam. Veľmi sa podobali pohľadu môjho vnuka, keď niečo veľmi chce. Burger nepatrí medzi humanitárne nevyhnutnosti, takže ten mi nikto nepreplatí. Ale ani nemusí. Chytil som chlapca za plece a kúpil som mu burger. Nikdy v živote som zo žiadneho nákupu nemal takú radosť. Kiež by Pán Ježiš Kristus, ktorý rád brával deti do náručia, zobral aj tohto chlapca a dal mu viac než burger!
Teraz som už doma, lebo košický samosprávny kraj so svojimi dobrovoľníkmi robí tú službu, ktorú som robil ja, ešte lepšie. Ale my máme zbrane, ktoré sú ešte účinnejšie než rakety a bomby. Je to Božie slovo a modlitba. Je načase, aby sme ich vytiahli zo skladu a používali.
