Všetky problémy ľudstva pramenia z neschopnosti človeka sedieť v miestnosti ticho a sám.
Blaise Pascal (1623 — 1662)
Je to prehnané tvrdenie, ale možno je to práve to, čo dnes potrebujeme, aby sme sa prebudili z neúprosného prúdu rozptýlenia. Je to znepokojujúce, že nie sme schopní byť v tichu a osamote. Štyristo rokov po Pascalovi je život uponáhľaný a ustarostený ako nikdy predtým. Súťaž o našu pozornosť je nemilosrdná. Nielenže počujeme jednu rušivú sirénu za druhou, ale sme aj bombardovaní nekonečnou disharmóniou rôznych hlasov.
Dávno pred Pascalom sám Ježiš vytvoril také návyky života, aké potrebujeme v každej dobe. Aj ako Boh v ľudskom tele uprednostňoval čas osamote so svojím Otcom. Predstavte si, čo všetko by stihol urobiť počas toľkých hodín. Ale On sa rozhodol znova a znova, v dokonalej múdrosti a láske, stráviť svoje prvé a najlepšie chvíle pred tvárou svojho Otca. A ak si Ježiš dokázal vyhradiť taký čas vo svojom rušnom ľudskom živote, o čo viac by sme to mali robiť aj my?
Hoci máme v evanjeliách iba letmý pohľad na Ježišove zvyky a osobné duchovné praktiky, nie je to náhoda, lebo presne to stačí. Vieme, čo Boh chcel, aby sme poznali, a dal nám tie správne detaily — o Ježišových duchovných zvykoch sa píše v Písme oveľa viac než o hocikom inom. A to, čo vieme o Kristových zvykoch, nie je cudzie nášmu svetu, životu a skúsenostiam. Nachádzame nadčasové a transkultúrne postoje, ktoré môže prevziať a ľahko aplikovať ktorýkoľvek nasledovník Ježiša, kdekoľvek na svete, v ktoromkoľvek čase.
Ústup a návrat
Ježišove učenie už dvetisíc rokov volá Jeho ľud, aby sa utiahol do samoty a potom sa znova vrátil.
Zdravý kresťanský život nie je ani celkom osamelý, ani úplne spoločenský. Rovnako ako Ježiš sa uberáme na „opustené miesto“, aby sme komunikovali s Bohom (Mk 1:35) a potom sa vraciame do zhonu každodenných povinností a potrieb iných. Oddelíme si čas pre duchovný oddych v nejakom dočasne posvätnom priestore, aby sme nakŕmili svoje duše a užívali si prítomnosť Boha v pokoji. A potom sa vraciame ako svetlo a chlieb späť do hladného, utrápeného a bezmocného sveta (Mt 9:36).
Tichý čas bez Biblie
Predtým ako prevezmeme Ježišov vzor utiahnutia do samoty k modlitbe a následného návratu k službe, mali by sme pozorovať, aké miesto má Písmo v Jeho živote.
Ježiš nemal svoju vlastnú fyzickú Bibliu tak, ako máme my dnes. Počul, čo sa nahlas čítalo v synagóge a čo spievala jeho matka, a opakoval si, čo si zapamätal. A predsa počas celej Jeho zaznamenanej služby vidíme človeka, ktorý je úplne uchvátený tým, čo je napísané v Písme. A podobne ako Kristus urobíme dobre, ak sa Božie Slová stanú tým najdôležitejším pri našej snahe priblížiť sa k Nemu.
