Cirkevné ustanovenia

Definícia

Ustanovenie je kresťanský rituál, obsahujúci hmotné prvky (voda, chlieb a víno), ktorý slávi cirkev Ježiša Krista. Tento výraz úzko súvisí so slovom sviatosť, čo je vonkajší viditeľný znak vnútornej a neviditeľnej milosti.

Zhrnutie

Medzi troma vetvami kresťanstva sa pravidelne konajú dva cirkevné rituály – krst a Večera Pánova. Napriek tomu sa tri kresťanské tradície líšia v pohľadoch na správnu terminológiu (ustanovenia či sviatosti), konkrétny počet (dve, sedem, viac ako sedem) a charakter týchto rituálov. Tento článok, zameraný na protestantskú teológiu a prax, rozoberá krst, vyjadrený krstom nemluvniat i krstom veriacich, a Večeru Pánovu. Ďalej spomína štyri hlavné pohľady na túto druhú sviatosť: transubstanciáciu (rímsky katolicizmus); konsubstanciáciu či sakramentálnu úniu (luteranizmus) spomienku (zwinglianizmus) a duchovnú prítomnosť (reformovaní).

Úvod

Vo všeobecnosti sa kresťanstvo delí na tri hlavné vetvy: rímsky katolicizmus, východné pravoslávie a protestantizmus. Vo všetkých cirkvách hlásiacich sa k týmto tradíciám vynikajú dva spoločné sviatky: krst a Večera pánova (eucharistia, sväté prijímanie). Je tragické, že to, čo zdanlivo spája tieto tri vetvy, v skutočnosti skrýva rozdielne názory týkajúce sa terminológie, počtu a charakteru týchto rituálov.

Terminológia: ustanovenia či sviatosti

Ako máme tieto dva rituály nazývať? Odpoveď na túto otázku odhaľuje hlbokú nejednotu medzi katolíckymi, pravoslávnymi a protestantskými cirkvami . Pre väčšinu sú krst a Večera Pánova sviatosti, pre iné to sú ustanovenia.

Názov sviatosť, sakrament (angl. sacrament) je odvodený od latinského slova sacramentum, ktoré sa používalo v latinských prekladoch Biblie. Grécka Nová zmluva používa slovo μυστήριον (mystērion = tajomstvo) na označenie vecí, ktoré kedysi Boh ukryl ale teraz v evanjeliu zjavil (napr. Rim 16:25-26; Ef 3:3-13; Kol 1:24-27). Raná cirkev používala tento výraz pre vysluhovanie krstu a Večere Pánovej a považovala ich za zjavenie tajomstva božskej milosti. Keď bola grécka Biblia preložená do latinčiny, μυστήριον (mystērion) sa zmenilo na sacramentum, čo mohlo označovať rituál alebo prísahu vernosti. V piatom storočí už bola rozhodujúca Augustínova definícia sviatosti ako vonkajšieho viditeľného znaku vnútornej a neviditeľnej milosti. Cirkev považovala tieto dva rituály za posvätné znamenia určené Bohom na to, aby poukazovali na božskú skutočnosť, skutočnosť, ktorá bola súčasťou týchto znamení samotných a ktorú tieto znamenia spôsobovali.

Názov ustanovenie sa začalo spájať s týmito dvoma rituálmi, keď sa protestantské cirkvi definitívne oddelili od rímskokatolíckej cirkvi. Súčasťou protestu niektorých protestantov bolo odmietnutie názvu sakrament. Mal priveľa konotácií súvisiacich s katolíckou teológiou a praxou krstu a Večere Pánovej. Namiesto toho tieto protestantské cirkvi zaviedli názov ustanovenie, ktorý poukazoval na to, že tieto rituály ustanovil či zaviedol sám Kristus.

Dnes rímskokatolícka cirkev, pravoslávne cirkvi a veľa protestantských cirkví nazýva tieto rituály sviatosťami a niektoré protestantské cirkvi ich volajú ustanovenia. V súlade s názvom tohto článku budeme používať slovo ustanovenia, avšak bez predsudkov voči výrazu sviatosti.

Počet ustanovení

Koľko ustanovení existuje? Ako aj predtým, odpoveď na túto otázku prezrádza hlbokú nejednotu medzi troma kresťanskými tradíciami. Katolícka cirkev má sedem sviatostí: krst, birmovanie, eucharistiu, pokánie, pomazanie chorých, kňazstvo a manželstvo. Hoci pravoslávne cirkvi prijímajú týchto sedem „hlavných tajomstiev”, nemajú konkrétny počet sviatostí a zaraďujú k nim aj požehnanie, bohoslužby, modlitbu, piesne, procesie a iné, ktoré robia Božiu prítomnosť hmatateľnou. Protestantské cirkvi majú dve: krst a Večeru Pánovu.

