V čase, keď píšem tento článok, sedím na verande a pozerám sa na suseda Evana, ako cez ulicu pracuje na dvore. Chcel by som, aby Evan a jeho manželka Maddie uverili Ježišovi, že ich spasí. Sú to úspešní, priateľskí štyridsiatnici: moderní, atraktívni, susedskí, ľahko sa s nimi rozpráva. Vedia, že som pastor; pozvali sme ich na večeru; snažíme sa nadviazať čo najviac rozhovorov a interakcií na priedomí.
Napriek tomu sa zdá, že Evan a Maddie nevedia, že im niečo chýba. Neidentifikovali žiadne diery v podobe Boha vo svojich srdciach. Nemyslím si, že sú zatvrdnutí alebo uzavretí voči viere, len sa zdá, že si nekladú žiadne otázky na úrovni duše. Ako ich môžeme osloviť?
1. Jednoducho existovať a rozvíjať sa
To je pravda. Aby sme oslovili našich postkresťanských susedov, cirkevné zbory jednoducho musia byť – verne zhromažďovať Boží ľud na bohoslužby, katechézu a duchovnú formáciu. Tým pomáhame Božiemu ľudu byť dobrými susedmi. Cirkev musí mňa a všetkých svojich členov pripraviť na to, aby sme mohli žiť verne a s modlitbou náš kresťanský život naproti ľuďom, ako sú Evan a Maddie, toľko desaťročí, koľko Boh dovolí. Musíme sa modliť, aby si časom Boží Duch použil našu vernú kresťanskú prítomnosť na to, aby našim susedom zvestoval svoju milosť.
To sa stalo aj Markovi, môjmu bývalému susedovi. Mark bol drsný, bojmi zocelený vietnamský veterán s nominálnou kresťanskou vierou. Nezaujímalo ho nič spojené s Ježišom a nebol nadšený, keď sa dozvedel, že som pastor. Mal však slabosť pre deti a v priebehu rokov si moje deti získali jeho náklonnosť a obmäkčili ho voči našej rodine a cirkvi. Jednu Veľkú noc prišiel na bohoslužbu s nami a bolo mu tak príjemne, že sa k nám vracal každú Veľkonočnú nedeľu (ale len na Veľkú noc) pekných pár rokov.
Potom Mark dostal silný infarkt a jeho manželka mi zavolala, či by som ho prišiel navštíviť do nemocnice. Keď Mark čelil svojej smrteľnosti, dôvera, ktorú sme si za desať rokov vybudovali, ho pohla, aby obnažil svoju dušu a položil niektoré zo svojich najhlbších otázok o Bohu. Mohol som mu otvoriť Písmo a podeliť sa s ním o evanjelium. Vtedy a tam nebol ochotný sa so mnou modliť, a tak som sa za neho modlil ja a potom som mu zanechal jasné inštrukcie, ako má robiť pokánie zo svojho hriechu a dôverovať Kristovi, aby bol spasený. O niekoľko dní neskôr zomrel. Dúfam, že zomrel s dôverou v Ježiša. Jeho manželka potvrdila, že môj rozhovor s Markom mu priniesol veľký pokoj a že s ňou o tom v posledných dňoch veľa hovoril.
To je to, čo bude potrebné, aby sme pomohli našim blížnym uveriť v Ježiša pre spásu: niekoľkoročné verné vzťahové angažovanie sa. Túžim po tom, aby cirkev v Amerike poskytovala zdroje a pripravovala kresťanov na takýto druh dlhodobého svedectva. Potrebujeme učeníctvo, duchovnú formáciu a angažovanosť v živote viac než evanjelizačné podujatia alebo stratégie.
2. Osvojiť si väčšie evanjelium
Naši susedia neuveria Ježišovi, že ich spasí, ak im s pomocou Ducha Svätého nedokážeme ukázať, že Ježiš má čo povedať o živote. Naši susedia sa nepýtajú: „Čo musím urobiť, aby som bol spasený?“ Pýtajú sa „Čo má cirkev alebo kresťanstvo spoločné s mojím životom?“
Som presvedčený, že Dallas Willard mal pravdu, keď za hlavný problém kresťanstva označil „evanjeliá riadenia hriechu“. Kristovo evanjelium je viac než len spôsob, ako zvládnuť hriech, ponúka ľuďom spasenie a nový život, ktorý premieňa ich a svet okolo nich. V cirkvi by naši susedia mali vidieť krásny, príťažlivý a presvedčivý obraz života v Božom kráľovstve.
Pastori na celom svete musia kázať, učiť a vychovávať ľudí s touto plnšou víziou evanjelia. V liste Kolosanom 1:5-6 Pavol hovorí o „pravdivom slove evanjelia, ktoré k vám prišlo. Rovnako ako na celom svete aj u vás prináša ovocie a rastie od toho dňa, keď ste počuli a poznali Božiu milosť v pravde“. Tento text nám pripomína, že evanjelium v nás naďalej pôsobí aj po tom, čo sme prvýkrát uverili. Nie je to len dobrá správa v deň, keď sme ju počuli; je to dobrá správa, ktorá stále prináša ovocie a rastie.
John Frame, Jack Miller a Tim Keller mi pomohli vidieť plnosť evanjelia z troch perspektív: kríž, milosť a kráľovstvo. Keďže Ježiš je náš prorok, kňaz a kráľ, dobrá správa o Ježišovi nás konfrontuje, mení a riadi. Evanjelium je posolstvo, ktoré treba ohlasovať, identita, ktorú treba prijať, a kráľovstvo, pre ktoré treba žiť. Je to nové odpustenie, nový status a nový spôsob života. Je to posolstvo, že Ježiš zomrel za naše hriechy (1Kor 15:1-5), že skrze neho sme adoptovaní do Božej rodiny (Ga 3:26) a že on slávnostne ustanovil Božie kráľovstvo, ktoré už – a ešte – nie je (Mk 1:15).
Keď ohlasujeme evanjelium len z jednej z týchto perspektív, uniká nám jeho bohatstvo a krása a minimalizujeme jeho premieňajúcu silu. Naši postkresťanskí susedia potrebujú poznať historické udalosti evanjelia – kríž a zmŕtvychvstanie – aby mohli presne posúdiť evanjelium ako vec verejnej pravdy, nie súkromného presvedčenia. Potrebujú poznať osobné pozvanie evanjelia – prijatie do Božej rodiny skrze vieru v Ježiša – aby videli nové postavenie a identitu, ktorú im Kristus ponúka. A potrebujú vedieť, že nové kráľovstvo bolo ohlásené evanjeliom, aby videli, ako Ježišova cesta rozvracia a prevracia hodnotový systém sveta.
Prijatie a radosť z evanjelia v celej jeho plnosti môže pomôcť cirkvám stať sa odlišnými, kontrakultúrnymi spoločenstvami plnými cnostných, Duchom premenených ľudí. To musia naši susedia vidieť. Ako raz napísal misiológ Lesslie Newbigin: „Jediná možná hermeneutika evanjelia je zbor, ktorý tomu verí. Alebo, ako povedal cirkevný otec Ireneus: „Božou slávou je plne živý človek“. Naši susedia sa potrebujú stretávať s ľuďmi, ktorí sú naplno živí, žijú v radosti, nádeji a slobode. Keď sa tak stane, možno si začnú klásť otázky na úrovni duše, na ktoré môže odpovedať iba evanjelium.
O to sa modlím za Evana a Maddie – a tiež za vašich susedov.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