Na úplnom začiatku svojej verejnej služby Ježiš odišiel na púšť, a tam, keď Ho sám diabol niekoľkokrát pokúšal, sa opieral o to, čo je napísané v Písme (Mt 4:4, 6-7, 10; Lk 4:4, 8, 10). Potom sa vrátil z púšte do svojho rodného mesta Nazareta, vstal, aby čítal, vzal zvitok Izaiáša (Iz 61:1-2) a oznámil: „Dnes sa naplnilo toto Písmo vo vašich ušiach“ (Lk 4:21). Ježiš označil Jána Krstiteľa za „toho, o ktorom je napísané“ (Mt 11:10; Lk 7:27) a vyhnal z chrámu peňazomencov na základe toho, čo je napísané v knihe Iz 56:7 (Mt 21:13; Mk 11:17; Lk 19:46). Pyšných napomínal citovaním Písma (Mk 7:6; Lk 20:17). Pri každom kroku cestou na kalváriu vedel, že všetko sa stane tak, „ako je napísané“ (pozrite najmä Jn 6:31, 45; Jn 8:17; Jn 10:34; Jn 12:14, 16; Jn 15:25). „Syn človeka síce ide, ako je napísané o Ňom“ (Mk 14:21), povedal. „Ajhľa, vstupujeme do Jeruzalema, a splní sa všetko o Synovi človeka, čo napísali proroci“ (Lk 18:31).
Aj keď Ježiš nemal svoju vlastnú Bibliu, v ktorej by mohol listovať počas stíšení, niet pochýb, že Božie Slovo malo v Jeho živote hlavné miesto. Žil podľa toho, čo je v ňom napísané. Akú úžasnú možnosť máme dnes my vďaka Starému a Novému zákonu (či už v papierovej podobe, alebo v našich telefónoch, ktoré máme stále so sebou) — každý deň sa môžeme zahĺbiť do Božieho Slova.
Ako často odchádzal do samoty?
Pre Krista bola „púšť“ alebo „opustené miesto“ často Jeho dočasným posvätným priestorom. Pravidelne unikal pred hlukom a šialenstvom spoločnosti, aby bol sám so svojím Otcom, kde mu mohol venovať plnú pozornosť.
Po tom, čo sa „všade rozniesla zvesť o Ňom“ (Mk 1:28) a „celé mesto sa zhromaždilo predo dvermi“ (Mk 1:33), Ježiš urobil niečo pozoruhodné. Nasledujúce ráno odišiel preč, aby občerstvil svoju dušu v „dôvernom rozhovore“ so svojím Otcom:
Zavčasu nadránom, ešte za tmy, vstal a vyšiel, odišiel na osamelé miesto a tam sa modlil. (Mk 1:35)
Niekto by mohol povedať, že tak prichádzal o možnosť slúžiť. Určite by niektorí z nás vynechali alebo skrátili svoje súkromné záležitosti a ponáhľali by sa žehnať masám. Iste, boli aj časy (ako vidíme), keď Ježiš odložil svoje osobné záležitosti, aby naplnil neodkladné potreby iných. Koľkí z nás by však v takejto situácii boli natoľko duchaprítomní, žeby uprednostnili modlitbu tak, ako to urobil Ježiš?
Podľa Lukáša je nepochybné, že tento model utiahnutia a návratu bol súčasťou neustálej dynamiky Kristovho ľudského života. Ježiš „vyšiel a odobral sa na osamelé miesto“ (Lk 4:42) — nielen raz, ale pravidelne. „On sa však utiahol na púšť a modlil sa“ (Lk 5:16).
Vidíme to aj v Matúšovi. Po smrti Jána Krstiteľa sa Ježiš „utiahol loďou na pusté miesto do samoty“ (Mt 14:13). Ale aj potom Ho zástupy nasledovali. Neopovrhol nimi (tu odložil svoju túžbu utiahnuť sa), ale mal s nimi súcit a uzdravil nemocných (Mt 14:14). Keď nasýtil päťtisícový zástup, znova sa utiahol na pokojné miesto. „Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Keď sa zvečerilo, bol tam sám.“ (Mt 14:23)
Modlitba, pôst, vyučovanie
To, čo bolo napísané, oživilo Jeho život, a keď sa utiahol, išiel sa modliť k svojmu Otcovi. Občas išiel sám, aby strávil čas osamote (Mt 14:23; Mk 6:46-47;Jn 6:15). „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a na modlitbách k Bohu strávil noc“ (Lk 6:12). Jeho učeníci videli, ako sa odchádza modliť a neskôr sa vracia späť.