Z hľadiska historického vývoja tohto rozdielu v počte sa štandardnou definíciou pre cirkev stala Augustínova myšlienka sviatosti ako viditeľného znaku neviditeľnej milosti. Oveľa neskôr (~1150) teológ Peter Lombard vymenoval sedem sviatostí. Neskoršie komentáre (napr. Tomáš Akvinský [1225-1274], Bazilejsko-ferrarsko-florentský koncil [1431-1449]) upresnili Lombardov prístup, ale zachovali počet. Tridentský koncil oficiálne vyhlásil týchto sedem a dodal: „Ak niekto povie… že ktorákoľvek z týchto siedmych nie je skutočne a náležite sviatosťou, nech je anatéma [prekliaty]“ (7. zasadanie [1547], Dekrét o sviatostiach). Toto odsúdenie spolu s ďalšími, ktoré vyhlásil Tridentský koncil, podčiarkuje, že ten hlavný rozdiel, ktorý zaviedla Reformácia, súvisel s počtom – a čím sa budeme zaoberať ďalej, charakterom – sviatostí.

Protestantské cirkvi boli skutočne presvedčené, že cirkev by mala sláviť iba dve sviatosti. Dôvod pre toto obmedzenie bolo, že Kristus ustanovil iba dva rituály s príslušnými hmatateľnými znakmi. Ježiš prikázal svojim učeníkom: „Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha” (Mt 28:19). Kristus teda ustanovil krst s príslušným znakom vody ako rituál, ktorý musí cirkev dodržiavať. Počas svojej poslednej večere ustanovil Večeru Pánovu: „Keď jedli, vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom so slovami: ,Vezmite, jedzte, toto je moje telo.‘ Potom vzal kalich, vzdal vďaku a dal im ho so slovami: ,Pite z neho všetci, lebo toto je moja krv zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov‘ (Mt 26:26-28). Kristus teda ustanovil Večeru Pánovu s príslušnými znakmi chleba a vína ako rituál, ktorý musí cirkev dodržiavať.    

Preto cirkvi spojené s troma vetvami kresťanstva kvári veľká nejednota v otázke počtu ustanovení. Existuje však ešte ďalšia nezhoda.

Charakter ustanovení

Aký majú ustanovenia charakter? Odpoveď na túto otázku odhaľuje zase ďalšiu oblasť nejednoty medzi cirkvami. Vo všeobecnosti existujú tri hlavné odpovede:

1. Sviatosti udeľujú milosť ex operena operato (na základe vykonania) Božiemu ľudu. Jeho milosť sa prenáša cez sviatosti pri tom, ako sú udeľované, a táto milosť spôsobuje premenu charakteru ich prijímateľov, ktorých účasť na sviatostiach je nevyhnutná pre spasenie.
2. Sviatosti sú prostriedky milosti, ktorými Boh udeľuje úžitok zo spásy svojmu ľudu. Sviatosti neudeľujú milosť, ale v spojení s Božím slovom sľubujú prijímateľom božské požehnanie (napr. posvätenie). Tí si tento sľub privlastňujú vierou.
3. Sviatosti symbolizujú vieru a poslušnosť Božieho ľudu. Milosť neudeľujú ani nie sú jej prostriedkom, ale predstavujú pre svojich prijímateľov príležitosti vyjadriť svoju príslušnosť ku Kristovi.

Pre plné pochopenie charakteru protestantských ustanovení je nutné zvážiť každé z nich.

Krst

V ranej cirkvi bol krst ponorením udeľovaný ľuďom, ktorí prijali evanjelium, robili pokánie zo svojich hriechov a verili v Ježiša Krista na spasenie (napr. Sk 2:37-41). Dôležitou udalosťou bol krst nemluvniat. Niektorí vodcovia túto prax verejne odsúdili, iní odvodzovali jej pôvod od apoštolov. Nakoniec cirkev našla paralelu medzi krstom nemluvniat a starozmluvným rituálom obriezky. Cirkev taktiež spojila krst nemluvniat s odstránením dedičného hriechu. V piatom storočí bol krst detí už oficiálnou praxou cirkvi.

Dnes sa ustanovenie krstu udeľuje nemluvňatám (pedobaptizmus; grécky paidea = dieťa) a veriacim dospelým (krédobaptizmus; grécky credo = viera). Tieto dva pohľady na prijímateľov krstu vyjadrujú rozdielne pohľady na jeho charakter.

Krst novorodencov

Diskusia o charaktere krstu nemluvniat sa ma dve kategórie. Príkladom prvej kategórie je rímsky katolicizmus. Ako prvý zo siedmych sviatostí, krst očisťuje prijímateľa od dedičného hriechu, regeneruje ho a začleňuje ho do katolíckej cirkvi. Účinný ex opere operato (svojim vykonaním), krst udeľuje milosť, a tak začína celoživotný proces premeny charakteru verného katolíka. Spolupracujúc s touto milosťou sa katolíci stávajú stále viac ospravedlnenými a konaním dobrých skutkov si dokážu zaslúžiť večný život. Dôležité je, že regenerácia pri krste znamená, že nemluvňatá sú zachránené – táto sviatosť je nevyhnutná pre spasenie.

Príkladom druhej kategórie krstu nemluvniat je (historicky) reformovaný protestantizmus. Krst je prostriedkom milosti, ktorým Boh ponúka sľub jeho prijímateľom: tak sa stanú účastníkmi spasenia, ktoré krst z Božského nariadenia značí a spečaťuje. Nemluvňatá nie sú krstom spasení. Stávajú sa však súčasťou zmluvnej komunity, v ktorej budú počuť evanjelium a ako dedičia zmluvného sľubu príjmu Božiu milosť vierou na spasenie. Okrem toho táto sviatosť nie je účinná ex opere operato, ale pre svoju platnosť je závislá na Slove a Duchu.

Krst veriaceho

Podľa krédobaptizmu je krst ustanovením, ktoré zaviedol Kristus pre ľudí, ktorí hodnoverne vyznávajú vieru v neho a ktorí sa poslušní jeho príkazu dávajú pokrstiť. Vo väčšine prípadov je spôsob krstu ponorenie: ľudia sa celí ponoria pod vodu a potom vynoria z vody. Diskusia o charaktere krédobaptizmu má kategórie. Príkladom prvej kategórie sú Južní baptisti. Krst je „aktom poslušnosti, ktorý symbolizuje vieru veriaceho v ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Spasiteľa, smrť veriaceho človeka hriechu, pochovanie starého života a vzkriesenie k novému životu v Ježišovi Kristovi” (Baptist Faith and Message 2000). Krst má teda charakter ľudského činu, ktorým sa prejavuje viera v Božie zaopatrenie. Nie je spásny, ale dosvedčuje už prežitú spásu.

Druhá kategória nadväzuje na tento všeobecne rozšírený pohľad na krst a rozširuje jeho význam, ako o tom hovorí Nová zmluva. Po prvé, na základe Ježišovho príkazu krstiť „v mene Otca, Syna a Svätého Ducha” (Mt 28:19) krst spája nových veriacich s trojjediným Bohom. Po druhé, ako sme uviedli vyššie, krst ponorením živo zobrazuje identifikáciu veriaceho so smrťou, pochovaním a vzkriesením Krista (Rim 6:3-5; Ga 3:26-28). Tretí význam krstu je očistenie od hriechov podľa Petrovej kázne na Letnice: „Kajajte sa a každý z vás nech sa nechá pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov” (Sk 2:38, porovnaj Sk 22:16; Ez 36:25).

Únik pred božským trestom je štvrtý význam krstu. Rovnako, ako Noach a jeho rodina unikli pred Božím súdom, ktorým bola potopa (anti-typ), tak aj kresťania utekajú pred božským súdom krstom – ponorením pod vodu ako istým druhom smrti (1Pt 3:20-21). Vo svojom piatom význame krst symbolizuje začlenenie do cirkvi. Je to vstupný rituál, ktorý ukazuje, že nový veriaci má zámer poslušne a verne nasledovať sprostredkovateľa novej zmluvy, Ježiša Krista, v novej zmluvnej komunite.

Večera Pánova

Druhé ustanovenie, ktoré budeme rozoberať z hľadiska charakteru je Večera Pánova, ktorá sa tiež nazýva (sväté) prijímanie, eucharistia (grécke eucharistia = vďakyvzdanie), lámanie chleba (Mt 26:26; 1Kor 11:24) a ešte inak. Písmo o tomto rituáli hovorí len na dvoch miestach: keď ju Ježiš ustanovil pri poslednej večeri (Mt 26:26-29 a paralelné oddiely) a v Pavlových inštrukciách v 1. Korinťanom 10:14-22, 1. Korinťanom 11:17-34. V ranej cirkvi sa na tomto ustanovení, ktoré sa slávilo každý týždeň, mohli podieľať len pokrstení veriaci v správnom vzťahu s Kristom.