Tiež sa modlil s ostatnými. Učeníci Ho videli modliť sa pri Jeho krste (Lk 3:21), keď kládol ruky na deti (Mt 19:13) a keď vyháňal démonov (Mk 9:29). Modlil sa so svojimi učeníkmi, a aj keď sa modlil sám, boli nablízku: „Keď sa (Ježiš) osamote modlil, boli s Ním len učeníci“ (Lk 9:18; tiež Lk 11:1). Vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba „a vystúpil na vrch modliť sa“ (Lk 9:18). V noci pred smrťou povedal Petrovi: „Ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla“ (Lk 22:32). Celá Jánova 17. kapitola je modlitbou za učeníkov. Potom vyšli z hornej miestnosti a videli Ho modliť sa v záhrade znova a znova (Mt 26:36, 39, 42, 44). Nielenže sformoval modlitbu, ale tiež im dal pokyny, ako sa modliť. „Vy sa teda takto modlite… “ (Mt 6:9-13)
A nielenže predpokladal, že sa budú modliť (Mt 21:22; Mk 11:24-25; Lk 11:2), ale prikázal im to (Mt 24:20; Mt 26:41; Mk 13:18; Mk 14:38; Lk 21:3; Lk 22:40, 46). „Modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú“ (Mt 5:44). „Modlite sa za tých, čo vás potupujú“ (Lk 6:28). „Modlite sa úprimne k Pánovi žatvy“ (Mt 9:38; Lk 10:2). Modlite sa bez predvádzania (Mt 6:5-7). Varoval pred tými, ktorí sa „naoko dlho modlievajú“ (Mk 12:40; Lk 20:47). „A povedal im podobenstvo, ako sa im treba vždy modliť a neochabovať“ (Lk 18:1).
A nielenže bol vzorom toho, ako sa postiť (Mt 4:2), ale predpokladal, že aj Jeho učeníci sa budú postiť („keď sa postíte,“ nie ak, Mt 6:16-18), a dokonca im to aj sľúbil („a potom sa budú postiť,“ Mt 9:15; Mk 2:20; Lk 5:35).
Poďte so mnou
Ježiš odchádzal, aby bol sám s Bohom, a tiež učil svojich učeníkov, aby robili to isté (Mk 3:7; Lk 9:10). V Evanjeliu podľa Marka 6:31–32 pozýva svojich učeníkov, aby sa k Nemu pripojili, a povedal: „Poďte sami na osamelé miesto a odpočiňte si trochu.“ Marek vysvetľuje: „Lebo toľkí prichádzali a odchádzali, že sa nemali ani kedy najesť. Odplavili sa teda loďou na pusté miesto do samoty.“
A rovnako aj v Evanjeliu podľa Jána, ako sa rozšírila zvesť o Ježišovi, odišiel zo zaľudnených miest, aby sa venoval svojim učeníkom na opustených a menej rušivých miestach (Jn 11:54). Vo svojej nadčasovej kázni na vrchu Ježiš učil všetkých svojich poslucháčov, vrátane nás dnes, nielen aby sme dávali bez toho, aby o tom niekto vedel (Mt 6:3-4) a postili sa v súkromí (Mt 9:17-18), ale aj to, že máme mať osobné miesto, kde budeme hľadať Otcovu tvár: „Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zamkni dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe“ (Mt 9:18).
A ako by nás dnes mohol náš Otec odmeniť lepšie, ako keď nám cez svojho Syna dáva viac seba?
Hovorte s Bohom v tichosti
V tom všetkom — keď vďaka Písmu počul hlas svojho Otca, keď sa modlil sám (alebo s ostatnými), a niekedy, keď čelil obzvlášť naliehavým obavám, pridávajúc pôst — Ježiš hľadal spoločenstvo so svojím Otcom. Jeho zvyky neboli demonštráciou vôle a disciplíny. Nekončilo to tým, že prijal Slovo a odpovedal modlitbou. Týmito spôsobmi poznával svojho Otca a užíval si Jeho prítomnosť. Tak ako my dnes.
Neodchádzame od ruchu života, akoby to bol cieľ sám osebe. „Sedieť v miestnosti ticho a sám,“ ako hovorí Pascal, nie je úspechom, ale nástrojom — príležitosťou otvoriť Bohu naše srdcia a duše. Poznávať Ho a tešiť sa z Jeho prítomnosti.
Poznámka redaktora: Prevzaté z: Chcemviac.com