Čo sa týka významu Večere Pánovej, raná cirkev zastávala viacero názorov. Niektorí ju videli ako obeť, spojenú s Malachiášovým proroctvom (Mal 1:10-11). Ohľadom charakteru tejto obety niektorí verili, že obetami sú chlieb a víno ako ovocie božského stvorenia, iní boli presvedčení, že tie obety sú skutočné telo a krv Krista. Ďalší sa zameriavali na Večeru Pánovu ako na akt pripomenutia. Iní ju vnímali veľmi symbolicky. Raná cirkev taktiež zdôrazňovala viacero druhov úžitku z účasti na Večeri Pánovej, ku ktorým patria oslobodenie od smrti, duchovné sýtenie a posvätenie.

Nakoniec vznikli štyri stanoviská ku charakteru Večere Pánovej a všetky pretrvávajú dodnes.

1. Transubstanciácia je stanovisko rímskeho katolicizmu, oficiálne vyhlásené v roku 1215. Počas vysluhovania sviatosti eucharistie je chlieb tansubstituovaný – alebo zmenený – na Kristovo telo a víno na Kristovu krv, a to Božou mocou. Ako to vysvetľuje Tomáš Akvinský, tansubstanciácia je zmena (trans) substancie (toho, čo robí niečo tým, čím to je). Avšak akcidenty (charakteristiky, ktoré sa dajú vnímať zmyslami) ostávajú také isté. Pri vysluhovaní sviatosti eucharistie chlieb síce vyzerá, vonia, chutí a na dotyk je ako chlieb, jeho substancia sa zmenila na Kristovo telo. Rovnako víno síce stále vyzerá, vonia a chutí ako víno, ale jeho substancia sa zmenila na Kristovu krv. Všetky protestantské cirkvi odmietajú transubstanciáciu.
2. Konsubstanciácia či sviatostná únia je evanjelický pohľad. Podľa Martina Luthera (1483-1546), ktorý ho sformuloval, je Večera Pánova posledným Ježišovým testamentom pred smrťou. Týmto sľubom určil dedičstvo – odpustenie hriechov – a ustanovil jeho dedičov – všetkých, ktorí veria jeho sľubu. Okrem toho platí, že pri vysluhovaní tejto sviatosti je Kristus skutočne prítomný vo svojej božskosti i ľudskosti „v“ substanciách chleba a vína, „s“ nimi i „pod“ nimi. Keďže Kristovo telo je prítomné všade a v súlade s jeho slovami ustanovenia („Toto je moje telo“ Mt 26:26) Boh spôsobuje Kristovu prítomnosť vo Večeri Pánovej.
3. Pripomenutie je pohľad mnohých nie-sakramentálnych (napr. baptistických) cirkví. Vytvorený Ulrychom Zwinglim (1484-1531), tento pohľad hovorí, že Večera Pánova je spomienkou na Kristovu smrť. Keďže Kristovo telo (a krv) sú prítomné v nebi, nemôžu byť prítomné v tejto sviatosti. Okrem toho Kristove slová ustanovenia („Toto je moje telo“; Mt 26:26) sú obrazné a nesmú sa chápať doslovne. V súlade s tým pohľad pripomenutia odmieta transubstanciáciu i konsubstanciáciu. Najdôležitejšie však je, že Ježiš prikázal: „Toto robte na moju pamiatku!“ (Lk 22:19; 1Kor 11:24). Preto je Večera Pánova spomienková slávnosť, ktorou si cirkev pripomína, čo Kristus urobil na kríži, aby dosiahol spasenie.
4. Duchovná prítomnosť je stanovisko mnohých reformovaných protestantských cirkví (napr. presbyteriánskej, kresťanskej reformovanej). Ján Kalvín (1509-1564) zašiel ďalej, ako hovorí pripomienkový pohľad, a tvrdil, že chlieb a víno sú určite symbolmi, avšak nie prázdnymi symbolmi: ony poskytujú to, čo symbolizujú. Kristus svojou duchovnou prítomnosťou prináša sám seba a úžitok z jeho záchrany prostredníctvom týchto prostriedkov milosti. To, ako môže byť Kristus v nebi a duchovne prítomný vo Večeri Pánovej, nakoniec ostáva tajomstvom. Kalvín sa však odvolával na moc Svätého Ducha zjednocovať Krista v nebi s cirkvou na zemi. Táto sviatosť prináša úžitok v podobe účasti s Kristom, jednoty cirkvi a duchovného sýtenia smerujúceho k posväteniu.

Záver

Hoci rímskokatolícka cirkev, východné pravoslávne cirkvi a protestantské cirkvi vysluhujú krst a Večeru Pánovu, za týmito spoločnými slávnosťami sa skrýva veľká nejednota medzi týmito troma vetvami. Vážne sa odlišujú v otázkach terminológie (sviatosti či ustanovenia), počtu (sedem, sedem plus ďalšie, dve) a charakteru (pedobaptizmus, krédobaptizmus, transubstanciácia, konsubstanciácia, pripomenutie, duchovná prítomnosť) týchto rituálov.

Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition